Category:

slovensko.social

Vyrovnať sa s autizmom

Jeden z našich synov má PAS – poruchu autistického spektra. Ten druhý si tiež občas uletí v niektorých prejavoch svojho správania a posledný z trojice, najmladší z nich, sa zatiaľ drží. Takto to mi máme (a to ešte nehovorím o sebe). Je nás viac, ktorí riešime dôsledky s tým spojené a občas mrknem na svojpomocné stránky (ako napr. Priatelia autistov na Facebooku) a weby. Nezvyknem rozvíjať komentáre na FB, no mám potrebu podeliť sa o svojich pár postrehov – najmä pre rodičov detí, ktorí sa s touto novou situáciu len začínajú postupne vyrovnávať.

Je v poriadku, ak Vás ~~serie~~ hnevá, že Vášmu dieťaťu diagnostikovali autizmus

Jednoducho povedané, pre život ste možno mali iné plány. Klasická schéma – investujem čas a energiu do detí, ako budú rásť, príde škôlka, škola, budú čoraz samostatnejší a raz vyletia z hniezda – sa rozpadá. Nehľadajte za tým žiadnu karmu, trest, osud, nič. Proste, stalo sa to. Nikto celkom ešte nevie presne prečo, ale to je teraz v istom zmysle aj jedno. To, čo mi príde dôležité povedať je, že nemusíte hrať hru na to, že máte dieťa inak obdarené, že ste našli nový rozmer svojho života a že Vás celá táto skúsenosť neskutočne obohacuje, ak to tak necítite. Ak to v tomto duchu prežívate, držte si to. Ak Vás to v aktuálnom období života hnevá, netlačte na seba.

Diagnostika nie je exaktná veda

Diagnostické vyšetrenia/pozorovania/testovania nie sú z kategórie 1 + 1 = 2. Rozumiem, že ako rodičia potrebujeme jasné odpovede, ale počas tých 90, v lepšom prípade 120 minút s dieťaťom, ktorého výsledkom sú 2 až 5 papierov formátu A4 nám ich nedá, resp. nehľadajme tam definitívny záver. Ide o limitovaný pohľad človeka, ktorý má isté skúsenosti, no svoje závery formuluje len s istou mierou pravdepodobnosti. Iste – medzi rodičmi sa často rieši, ku komu ísť na diagnostiku (často sa opakuje najmä jedna ambulancia v Trnave, kde sme ostatne aj my boli s oboma deťmi), no čo je je tá kvalita? Zatiaľ som nenarazil na dáta, ktoré by s niekoľkoročným odstupom pomenovali, koľko percent diagnóz bolo u toho-ktorého klinického psychológa/čky skutočne potvrdených. Nám sa stala taká vec, že máme pre Mareka dve odlišné diagnózy od dvoch odlišných subjektov, pričom diagnostika bola robená +/- v rovnakom období jeho života.

Toto nepíšem preto, že by som chcel diagnostiku spochybniť. Skôr mi ide o to, že viac ako diagnóza je užitočné zo správ si vziať odporúčania na prácu s dieťaťom, ktoré by ho mohli posunúť.

Jasné návody neexistujú (a ani ich nehľadajte)

Dať dieťa do normálnej škôlky alebo špeciálnej? Nasadiť GAPS diétu alebo niektorú inú? Nechať dieťa skákať alebo ho vždy zastaviť? Tých otázok, s ktorými rodičia prichádzajú do svojpomocných virtuálnych skupín je obrovské množstvo. Opäť, rozumiem tomu avšak väčšina odpovedí, ktoré ako rodič získam sú len popisom toho, akú má kto skúsenosť. Tu nejde o to – lepšie sú plastové okná alebo hliníkové? A ani v tomto prípade sa nedá jednoznačne odpovedať, všetko záleží od okolností. O to viac je zrejmé, že pre robenie konkrétnych krokov a rozhodnutí pri našich deťoch je potrebné hľadať aj odborné rady. Tie spravidla rozpoznáte tak, že Váš poradenský partner sa obvykle veľa pýta, aby pochopil kontext. Pretože na otázku mám nasadiť GAPS diétu? získať odpoveď “určite áno, nám veľmi pomohla” je úplne mimo misu.

Rodičia majú plné právo navzájom zdielať svoju skúsenosť. Je to úplne legitímna vec a nik od nich nemá žiadať, aby nejako sofistikovane uvažovali nad svojimi “radami”. Avšak dôsledkom množstva takýchto odporúčaní, teda vlastne popisov vlastných skúseností môže byť to, že rodič ostáva ešte zúfalejší. Rozhodovacia paralýza funguje aj v tomto prípade. Uvažujem, prečo sa do týchto online diskusií nezapájajú organizácie, ktoré v tejto oblasti pôsobia. Na jednej strane by mohli poskytnúť potrebný nadhľad a na strane druhej, získať si potencionálnych klientov a odbornú kredibilitu (to je len poznámka na okraj).

Terapeutické prístupy sa navzájom vylučujú

Znie to “kruto”, ale je to tak. Ak hľadáte univerzálny terapeutický prístup, tak ho nenájdete. Odborníci a odborníčky, ktorí/é realizujú nejaký typ terapie dokážu nájsť X argumentov v neprospech iného prístupu a naopak. Vraciame sa tak k princípu, že diagnostika, a teda ani terapia, nie je exaktným systémom. Niektorý typ terapie môže sedieť jednému dieťaťu a inému vôbec. Treba hľadať, skúšať a odporúčania iných rodičov brať len ako námety. V takomto nazeraní je v poriadku, ak Vám niekto popisuje ako úžasne sa jeho dieťa vďaka ABA terapii posunulo a to Vaše tam už chodí dva roky a nič, začať hľadať iný typ prístupu namiesto zmierenia sa s tým, že Vaše dieťa na to proste nemá a dosiahlo svoje limity.

Počúvať od okolia “bude to dobré” alebo “z toho vyrastie” chce fakt vysokú dávku trpezlivosti

Možno to je veľmi zjednodušený pohľad, no pre niekoho môže byť zmierenie sa s poruchou autistického spektra u svojho dieťaťa podobné trúchleniu pri strate blízkej osoby. Na začiatku je popieranie, neskôr ho nahradí hnev, u niektorých z nás nasleduje snaha zmeniť situáciu u toho tam hore (a tu máme dokonca ešte dieťa pred sebou, takže šanca na zázrak by mohla byť vyššia – predsa len nechať niekoho vstať zmŕtvych a nechať niekoho vstať ráno zdravého je ľahšie), sem tam upadneme do hlbokého smútenia až depresie a napokon sa, ak ide všetko ako má, so situáciou zmierime.

Ak by sme zostali len pri popretí a zmierení sa so situáciou, najťažšie obdobie je to, kedy sa o to snažíte a Vaše okolie Vás presviedča o tom, že to bude dobré a on/ona z toho vyrastú. Nevyrastú. Bojujete sami so sebou a svojím prežívaním spojením s uvedomením si tejto skutočnosti. Investujete do toho všetku svoju energiu a nezostáva Vám takmer žiadna na to, aby ste o tom presvedčil Vašich rodičov, starých rodičov, súrodencov, susedov, kolegov – kohokoľvek. Možností, čo s tým, je viacero. Jedna z nich je – neriešte to. Ako budú Vaše deti rásť, oni pochopia, že sú iné. Potrvá im to dlhšie, pretože nie sú s dieťaťom každý deň tak ako vy. Majte však nádej, že ten moment príde. A keď sa tak stane, príde ten vhodný moment, kedy im môžete začať hlbšie vysvetľovať ako k dieťaťu pristupovať a že klasické metódy – vyhrážanie sa (ak to neodložíš, nepôjdeš von), snaha apelovať na schopnosť empatie (no, no – to sa nerobí. Ako by sa to Tebe páčilo) a mnohé ďalšie, ktoré by nám ako rodičom stačili pri výchove “normálnych” detí tu proste nefungujú.

