Rád by som sa s Vami podelil o prepis rozhovoru, ktorý sa objavil v časopise Dialóg k téme vzťahu cirky, štátu a MVO na poli sociálnej pomoci.
V tretej časti krátkeho seriálu o úlohe štátu, cirkvi a neziskových organizácii pri práci s rómskou komunitou hovorí Peter Kulifaj, nový riaditeľ organizácie People in Need Slovenská republika, aj o tom, že rozvoj rómskych spoločenstiev nie je možné nadiktovať zhora a zmena musí vychádzať priamo z komunít.
Poslaním mimovládnych organizácií je pomáhať ľudom ohrozených sociálnym vylúčením – ich hlavnou úlohou je vnímať a pozorne počúvať, sprostredkovať dialóg a sprevádzať jednotlivcov aj celé komunity v procese ich rastu. Ak sa pozrieme na úlohu mimovládnych organizácií vo vzťahu k cirkvi či štátu, v mysli sa mi vynoria tri kruhy, ktoré sa čiastočne prekrývajú. Každý aktér má totiž čosi špecifické, čo ho odlišuje od ostatných partnerov. V prípade štátu to môže byť napríklad vytváranie legislatívnych rámcov či vytváranie dotačných schém na výkon priamej práce. Cirkev má nezastupiteľnú úlohu v oblasti evanjelizácie, čiastočne aj pôsobení v prostredí chudoby a ľudského trápenia s dôrazom na nádej a empatické zdieľanie životných ciest. Napokon, jedinečnú úlohu mimovládnych organizácií vnímam v ich profesionálnom prístupe k riešeniu praktických problémov klientov či už detí, mladých alebo dospelých. Myslím si, že práca týchto organizácií by mala mať vysoký štandard pokiaľ ide o metódy, prístup a postupy, ktoré sa využívajú. Zároveň, tieto kruhy majú jeden spoločný prienik a tým je práve vytváranie synergického efektu (ak sa na to pozrieme z pohľadu systémovej zmeny situácie k lepšiemu) a tiež konkrétnych ľudí (ak sa na to pozrieme z ľudského pohľadu).
Na zmenu musí byť vôľa
Práca v sociálne vylúčených komunitách by mala byť v prvom rade o lokálnom pôsobení. Množstvo organizácií je v tomto prípade skôr pozitívnou správou. Osobne oceňujem najmä tie iniciatívy, ktoré skutočne vychádzajú zvnútra komunity alebo sú zastrešené menšími organizáciami. Žiaľ, tých nie je až tak veľa. Skutočne netreba zabúdať na to, že každá komunita je v svojej podstate špecifická, jej obyvatelia sa nachádzajú v odlišných životných situáciách. Samotná cesta rozvoja rómskych spoločenstiev môže byť len veľmi ťažko nadiktovaná z pozície jednej veľkej organizácie či inštitúcie, pretože ak sa samotné komunity nepostavia tvárou v tvár faktom ich reality, len veľmi ťažko bude možná akákoľvek zmena situácie. Veď aj to, aká zmena má nastať je potrebné počuť od ľudí, ktorí sa v nepriaznivej životnej situácií či zlých životných podmienkach nachádzajú. Možno nemajú v súčasnosti sami dostatok vôle, zdrojov alebo moci na túto zmenu. Premýšľať, a už vôbec nie rozhodovať o ich budúcnosti by však nemal nikto iný. Na začiatok je nevyhnutné, aby túto úlohu zvládli. Našou prácou je pomôcť jednotlivcom a komunitám formulovať ich myšlienky a prostredníctvom malých krokov ich sprevádzať k zmene. Tej, ktorú identifikujú miestne komunity.
Niekto by mohol namietať, že takáto forma slobody nie je na mieste. Mohol by tvrdiť, že ľuďom treba jasne povedať ako sa majú správať a čo majú robiť, ako sa „zo dňa na deň zmeniť“. Ja si však myslím, že to nebude trvalo udržateľná cesta. Bola by to skôr cesta frustrácie, vzdoru a zvyšovania sociálneho napätia.
Predstava, že niektorá inštitúcia by mala „monopol“ pôsobenia v tejto oblasti je teda celkom absurdná. Ostatne, tu nejde o to, že „my“ (štát, cirkev, mimovládne organizácie) si povieme čo sa bude robiť, nadiktujeme naše predstavy spoločnosti a budeme vehementne obhajovať náš pohľad na „riešenie situácie“. Niektorý aktér sa o to môže pokúsiť, obávam sa však, že jeho snahy zlyhajú. Tak ako ponúkame prijímateľom našej podpory partnerstvo (ani nie tak pomoc), tak ho ponúkame aj štátu, cirkvi a občianskej spoločnosti. Takéto partnerstvo by mohlo mať východiská v pochopení úlohy každého z nás a tiež v prieniku a spolupracujúcom efekte, o ktorom píšem vyššie. Ale tiež v praktickom, každodennom správaní sa. Všimol som si napríklad, že mimovládne organizácie či cirkevné spoločenstvá so záujmom o pôsobenie v novej lokalite občas obídu existujúce iniciatívy a pustia sa do vlastnej práce bez ohľadu na tú, ktorá sa v komunite doposiaľ vykonala. A to môže byť veľká škoda. Oveľa užitočnejšie je nadviazať spoluprácu, ktorá má jasne definované hranice. Zo skúsenosti v našich komunitných centrách môžem povedať, že rozsah služieb, ktoré môžeme poskytovať je limitovaný rôznymi faktormi. Najmä finančnými a personálnymi kapacitami. V tomto smere sa obvykle priestor na spoluprácu nájde.