Bez nadobúdania nových zručností to veľmi nepôjde

Klasická rodičovská intuícia na výchovu, pokiaľ samozrejme nemáte v rodine už túto skúsenosť z minulej generácie, nemusí fungovať. Samozrejme, vzťah s dieťaťom založený na láske, dôvere a partnerstve ostáva nemenný, bez ohľadu na to, aké máte dieťa. To je alfa a omega a ak nič iné, dodržaním tohto princípu to hádam pôjde ako-tak dobrým smerom. Pokiaľ je Vaším zámerom aj to, aby dieťa rozvinulo svoj potenciál čo najviac v rámci možností, ktoré má (a prípadne, aby bolo v dospelosti tak samostatné, ako to len ide), potrebujete s ním cielene a systematicky pracovať. Potrebujeme makať na sebe, rodičoch. A to je drina, ako sa patrí.

Reakcia rodičov (a prístup k situácii) nemusí byť rovnaký

Naša knižnica je plná kníh o autizme. Neprečítal som ani jednu z nich. Manželka áno. Našla si prácu v centre včasnej intervencie pre deti s autizmom, len preto, aby sa učila technikám a postupom, ktoré by Mareka (ako i iné deti) posúvali vpred. Ona ide po cieľoch, ktoré má zvládať a ktoré na seba nadväzujú (úprimne, neviem o tom až tak veľa). Môj prístup je trochu iný, občas sa dopĺňame, občas nie. Spoločne rozhodujeme o veciach, ktoré môžu zásadne ovplyvniť život nášho dieťaťa (aktuálne typ škôlky) a máme iné kritéria. Nezostáva nám nič iné, než aj v tomto smere na sebe pracovať.

Na záver by som ešte rád spomenul niekoľko systémových vecí, za ktoré by sme sa mali ako rodičia zasadzovať. Prvou z nich je, že TERAPIE BY MALI BYŤ HRADENÉ ZO ZDRAVOTNÉHO POISTENIA. Pre priemerne zarábajúceho rodiča/rodičov predstavujú značnú finančnú záťaž, nie to ešte pre tie rodiny s podpriemernými príjmami. Je teraz jedno, či autizmus je choroba, porucha či čokoľvek iné. Terapie pomáhajú našim deťom zvládať lepšie ich aktuálny stav a preto by mali byť hradené poisťovňami.

Druhou oblasťou je, že INKLÚZIA BY MALA BYŤ IMPLEMENTOVANÁ EVOLUČNE, NIE REVOLUČNE. Možno s týmto nebude súhlasiť a ste presvedčení, že už včera bolo neskoro a špeciálne školy a škôlky už dávno nemuseli byť. Nemyslím si, že by to bola správna cesta, pretože mnohým veciam v inklúzii potrebujeme ešte porozumieť. A to chce čas.

Treťou výzvou je PODPOROVAŤ RODIČOV DETÍ V ICH ÚLOHE. Nesmieme na Vás/nás zabúdať. Potrebujeme mať dostatok síl, aby sme sa popasovali s výzvami, ktoré nám život s našimi deťmi, rad dospelými, prináša.

11. júla 2020 1 comment

slovensko.social

Sociálni pracovníci a bezpečnosť

Slovenská komora sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce na stretnutí členskej základne v januári 2019 prijala aktualizovaný etický kódex. Zaujala ma v ňom formulácia, ktorú som si nevedel celkom vyložiť, resp. môj bezprostrední výklad by znamenal, že sociálni pracovníci a pracovníčky sa pripravujú o možnosť efektívne sa brániť v prípade fyzického konfliktu – či už s klientom alebo v súkromí. Ide o znenie

Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce podporuje mier a nenásilie, preto nepoužíva zbrane v profesionálnom ani osobnom živote proti ľuďom.

Obvykle sociálnym pracovníkom a pracovníčkam pri výkone práce nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Existujú aj isté prostredia a kontexty, kde vyššia miera obozretnosti nezaškodí. Pokiaľ sa nachádzame “na vlastnom” území, je jednoduchšie predchádzať problémom. Najmä pri práci v teréne je to však už zložitejšie. Ideme navštíviť neznáme lokality, vstupujeme do napätých vzťahových konštalácii, svojím pôsobením často krát dostávame klientov mimo svoju komfortnú zónu. To všetko môže spôsobiť, že sa ocitneme v situácii, kedy sa budeme musieť brániť tak slovným, ako i v krajnom prípade fyzickým atakom. Ako teda, v zmysle vyššie uvedenej definície postupovať, aby nedošlo k porušeniu etického kódexu?

Dôležitými pre uchopenie tohto princípy je zodpovedanie (minimálne) dvoch otázok:

Čo je možné považovať za zbraň?
Ako tento princíp aplikovať v kontexte inštitútu nutnej obrany?

Pokiaľ si pomôžeme legislatívou, v Trestnom zákone, v §122 sa uvádza

…zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším.

Pre obranu neexistuje v zákone iné vymedzenie zbrane, a tak si musíme postačiť s týmto. Zbraňou tak môže byť palica pohodená na zemi, tyč, stolička, kameň, sklenená fľaša – čokoľvek. Puritánska dôslednosť by znamenala, že sociálni pracovníci by mohli pri obrane využiť iba svoje telo a nemohli by si pomôcť žiadnym iným predmetom. Či už tým v bezprostrednej blízkosti alebo “zbraňami”, ktoré by nosili so sebou (napr. paralyzér, obranný sprej, nôž, teleskopický obušok a podobne).

Naša právna úprava samozrejme použitie zbrane v obrane nepovažuje za protiprávne (či neetické). Pokiaľ príde k nutnej obrane, je to úplne legitímny spôsob ochrany seba či blízkych ľudí. Nutná obrana je definovaná v §25 Trestné zákona:

Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.

Viac svetla by do celej situácie mohol vniesť originálny text Medzinárodnej federácie sociálnych pracovníkov. Tá na svojich stránkach sprístupňuje viacero dokumentov, ktoré sa k tejto téme vzťahu. V jednom z nich sa uvádza:

Social workers should not allow their skills to be used for inhumane purposes, such as torture, interrogation, military surveillance or terrorism.This includes the use weapons in their private or professional lives when there is the intention to harm or intimidate people.

V inom dokumente, ktoré má aj svoj slovenský preklad na stránkach isfw.org, je toto vymedzenie ešte odlišné a dané do širšieho kontextu:

Social workers support peace and nonviolence. Social workers may work alongside military personnel for humanitarian purposes and work toward peacebuilding and reconstruction. Social workers operating within a military or peacekeeping context must always support the dignity and agency of people as their primary focus. Social workers must not allow their knowledge and skills to be used for inhumane purposes, such as torture, military surveillance, terrorism, or conversion therapy, and they should not use weapons in their professional or personal capacities against people.

Tak či onak, v tejto súvislosti sú zaujímavé aj tipy, ako vôbec predchádzať tomu, že bude musieť dôjsť k použitiu zbrane. Mnohé organizácie pôsobiace v terénne majú svoje bezpečnostné protokoly a postupy. K tým obvyklým platí pravidlo, že do terénu pracovník/čka nechodí sama. K ďalším patrí rešpektovanie toho, že nie sme vyšetrovatelia – zbytočne nepátrame po informáciách, ktoré by mohli ohroziť našu bezpečnosť. Iným je povinnosť mať zapnutý mobilný telefón, prípadne informovať koordinátora programu o skončení služby. Zatiaľ som nepočul o tom, že by niektorá organizácia využívala monitorovanie terénnych pracovníkov v reálnom čase prostredníctvom GPS (čo by bolo technicky celkom jednoducho uskutočniteľné), prípadne mala k dispozícii akési SOS tlačidlo, ktoré by privolalo políciu alebo automaticky informovalo zodpovedného pracovníka, pod ktorého sociálny pracovník či pracovníčka spadá.

Inšpiráciou pre sociálnych pracovníkov a pracovníčky môžu byť aj protokoly a postupy, ktoré spracovali kolegovia v zahraničí. Veľmi prehľadne pripravili stručné tipy pre osobnú bezpečnosť (nie len) sociálnych pracovníkov na everydayselfdefense.com, kde si môžete stiahnuť Personal Safety Tip Sheet.

Zdroj: www.everydayselfdefense.com

Ak máte radšej video prezentácie, tá istá iniciatíva má na konte jedno prehľadné video. Úvod je trochu teoretický, ale praktické tipy v druhej polovici sú aplikovateľné a uchopiteľné aj v našich podmienkach.

Ďalšími užitočnými zdrojmi sú publikácia Guidelines for Social Work Safety in the workplace, ktorú vydala Národná asociácia sociálnych pracovníkov Spojených štátov amerických. Komplet publikácia je dostupná online a stojí za preštudovanie.

Verím, že etických dilem spojených s obranou seba, svojich kolegov/kolegýň alebo klientov bude v praxi čo najmenej. Každý z nás, kto sa však pri výkone sociálnej práce (alebo aj mimo nej) do tejto situácie dostane sa bude musieť rozhodnúť vo veľmi krátkej chvíli. Až čas ukáže, či správne…

19. februára 2019 0 comment

slovensko.social

Konferencia Terénní a nízkoprahové programy 2018: čo ma zaujalo

Konferencie Českej asociácie streetwork patria k tým, ktoré ma sprevádzajú od mojich začiatkov pôsobenia v sociálnej práci (teda od roku 2004). Vždy som si z nich odniesol niečo, čo posunulo moju prácu o kúsok ďalej a to tak na mikro (priama práca) i makro úrovni (systémové pohľady). O to viac som sa tešil na tohtoročnú konferenciu s podtitulom SPOLUPRACUJEME.

Model podujatia je nastavený tak, že paralelne prebiehajú prednášky alebo workshopy v troch sekciách, ide o dvojdňové podujatie a tak je na výber množstvo zaujímavých tém. Z tých, na ktoré som sa vybral ma zaujalo nasledovné:

FOTBAL JAKO NÁSTROJ PRÁCE S DĚTMI A MLÁDEŽÍ (Tomáš Příhoda – NZDM Vrtule, Štěpán Kyncl – INEX-SDA, Petr Košek HoPO Praha)

To, že futbal spája je samozrejmé. Je to šport, má tento potenciál implicitne v sebe. Tento príspevok posunul moje vnímanie jeho využitie o kus ďalej. Za všetkým stojí myšlienka tzv. Fotbal 3, o ktorého princípoch sa môžete dozvedieť viac aj vďaka iniciatíve Fotbal pro rozvoj. Na nete som našiel skvelo spracovanú príručku, ktorá pravidlá a možnosti podrobne vysvetľuje. V stručnosti zhrnuté – hrá sa na 3 polčasy (či skôr tretiny). Prvým je diskusia tímov pred zápasom, kedy sa spoločne stanovujú pravidlá. Druhým polčasom je samotný zápas, kde nie je prítomný žiadny rozhodca. V záverečnom dejstve prebieha opäť spoločný rozhovor tímom, kde sa vyhodnocuje dodržiavanie fair-play, pravidiel a ďalšie aspekty. Na základe toho sa tímom prideľujú body, ktoré môžu ovplyvniť celkový výsledok. Nehrá sa teda len na góly, výkon samotný nemusí byť rozhodujúci. V celom procese figurujú akýsi mediátori, ktorí majú rolu facilitátorov najmä v prvej a tretej tretine (píšem o tom tak, ako som to pochopil z prezentácie – v príručke na webe to podľa všetkého nájdete popísané presne). Tento koncept ovplyvňuje aj “tréningy”. V príručke nájdete rôzne aktivity (aj napr. na tému triedenia odpadu), ktoré sú v konečnom dôsledku spojené s loptou. A podľa slov prezentujúcich je jedným z kľúčových úspechoch projektu motivácia a nasadenie pracovníkov, ktorý s mladými týmto spôsobom pracujú.

NÍZKOPRAH / FOTBÁLKOVÉ CENTRUM (Jan Vališ, Jan Vondráček, Oliver Ladra – Saleziánske stredisko mládeže Praha)

Pre pracovníkov a pracovníčky nízkoprahových klubov je stolný futbal dobre známa pomôcka. Často krát je nástrojom (nielen prvého) kontaktu. Ako však zaznelo v tomto príspevku, systematickou prácou sa dá pracovať na tom, aby bolo skvelým pomocníkom pri rozvoji mladých ľudí. Ak by som tam nesedel, možno by som to považoval za trochu prehnané. Avšak Oliver, jeden z klientov strediska mládeže, ktorý okrem iného figuruje na predných priečkach oficiálneho rebríčku Českej foosballovej organizácie opísal s veľkým nadšením to, ako vďaka stolnému futbalu rástol vo všetkých oblastiach svojho života (od začlenenia sa, cez komunikáciu, schopnosť sústrediť sa až po prenos hodnôt z hry do reálneho života). Pri tomto prístupe je však aj jedno riziko, na ktoré v programe narazili – a teda, že športová stránka začala prevažovať nad sociálnou prácou a preto sa rozhodli oddeliť nízkoprah od tréningového centra. A to aj preto, že podľa oficiálnych pravidiel sa pri hre nerozpráva. A to nie je práve to pravé orechové pre kontaktných pracovníkov.

PÉČE O DUŠEVNÍ ZDRAVÍ V TERÉNU (Věra Pinkasová, Michal Balabán, Lenka Vávrová, Květa Novotná, Monika Dosedělová, Radka Tkáčiková – Péče o duševní zdraví, z.s., terénní tým středisko Chrudim)

Keď si neprečítate anotáciu a rozhodujete sa len podľa nadpisu, niekedy môžete skončiť na inom workshope, než ste očakávali. Práve to sa mi stalo pri tejto téme, ale neľutujem. Bolo to zaujímavé rozprávanie (cez kazuistiky) o terénnej sociálnej práci s osobami s duševnou chorobou, i keď nie vždy musí byť nevyhnutne diagnostikovaná. Workshop bol rozdelený do okruhov – asertívne oslovenie, peer konzultácie a recovery skupina. Taktiež ma zaujala práca s tréningovým bývaním, ktoré ako organizácia poskytujú.

Nie som celkom zorientovaný v problematike v Slovenskej republike a príspevok ma inšpiroval k zamysleniu sa nad tým. Ambulantné služby existujú, no rozsah tých terénnych pre túto cieľovú skupinu mi nie je celkom známy. A ako vyplynulo z kazuistík s ktorými sme pracovali, ako i ja mám skúsenosť, duševná choroba človeka môže často krát viesť k jeho úplnej izolácii a neraz k tomu, že skončí na ulici bez domova. On/ona spravidla službu nevyhľadá sám, nezájde do ambulancie, a preto by bolo skvelé ak by existovali (alebo existujú) organizácie, ktoré sa tejto problematike v teréne aktívne venujú.

FISHERMAN OR SPIDER? DIFFERENT APPROACHES TO NETWORKS IN SOCIAL STREETWORK (Stefan Schützler – Gangway Berlín)

Okrem toho, že Stefan predstavil princípy fungovania Gangway, povedal nám svoj pohľad na prácu so sieťami, ich vytváraním a významom. Pre terénne pracovníka je dôležité, aby o jednotlivých sieťach, ktoré môžu mať vplyv na život klienta vedel a bol akýmsi spojovateľom medzi nimi. A to napriek tomu, že mladý človek nikdy nepríde za nami s mám problém, vytvor prosím okolo mňa sieť, ktorá mi pomôže.