O kritike sa musí hovoriť
Neziskové organizácie to nemajú jednoduché. Pod tlakom okolností – na krátky čas, a žiaľ, niekedy aj na dlhšie obdobie, presúvajú svoje poslanie a úlohu na vedľajšiu koľaj. Podceňujeme sebareflexiu, zo strachu o svoju existenciu plávame s prúdom grantových výziev a finančných príležitostí a to i napriek tomu, že požadované aktivity nie sú celkom v súlade s potrebami klientov.
Tiež sme sa zatiaľ nedokázali vyrovnať, dokonca sa o tom ani veľmi v našich kruhoch veľmi nehovorí, s kritikou časti spoločnosti, ktorá považuje našu prácu za zbytočnú alebo vnímajú náš hlas len, keď obhajuje, z ich pohľadu neprávosti. Toto sú oblasti, o ktorých musíme hovoriť vo vnútri vlastných organizácií. Dať jasný odkaz, že nie sme niekým, kto stojí na jednej strany barikády. Pretože to ani nie je pravda. Veď naším cieľom nie je zlepšiť život niektorej skupiny obyvateľov na úkor iných či zastierať si oči pred tvrdými faktami reality. Jedna z našich úloh je práve podporiť konštruktívny dialóg a na tomto musíme ešte popracovať.
Komunity v strede záujmu
Bol by som veľmi rád, ak by práca komunitných centier a terénnych programov bola najmä v maximálnej možnej miere decentralizovaná. To znamená, aby smerovanie ponúkaných služieb a aktivít ovplyvňovali najmä pracovníci a pracovníčky „z terénu“ v participácii s obyvateľmi vylúčených lokalít. Ľudia, ktorí sa budú venovať priamej práci by však mali byť profesionáli, ktorí pochopia, že ich úlohou nie je spraviť zo seba osobu, na ktorej majú byť druhí závislí. Tieto tendencie nie je ľahké ustrážiť. Chce to naozaj vysokú mieru pochopenia svojej práce zo strany ľudí v mimovládnych organizáciách. Je potrebné si tiež uvedomiť, že terénna práca a práca v komunitnom centre je dosť odlišná. Zo strany pracovníkov a pracovníčok sa vyžadujú odlišné kompetencie, iný štýl myslenia a iné metódy. To čo robí terénnu prácu terénnou nie je označenie človeka ako „terénny pracovník“, tak ako nerobí komunitné centrum ceduľa s nápisom „Komunitné centrum“ na budove. V oboch prípadoch rozhoduje obsah, dužina v podobe schopností ľudí poskytovať kvalitné služby či pochopenie procesu komunitného rozvoja. Samoúčelné budovanie komunitných centier tak nie je šťastným riešením. Modelov, ako môže komunitné centrum fungovať je viacero a mnohé z nich sú legitímne. Osobne zastávam názor, že komunitné centrum by nemalo byť len súhrnom množstva poskytovaných služieb, ale jeho pracovníci by mal aktívne pôsobiť na úrovni komunitného plánovania a spomínaného rozvoja. Rozdúchavať tento proces tak, aby sa skupina ľudí snažila o zvýšenie kvality života v komunite. V tomto prípade ani nie tak na úrovni sociálnych podmienok, ako kvality ich života v spoločenstve.
Krátkodobé návštevy v komunitách môžu mať svoj zmysel a opodstatnenie, najmä v prípade, ak sú cielené, priebežne evaluované a v súlade s potrebami klientov. Terénna práca pomáha najmä v začiatkoch a aj po zriadení komunitného centra má zmysel jej poskytovanie. Existuje totiž časť ľudí, pre ktorých je komunitné centrum ťažie dostupné alebo veľmi inštitucionalizované, a tak sa rozhodnú nevyužiť služby, ktoré ponúka.
Pomôcť môže otvorenosť a nadhľad
Môže to znieť ako klišé či čosi odtrhnuté celkom od reality, no verím, že bežní ľudia môžu tejto práci pomôcť najmä tým, že budú otvorení a vnímaví pre kontext toho s čím sa, nielen na Slovensku, v tejto oblasti stretávame. Som vďačný všetkým ľuďom, ktorí dokážu tento „problém“ vnímať s nadhľadom a veria, že naša spoločnosť má schopnosť nájsť cestu k riešeniam. Napriek tomu, že tie sú len veľmi hmlisté a pre mnohých ľudí neurčité.
Viacerí ľudia sa rozhodnú venovať svoj čas a pomáhajú pri realizácií aktivít. A to nie len v prostredí komunitných centier či vylúčených lokalít, ale tiež v podporných činnostiach, ktoré sú pre život organizácie nevyhnutné. Iní finančné podporia organizácie a iniciatívy, ktorým dôverujú a vnímajú zmysel ich práce. Pomôcť môže aj rozhliadnuť sa vôkol seba a dať impulz na vznik lokálnej iniciatívy. Vrátane tej vo vlastnej komunite.