PRÍBEH JEDNÉ SPOLUPRÁCE (ANEB JAK SME PŘEKONALI MÝTY O ZUBATÉ A PRODLOUŽENÉ RUCE OSPODU (Lenka Matoušková – Aufori, o.p.s., Hradec Králové, Světluše Kotrčová, OSPOD Hradec Králové)

V príspevku bola prezentovaná dobrá spolupráca neziskovej organizácie a OSPODu (u nás UPSVaR). Východiskom pre spoluprácu bola okrem iného skutočnosť, že rodín na OSPODu neustálo pribúdalo a bolo čoraz náročnejšie sa im systematicky a do hĺbky všetkým venovať. Do celého procesu sa tak zapojila nezisková organizácia Aufori, o.p.s., ktorá aktuálne pokrýva prácu s cca 50 rodinami. Ako jedna z východ tohto prístupu je aj skutočnosť, že nezisková organizácia môže oveľa viac rozvíjať s rodinami tzv. mäkkú spoluprácu, nakoľko nie je do takej miery viazaná legislatívnymi postupmi (napr. ukladanie výchovných opatrení, ktoré pôsobia väčšmi represívne než preventívne) ako štátna inštitúcia.

Samotná spolupráca funguje aj preto, že sa pracovníci z oboch inštitúciu navzájom poznajú. Stretávajú sa aj pri iných príležitostiach, než len pri riešení tej-ktorej rodiny. Obe strany sú tiež radi, že im tento model funguje, že sa na seba môžu spoľahnúť a tiež, že sa môžu otvorene porozprávať o tom, kde vidia ešte rezervy na zlepšenie.

TERÉN JAHODA S ANIMÁTORY V PATÁCH (Martin Pazlar, Michaela Hájková, Jahoda, o.p.s. Praha)

Tí z nás, ktorí pracujeme v teréne s deťmi a mládežou poznáme, aké vie byť jednoduché stratiť zmysel pre sociálnu prácu a program ťahať k voľnočasovým aktivitám. V prípade NZDM to však nie je cieľom a tak treba prichádzať s nápadmi, ako sa s touto situáciou vyrovnať. V organizácii Jahoda to vyriešili tak, že zamestnali ľudí na pozíciu animátora/ky a sociálni pracovníci a pracovníčky dostali voľné ruky na výkon sociálnej práce (rozhovory, zákazky a pod.). Isté obdobie jednu pozíciu zastával aj jeden a ten istý človek, ale pre klientov to bolo zmätočné a tak role striktne oddelili. Predsa len, povedať klientovi dnes som tu za animátora, zajtra za sociálneho pracovníka je trochu nepraktické.

V rámci diskusie k príspevku sa hovorilo o tom, ako sa vyrovnávajú sociálni pracovníci s tým, že animátori na seba prirodzené dokážu naviazať záujem väčšieho počtu klientov a tiež, čo sa deje v prípade, ak má klient potrebu riešiť svoje (sociálne) zákazky s animátorom. Animátori si v tejto situácii uvedomujú svoje hranice a odporúčajú obrátiť sa na sociálnych pracovníkov (samozrejme profesionálne vytvorením mostu medzi nimi) so svojimi problémami. A na prvú situácia sa vraj dá zvyknúť – chce to čas a uvedomenie si toho, že takto nastavený systém má pre cieľovú skupinu zmysel/prínos.

PRVNÍ ROK V NZDM ANEB JAK JE DOLEŽITÉ TÁHNOUT ZA JEDEN PROVAZ (Michaela Bartošová, Lenka Čelůstková, Pavla Havrančíková – Ponton z.s. Plzeň)

Pracovníčky Pontonu predstavili svoju organizáciu a systém ich fungovania, najmä v kontexte toho, že všetky tri sú v organizácii menej ako rok. Ocenili, že pri vstupe dostali štartovací balíček, predstavili pomocníka v podobe informačného systému PePa a popísali svoj systém porád. Tie majú rozdelené na viacero časti (klientské, prevádzkové, malé porady, supervízie a podobne) a v celkom súčte na nich trávia veľa času. Osobitne ocenili prínos klientských porád, kde príprava a samotná porada môže trvať i niekoľko hodín. Napriek časovej náročnosti – túto i ostatné tipy porád vnímajú pozitívne. Za prínos vnímajú tiež možnosť vzdelávania/stáži minimálne 24 hodín ročne, pričom 16 hodín si môžu vybrať podľa kurzy podľa svojho záujmu, 8 hodín interne. Na poradách a v zápisoch potom vyzdvihujú prínos pre nich osobne, ako i pre organizáciu.

Okrem toho som sa zúčastnil tém, ktoré som mal možnosť sám viesť/prezentovať. Prvým bol workshop MOST MÁ VŽDY DVA KONCE – PRÁCA S MLÁDEŽOU OHROZENOU RADIKALIZÁCIOU A EXTRÉMIZMOM a v mini skupinke sme sa venovali v závere konferencie téme SPÁJAME SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV – ČO NÁM DALA A VZALA ZÁKONOM ZRIADENÁ KOMORA.

Viac info a podľa všetkého aj zborník bude možné nájsť na stránke www.streetwork.cz.

25. júna 2018 0 comment

slovensko.social

Aby národné projekty mali svoju kvalitu

Médiami v súčasnosti rezonuje prípad „šetrenia“, ktoré vykonal terénny sociálny pracovník u novinárky Denníka N Moniky Tódovej. Ministerstvo ho prezentuje ako vec individuálneho zlyhania pracovníka, ktorý nedodržal postup uvedený v ich pracovnom manuáli. Časť politikov v tom vidí účelové konanie, nástroj zastrašenia. Pevné verím, že išlo skutočne o náhodu a nie žiaden zámer. Pokiaľ ide o zlyhania, odporúčam prečítať si článok „Prosím, odsúďte ma“ zverejnený na stránke Slovenskej komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce.

To, na čo by som rád upriamil Vašu pozornosť je pojem a systém národných projektov, ktorý sa v tejto súvislosti objavil. Národné projekty majú svoje špecifické vlastnosti a v Operačnom programe Ľudské zdroje (OP ĽZ) majú svoje miesto popri dopytovo orientovaných projektoch a projektoch technickej pomoci. Dopytovo orientované projekty sú také, kde poskytovateľ (napr. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny) vyhlási výzvu a rôzne subjekty – tak neziskové organizácie ako i mestá a obce sa môžu uchádzať v súťaži so svojím projektom o získanie finančných prostriedkov.

Pre národné projekty je charakteristické, že:

• majú spravidla dosah na celé územie SR (v súčasnosti už spravidla býva oprávneným krajom aj BSK),
• výrazne ovplyvňujú systém,
• vypracúva ich poskytovateľ spolu so žiadateľom, teda neprebieha žiadna súťaž.

Prijímateľmi národných projektov z OP ĽZ boli viacnásobne Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Implementačná agentúra MPSVaR, v jednom prípade Ministerstvo zdravotníctva SR (zoznam schválených projektov je možné nájsť na stránkach MPSVaR). Hlavným argumentom, prečo národné projekty nemajú charakter otvorených výziev je skutočnosť, že žiaden neverejný subjekt by nedokázal kapacitne pokryť činnosti, ktoré sa od projektu očakávajú.

Ak by sme hľadali vzdialenú paralelu z iných sektorov, je to podobné, ako keby štát dal výzvu na dokončenie diaľnice Bratislava – Košice ako strategického zámeru a oprávneným prijímateľom by bola len podriadená organizácia Ministerstva dopravy SR. Pripúšťam, že toto prirovnanie nie je úplne presné, nakoľko sociálna oblasť je značne regulovanou sférou a nie obvyklým trhovo-konkurenčným prostredím.

O niečo bližšie k našej situácii je Operačný program informatizácia spoločnosti, kde v zozname schválených žiadosti sú opäť len mestá, obce, prípadne orgány verejnej moci. Iniciatíva slovensko.digital sa preto zasadzuje za to, aby tieto „národné projekty“ prechádzali verejným pripomienkovaním ešte pred tým, ako budú schválené.

Asi už tušíte, kam tým smerujem. Ak vezmeme do úvahy, že

1) znenie projektu v Operačnom programe Ľudské zdroje môže JEDINÝ žiadateľ (napr. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny) v priebehu jeho prípravy konzultovať s poskytovateľom (napr. MPSVaR),
2) žiadateľ vie, že je JEDINÝM, kto bude posudzovaný – neexistuje súťaž,
3) jeho projekt výrazne zasiahne do fungovania systému, má dopad na množstvo organizácií, pracovníkov aj verejnosť,

stojí za zváženie vytvoriť systém, v ktorom by národné projekty boli pred ich schvaľovaním zverejnené na pripomienkovanie odbornej verejnosti. V súčasnosti síce existuje záverečné nezávislé odborné hodnotenie, no ako jeden z hodnotiteľov môžem povedať, že posudzovať projekty v kontexte vyššie uvedených východísk je nesmierne náročné. Žiadosť hodnotia dvaja hodnotitelia a pokiaľ sa obaja zhodnú v hodnotení „3x áno“, projekt ide do realizácie. Pokiaľ sa u oboch objaví aspoň jedno nie u rovnakého kritéria, projekt nejde ďalej. Pokiaľ medzi nimi nie je zhoda, nastupuje tretí hodnotiteľ a jeho verdikt určí, či sa projekt bude alebo nebude realizovať. Hodnotenie je obmedzené na zodpovedanie elementárnych otázok o súlade žiadosti s operačným programom, dodržaní finančných limitov a relevantnosti aktivít. Odpovede sa obmedzujú na vyjadrenie „áno/nie“ a tak je vysoká pravdepodobnosť, že projekty budú schválené – i keď ako hodnotiteľ môžete mať výhrady k niektorým obsahovým častiam projektu, tie však neviete zohľadniť.

Domnievam sa, že práve pripomienkovanie zámerov žiadateľa v národných projektoch zo strany odbornej verejnosti by prispelo k tomu, že by boli spustené projekty, na ktoré bude systém pripravený a ľudia v teréne budú vedieť, aké zmeny ich čakajú. Isto by to znamenalo posun k lepším službám štátu v sociálnej oblasti.

24. júla 2017 0 comment

slovensko.social

Sociálni pracovníci už môžu participovať na činnosti komory

1. januárom 2015 nadobudol účinnosť nový zákon č. 219/2014 o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Okrem iných zmien, o ktorých som sa už zmienil v predchádzajúcich článkoch, sa začína proces vzniku komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. Ten bude prebiehať v dvoch fázach:

1. V prvom kroku bude zriadený prípravný výbor na zriadenie komory. Jeho úlohou bude vypracovať štatút komory, rokovací, volebný a disciplinárny poriadok a ďalšie dokumenty. Zároveň táto skupina pripraví ustanovujúci snem komory, ktorý sa musí uskutočniť najneskôr do 30. septembra 2015. Ministerstvo prijíma od 1. januára 2015 do 31. januára 2015 návrhy za vymenovanie člena prípravného výboru – zaslať ich treba písomne spolu s kópiu o ukončení VŠ vzdelania na adresu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.

2. Ak by ste nemali časové kapacity participovať na činnosti výboru, no chceli by ste byť pri vzniku komory, máte možnosť stať sa jedným z jej zakladajúcich členov. Aj v tomto prípade treba zaslať písomnú žiadosť Ministerstvu, a to v termíne od 1. februára 2015 do 30. júna 2015.

Vzory žiadostí neexistujú, resp. na stránke MPSVaR nie sú zverejnené, a teda sa veľmi netreba trápiť formou. Verím, že sa nájde dosť praktikov a praktičiek, ktoré do toho pôjdu a komora sociálnych pracovníkov bude skutočne v prospech profesii a cieľovým skupinám, pre ktoré tu sme.

23. decembra 2014 0 comment

slovensko.social

Výkon sociálnej práce bude regulovať nový zákon

9. júla 2014 bol v parlamente schválený návrh zákona o sociálnej práci, ktorý zo sebou prináša viacero noviniek pre sociálnych pracovníkov v oblastiach používania profesného titulu, ďalšieho vzdelávania, združovania sa v profesnej komore, výkonu samostatnej praxe a ďalších. Od januára 2015 sa tak môžeme pripraviť na množstvo zmien. O čo konkrétne ide?

Pôvodný návrh, o ktorom som písal v jednom z predchádzajúcich článkov, bol prijatý s niekoľkými zmenami, väčšími i kozmetickými, podstata však zostala zachovaná. Sociálnym pracovníkom a asistentom sociálnej práce (pozor: nie asistent sociálneho pracovníka) budú môcť byť len osoby s vysokoškolským vzdelaním druhého, resp. prvého stupňa v odbore sociálna práca. Medzi kolegami panujú rozdielne názory na takéto obmedzenie. Prax skutočne ukazuje, že nájsť kvalitných sociálnych pracovníkov na túto pozíciu nie je jednoduché a zároveň sa zdá, že úloh sa vedia plnohodnotne chopiť aj ľudia s iným vzdelaním – psychológovia, sociálni či špeciálni pedagógovia a ďalší. Z druhej strany zaznievala otázka: môže vyštudovaný sociálny pracovník pôsobiť ako psychológ, i keď by mohol mať na to všetky predispozície? Nemôže. V čom je to teda iné? Ak by sme fungovali v rýdzo trhovom prostredí, nebolo by potrebné vôbec riešiť kto môže/nemôže byť sociálnym pracovníkom. Keďže v ňom však nie sme, v hre sú rôzne národné projekty a dotácie, skúsme to týmto spôsobom a dúfajme, že to oboru a najmä klientom sociálnych pracovníkov bude k prospechu.

Okrem vysokoškolského vzdelania budú na sebe musieť pracovníci a pracovníčky ďalej pracovať, nakoľko sa na nich bude vzťahovať povinnosť ďalšieho kontinuálneho vzdelávania, ktoré je v pozmeňovacom návrhu aj definované (aby nedošlo k zámene pojmu s “ďalším vzdelávaním”, ktoré je pomenované v iných zákonoch) a tvoria ho samoštúdium, jednorázové vzdelávacie aktivity, odborné stáže a tiež publikačná činnosť ako i vedeckovýskumná činnosť. Samostatnou oblasťou je špecializované vzdelávanie a akreditované vzdelávanie pod “krídlami” zákona o sociálnej práci, ktoré bude vyžadované od pracovníkom na vybraných pozíciách. Súčasťou zabezpečenia odbornej kvality má byť aj nevyhnutnosť supervízie (najmä pre ľudí vykonávajúcich samostatnú prax), ktorú môže poskytovať len fyzická osoba, ktorá má absolvovaný akreditovaný kurz v rozsahu min. 240 hodín.

Dôležitou novinkou bude zriadenie komory, ktorej členmi sa budú môcť stať sociálni pracovníci a asistenti sociálnej práce. Dobrovoľne. Prvotný vládny návrh zákona počítal s tým, že povinné členstvo bude pre osoby, ktoré budú vykonávať samostatnú prax na tejto pozícií, pozmeňujúci návrh od tohto upustil. Komore zostane široké pole pôsobnosti, od vydávania povolení na výkon tejto praxe, cez poradenstvo praktikom, prípadne ich právne zastupovanie až po vydanie etického kódexu a disciplinárne konania. Ak bude komora fungovať tak ako má, bude nezávislá od Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a zložená bude z aktívnych praktikov a praktičiek, obavy z dôsledkov toho, že sa konštituuje “zhora” by nemuseli byť naplnené. Osobne dúfam, že sa čo najviac mojich kolegov a kolegýň zapojí do činnosti komory hneď od jej vzniku. Financovanie komory bude v prvých troch rokoch zabezpečené z kapitoly MPSVaR. V ďalších rokoch sa počíta s tým, že sa bude financovať sama, napríklad cez členské príspevky či poplatky za zákonom definované úlohy (napríklad vydanie povolenia na výkon samostatnej praxe).

Významnou kapitolou zákona je akreditované a špecializované vzdelávanie. Sám som zvedavý, či po schválení zákona začnú vznikať nové vzdelávacie programy a rozbehne sa celá mašinéria prevzdelávania sociálnych pracovníkov. Veľa v tomto smere naznačí nariadenie vlády SR, ktoré určí rozsah sústavy týchto programov.

A napokon sú tu pracovníci a pracovníčky, ktorí doposiaľ vykonávali sociálnu prácu a po schválení zákona by nespĺňali podmienku odbornej spôsobilosti, teda nemajú ju vyštudovanú. Zákon, prijatím pozmeňujúceho návrhu ráta s tým, že pracovníci, ktorí ku dňu 1. januára 2015 budú vykonávať prácu na tejto pozícií budú mať možnosť v tom pokračovať, a to dokonca aj po zmene zamestnávateľa. O tomto probléme, kvalitných ľuďoch, ktorí to robia už roky a nemajú vyštudovanú sociálnu prácu, sa najviac diskutovalo aj v našich kruhoch. Upozorňovala na to aj Asociácia nízkoprahových programov pre deti a mládež a tak sme radi, že došlo k takémuto kompromisnému riešeniu situácie.

Záverom ešte pár slov k procesu. V októbri 2013 bola na stránkach MPSVaR zverejnená výzva na verejnú odbornú diskusiu k návrhu zákona. Zverejnený bol prvotný návrh (ešte nie v úplne paragrafovom znení), ku ktorému bolo možné posielať pripomienky. Viaceré som zaslal a mnohé z nich boli zohľadnené. Pozitívne som zostal prekvapený z toho, do akej miery bolo Ministerstvo pripravené diskutovať, i osobne. Snažil som sa zákon sprevádzať, spolu s kolegami a kolegyňami sme pripravili diskusiu, ktorej sa zúčastnili pracovníci Ministerstva, ľudia z akademického prostredia, pani podpredsedkyňa parlamentu Jurinová i pani (už) poslankyňa Šípošová, a najmä viacerí ľudia z terénu – sociálni pracovníci a pracovníčky. A diskutovalo sa. Potom prišlo rokovanie parlamentného výboru pre sociálne veci, kde sa veci začali lámať a nabrali trochu nepredvídateľný spád. Musím sa priznať, že v tejto fáze som chvíľu začal pochybovať o tom, či zastupiteľská demokracia je práve to, čo nám treba. Nakoniec som si to interpretoval tak, že som len zažil “kultúrny šok”, kde je normou skôr iná, než vecná diskusia.

Dnes som sedel celý deň v parlamente na rokovaní k druhému čítaniu…a čo dodať. Zákon nie je ideálny. Niektoré veci sú skutočne nedoriešené a nie je možné sa na nich dohodnúť (ako napríklad definícii sociálnej práce v zákone), časť pripomienok bolo mierne “mimo”. Napríklad nie je pravdou, že poplatok za vydanie povolenia na výkon samostatnej praxe je 66 € – je to maximálna možná suma, presnú určí komora. Ani nie je v zákone napísané, že sa do roku 2020 musia všetci sociálni pracovníci bez VŠ prevzdelávať, ak chcú ďalej vykonávať svoju profesiu (prechodné ustanovenie hovorí o tom, že naďalej môžu pracovať na svojej pozícií, v podstate až do dôchodku). A tak ďalej. Chápem, že pri tom množstve zákonov nie je možné v pripomienkach vnímať každý zákon komplexne od “a” do “z”, ale to neznamená, že treba vyvolávať zbytočnú paniku.

Zákon je schválený a tak držme palce, aby priniesol pozitívne zmeny pre sociálnu prácu. A nezabúdajme pri tom na to, že loptička je teraz na našej strane – sociálnych pracovníkoch a pracovníčkach – aby sme sa aktívne zapojili do budovania komory a zlepšenia statusu sociálnej práce.

Prílohy:

Schválený zákon o sociálnej práci (so zapracovanými schválenými pozmeňujúcimi návrhmi)

11. júla 2014 0 comment

slovensko.social

Zodpovednosť sociálnych pracovníkov v spoločnosti

Koncom mája som prispel do elektronického časopisu socialnaspolocnost.sk príspevkom, o ktorý sa s Vami rád podelím aj tu:

Možno ste už niekedy uvažovali nad tým, akú zodpovednosť na svojich pleciach nesú sociálni pracovníci. Sú tu prijímatelia našich služieb – klienti, kde náš prístup k nim a rady, ktoré im dáme môžu zásadným spôsobom ovplyvniť celý ich život. Svoj prínos potrebujeme prezentovať a obhájiť tiež pred donormi, prípadne štátnymi a samosprávnymi orgánmi, ktoré tieto služby financujú. A napokon je tu zodpovednosť vo vzťahu k našej spoločnosti, ktorá je nemenej dôležitá. Dovoľte mi v krátkosti uviesť pár postrehov a otázok, ktoré sa mi v týchto úvahách objavujú.

Sociálni pracovníci a sprevádzanie klienta

Otázku zodpovednosti by mohlo byť jednoduchšie uchopiť, ak by sme sa na to pozreli očami spoločnosti, ktorá očakáva zmeny (u klientov) v dôsledku nášho pôsobenia na jednej strane, a našej predstavy, že klientov na ceste len sprevádzame na strane druhej. Inak povedané, pri použití všetkých možných (legitímnych) metód, spôsobov vedenia rozhovorov či iných intervencií nejestvuje spôsob, ako človeka prinútiť správať sa inak. Môžeme len inšpirovať a motivovať a toto presvedčenie je jedným z argumentov, ktorý má znižovať našu mieru zodpovednosti za správanie a sociálne prejavy na úrovni jednotlivcov, rodín i komunít. V prostredí v ktorom pôsobím prevláda názor, že k základným pilierom práce, ktoré sa niekedy stávajú cieľmi sami o sebe, je akceptácia a prijatie klientov. Ono sa to aj podarí, klienti zažijú túto pozitívnu skúsenosť a ich pohľad na život dostane nový rozmer, no stále žijú na hranici existenčnej chudoby, sú nezamestnaní, nevidia perspektívu uplatnenia sa v spoločnosti. Narážajú na prekážky, či už v sebe alebo vo vonkajšom svete. Natíska sa otázka, či reflektujeme tento náš prístup a ak sa dostane pod tlak kritiky, budeme ho vedieť obhájiť? Dokážeme reagovať na uštipačnú poznámku sociálnym pracovníkom sa podarilo mať stovky ľudí s pozitívnou skúsenosťou prijatia, no stále v sú v tých istých problémoch. Alebo využijeme direktívnejší prístup a začneme klientov viac „tlačiť“ smerom, ktorý považujeme za správny? Do akej miery sme alebo nie sme zodpovední za zmeny u klientov?

Sociálni pracovníci a napätie v spoločnosti

O zodpovednosti môžeme hovoriť aj v širších súvislostiach. Položme si napríklad jednoduchú otázku – čo robíme preto, aby napätie medzi rómami a majoritou nerástlo? Možno povieterealizujeme rôzne projekty a prostredníctvom nich aktivity, ktoré pomáhajú vytvárať mosty medzi týmito skupinami. A pomáha to? Ak by sme konštatovali, že za posledné roky sa od seba tieto skupiny čoraz viac vzďaľujú, aký je náš podiel zodpovednosti na tejto situácii? Ak by sme sa jej chceli zbaviť, môžeme sa vyhovárať na nedostatok zdrojov, byrokratickú mašinériu EU projektov, rozhodnutia politikov a mnohé ďalšie faktory. Iste, tie sú súčasťou prostredia, v ktorom pôsobíme, ale otázka našej zodpovednosti zostáva otvorená.

Skúsme sa na situáciu pozrieť z trochu odlišného pohľadu. Pre riešenie sociálnych problémov, najmä spolunažívania rôznych skupín, bude pravdepodobne potrebná celková zmena paradigmy. Nie je jednoduché charakterizovať tú súčasnú. Mám pocit, že v sociálnej oblasti, ako aj iných sférach života, sa dostávame sa do roviny akejsi „legislatokracie“. Cesty a riešenia vidíme v dôslednom dodržiavaní čoraz väčšieho počtu zákonov (a nariadení) a to bez ohľadu na sociálnu realitu a efektivitu dôsledkov. Centralisticky riadené projekty taktiež nepomáhajú zachyteniu miestnych špecifík jednotlivých lokalít. Dostávame do situácie, kedy mechanicky čosi robíme a prestávame premýšľať. A teraz to dôležité – koho úlohou je iniciovať zmeny paradigmy? Je to úloha politikou či akademikov? Nemala by byť práve toto zodpovednosťou sociálnych pracovníkov a pracovníčok?

Sociálni pracovníci a inovácie

Treťou oblasťou, kde by sme mali vedieť presnejšie pomenovať našu úlohu sú tzv. „sociálne inovácie“. Nazývam tým postupy, nápady, projekty, ktoré posúvajú hranice výkonu sociálnej práce ďalej, ako sú v súčasnosti. Participácia na tomto procese predpokladá, že budeme schopní vybočiť z rámcov toho, čo o sociálnej práci (sociálnoprávnej ochrane, sociálnych službách) hovorí legislatíva, pretože inovácie predchádzajú ich neskorším ukotveniam v zákonoch. Tak napríklad nikto nevie, ako robiť sociálnu prácu s cieľovou skupinou pravicových extrémistov (priamo medzi nimi a s nimi), i keď v zahraničí existujú organizácie, ktoré v tejto sfére pôsobia. Medzi sociálnymi pracovníkmi a organizáciami by sa mohol nájsť niekto, kto sa pustí do neprebádaných vôd a prinesie v tomto smere niečo nové. To by bolo inovatívne. Rovnako tak by sme mohli premýšľať nad existujúcimi spoločenskými problémami (sociálne vylúčenie, osamelosť seniorov, slabá podpora rodín v núdzi a pod.), ktoré by si vyžadovali nový, svieži a inovatívny prístup. Ak tieto inovácie do spoločnosti nebudú prinášať sociálni pracovníci, kto iný?

Záverom

Je len otázkou času, kedy budeme musieť jasne pomenovať mieru našej zodpovednosti za prácu, ktorú robíme. Za výsledky, ktoré dosahujeme a tiež za rozvoj komunít, v ktorých pôsobíme. To, že sa venujeme sociálnej práci, a teda v ideálnom prípade pomáhame ľuďom, samo o sebe nestačí. K zvýšeniu nášho statusu je potrebné, aby sme vedeli našu rolu a význam pre spoločnosť, reflektovať dopady a vedieť jasne povedať – tu zlyhávame a potrebujeme na sebe pracovať, a týchto oblastiach sme pre klientov i spoločnosť užitoční.

6. júna 2014 0 comment

slovensko.social

Aj v ČR pripravujú legislatívnu úpravu profesie sociálneho pracovníka

V jednom z predchádzajúcich článkov som písal o tom, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR pripravuje zákon o sociálnej práci. Pár týždňov po tom, čo tento zákon vstúpil do medzirezortného pripomienkového konania, zverejnila Česká asociácia streetwork výzvu pre svoje členské organizácie k pracovným stretnutiam, nakoľko sa v tomto čase objavil podobný návrh aj na stole českého Ministerstva. Jedno z nich sa konalo v Brne, a tak som sa vybral vypočuť si názory zahraničných kolegov a inšpirovať sa v nápadoch pre slovenskú verziu.

Prvé, na čo som bol zvedavý je porovnanie oboch návrhov. Ak si prečítate slovenskú verzia aj českú verziu, možno nadobudnete pocit, že sú v mnohom podobné. Oba sa snažia do istej miery vymedziť činnosť sociálneho pracovníka, zaviesť špecializácie, zriadiť komoru, zdôrazniť význam ďalšieho vzdelávania. Samozrejme, narazíte aj na odlišnosti. Český návrh sa pokúša podrobnejšie definovať pojmy (vrátane toho, čo to tá sociálna práca je), zavádza inštitút sociálnej kliniky a členstvo v komore bude pre sociálnych pracovníkov povinné. Naopak, tvorcovia nášho návrhu sa viac zamerali na akreditované vzdelávacie programy, členstvo ponechali dobrovoľné a používajú menej novotvarov (nestretnete sa v ňom ani so sociálnou klinikou ani napr. sociálnym pracovníkom – tzv. socionomom).

Pre tých z Vás, ktorí sa problematike venujete, uvádzam zopár konkrétnejších postrehov:

Podobné návrhy zákonov, odlišná východisková situácia

Jeden veľký rozdiel v pomeroch v Českej republike a na Slovensku vidím v tom, aký status majú sociálni pracovníci v súčasnosti. U nás stále neprebehol proces jasného pomenovania toho, že pracovníci “dávkových” úradov (teda tých, kde riešia iba a len výhradne štátne sociálne dávky a podporu, kde klient je len stránkou a agenda práce s ním je obmedzená na vypĺňanie papierov a formulárov) nie sú sociálni pracovníci, hoc by mal v názve aj úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. V Českej republike k tomuto oddeleniu už čiastočne došlo a ľudia v systéme chápu, že ste takým istým sociálnym pracovníkom (i keď pôsobíte v občianskom združení), ako ich ľudia pracujúci v tejto oblasti v štátnej/samosprávnej sfére. U nás sa vám ešte stále môže stať, že ako zástupca neziskovej organizácie prídete na mestskú časť vo veci riešenia vecí súvisiacich s klientom, predstavíte sa ako sociálny pracovník a osoba na úrade o vás do telefónu hovorí ako “o aktivistovi”. Bola by veľká škoda, ak by týmto zákonom získali legitimitu tie činnosti a pozície, ktoré nemajú so skutočnou sociálnou prácou až toľko spoločné, no je ich v štátnej správe množstvo, tak sa mylne bude usudzovať, že tých čo je viac, sú meradlom toho, čo majú reprezentovať.

Prídeme o tímy zložené z odborníkov z rôznych profesií?

Na stretnutí zaznela i obava z toho, že tímy prídu o životne dôležitú multi oborovosť. To by bola tragédia, mať v organizácii len samých sociálnych pracovníkov, bez psychológov, špeciálnych či sociálnych pedagógov a ďalších profesii. Táto hrozba je v ČR reálna z dôvodu, že ich činnosť kraje financujú v oveľa vyššej miere ako u nás, no platia iba výkony sociálnych pracovníkov. Teda aj tých, ktorí vyštudovali čosi iné a využívajú tento profesný status (napr. sociálny pedagóg pôsobí na pozícii sociálneho pracovníka), čo by po prijatí zákona nebolo možné. Áno, zástup absolventov sociálnej práce by mohol začať jasať, že budú mať po škole v ponuke oveľa viac pracovných miest, ale povedzme si na rovinu – kto sa tejto práci chce a môže venovať, už to robí. Kto nie, robiť to nebude ani potom.

Povinné členstvo v komore sociálnych pracovníkov

Argumenty za aj proti majú svoju logiku. Jedným z názorov, prečo ho postaviť na dobrovoľnosti je myšlienka, že ak nám ide o status, aký zmysel má, aby boli všetci sociálni pracovníci registrovaní? Ak do toho pôjdem dobrovoľne, dobrovoľne tak podstupujem i zvýšenú kontrolu, hrozbu odobratia licencie či pokuty za porušenie etického kódexu. Teoreticky by tak mali mať výhodu registrovaní pracovníci, ktorí slobodne príjmu tieto okolnosti a môžu sa tak pochváliť “som člen/členka komory sociálnych pracovníkov a to už niečo znamená”. Na druhú stranu, ak má byť zákon prostriedkom na to, aby postihoval tých sociálnych pracovníkov, ktorí zanedbávajú svoje povinnosti a robia hanbu profesii, bolo by užitočné, ak by na nich mala takáto inštitúcia dosah. Faktom totiž je, že v prostredí, kde pôsobia (aj) sociálni pracovníci, neexistuje ustálený a dôveryhodný spôsob podávania sťažností na konkrétnych poskytovateľov tejto pomoci. Ak v zariadení sociálnych služieb rozhoduje o námietkach klientov len riaditeľ/riaditeľka tejto inštitúcie, vždy sa môžu stávať prípady zanedbávania, o ktorých sa budeme dozvedať po rokoch, ak vôbec. V nepovinnom scenári sa môže stať, že tí šikovní a dobrovoľní členovia komory sa budú masochisticky kontrolovať, trestať a neviem čo ešte, a tí akože sociálni pracovníci sa im budú smiať.

Očakávania na komoru prítomní pracovníci a pracovníčky spojili so strážením etických pravidiel, úlohou spojovateľa medzi zákonodarcami a praxou, no i hlasom, ktorý bude volať po tom, aby zo škôl vychádzalo iba toľko sociálnych pracovníkov, koľko je treba. Hlavnou obavou je vznik množstva ďalších byrokratických pravidiel a tiež riziko, že v kľúčových orgánoch komory budú chýbať praktici.

Diskusia

Pre mňa osobne bolo veľkým osviežením môcť o sociálnej práci diskutovať s ľuďmi z oboru. Takéto niečo na Slovensku takmer úplne chýba, a to by bolo dobré zmeniť. Na stretnutí som si tiež uvedomil, že nestačí sa tešiť len z toho, že Ministerstvo zverejní výzvu k verejnej diskusii (čo veľmi oceňujem), zašlete pripomienky a potom sa s nimi niečo deje (presne neviete čo). V ČR prebiehajú súbežne viaceré pracovné stretnutia organizácii z praxe k tomuto zákonu, strešné organizácie ich sumarizujú a ďalej s Ministerstvom diskutujú aj osobne. Takýto posun by sa mi páčil…

Mohlo by Vás tiež zaujímať:

Pripravuje sa zákon o sociálnej práci

16. marca 2014 0 comment

slovensko.social

Extrémizmus – kedy vstúpi na scénu sociálna práca?

Začnem úplne na priamo – v diskusii o riešení toho, čo sa nazýva extrémizmom – a to najmä v oblasti prevencie – úplne absentuje hlas sociálnej práce a sociálnych pracovníkov. Súčasný diskurz sa orientuje na myšlienku zdokonaľovania a dôsledného dodržiavania (represívnych) zákonov, čo má isto svoj zmysel. Ale, a to je dôležité, výhradná dôvera v tento spôsob riešenia začne čoskoro, ak sa tak už nestalo, narážať na svoje hranice.

Čo s tým má sociálna práca?

Ak nič iné, tak historickú skúsenosť. Streetwork vznikol USA niekedy v 20. rokoch minulého storočia a bol reakciou na rozširujúcu sa kriminalitu mládeže a vznik gangov. Prešiel si rôznymi fázami (pri pohľade na našu situáciu odhadujem, že máme “meškanie” tak 30-40 rokov) a v 60. rokoch sa začína uplatňovať v Nemecku. Vo vybraných mestách boli spustené programy, ktoré sa primárne venovali futbalovým fanúšikom a niektoré organizácie sa cielene zameriavali na prácu s pravicovo extrémistickými skupinami. Ostatne, ak sa o genéze vývoja terénnej sociálnej práce chcete dočítať viac, odporúčam článok na stránkach Českej asociácie streetwork.

Samozrejme, zostať pri argumente historickej skúsenosti by bolo žalostne málo. Podstatnejším dôvodom je samotné poslanie sociálnej práce, ktorým je o.i. budovanie mostov medzi ľuďmi a podpora sociálnych inovácií. Možno sa vám zdá, že sú to len bezduché pojmy. Ale pozrite sa na to takto: Budovanie mostov – máme tu niekoľko skupín, ktoré sa strácajú kontakt s okolitým svetom. Či už sú to rómske komunity alebo názorovo krajne orientované zoskupenia. Dôležitým je v tomto prípade slovo kontakt, ktoré predstavuje skúsenosť človeka, že žije vo svete s ostatnými ľuďmi, kde je rešpektovaný (on je ok) a zároveň rešpektuje druhých (oni sú ok). Všetko ostatné scenáre, kde je presvedčenie jednotlivca alebo skupiny v duchu “ja som ok, ty nie si ok” alebo “ja nie som ok, ty si ok” či dokonca “ani ja ani ty nie sme ok” mosty rúca. Úlohou nás, sociálnych pracovníkov je aktívne vstupovať do prostredia týchto skupín a podporovať dialóg, ktorý pomôže nadobudnúť dôveru v seba i druhých.

Druhou oblasťou sú sociálne inovácie a naša zodpovednosť za ich iniciovanie. Už som o tom písal v jednom z prechádzajúcich článkov – vstúpili sme na mesiac, technológiami dokážme dosiahnuť nepredstaviteľné veci, start-upy na všetko možné vznikajú ako huby po daždi a napriek tomu nie sme schopní žiť v úcte so svojimi susedmi. Nepríde vám to absurdné? Darmo budeme mať všetky výdobytky doby, keď sa tu napokon (dúfam, že len obrazne povedané), všetci pozabíjame. Preto tu musí byť niekto, komu záleží na hľadaní nových ciest vzájomného spolužitia a realizácii konkrétnych krokov, opäť v teréne. Prosto, tak ako niekto prvý vstúpil do osád, tak bude musieť noha niekoho iného vstúpiť do prostredia, kde na stenách budú zavesené rôzne číselné kombinácie alebo texty piesní nebudú vyzývať práve k bratskej láske. Opäť chápem, ak ste skeptickí, ale príklad Nemecka ukazuje, že to ide.

Prevencia, prevencia, prevencia

V názore, že prevencii pred extrémizmom treba venovať väčšiu pozornosť sa asi zhodneme viacerí. Aktuálne vydanie Trendu si zobralo na mušku túto tému, uvádza sa tam tiež, že do prevencie by mali byť zapojené viac školy, starostovia a primátori. Ako príklad sa uvádza situácia, keď žiak spraví niečo, čo by mohlo byť klasifikované ako sympatia k radikálnym prúdom. Učiteľ to nahlási a potom mu, aj spolu s pánom policajtom, dohovoria. Tak, a teraz prichádza na rad najsilnejší argument, prečo by mali na scénu nastúpiť sociálni pracovníci a to ten, že oni musia (minimálne tí pracujúci s mládežou) ovládať na ďaleko vyššej úrovni preventívnu prácu, než “no, no, to sa nesmie”. V programoch Mládeže ulice realizujeme preventívne programy na rôzne témy a nad každou s nich sedíme týždne, než ju vhodne nastavíme. Zjednodušene povedané, preventívne pôsobenie musí zohľadňovať hodnoty, postoje a správanie, ktoré sa k danej oblasti vzťahujú. Možno vás to prekvapí, ale tieto tri zložky môžu byť v skutočnom živote v zásadnom rozpore a úspech vášho pôsobenia spočíva v tom, či dokážete správne identifikovať zložku na ktorú sa zamerať a viete ich vzájomne prepájať. A samozrejme, dôležitý je aj vzťah – nie je jedno, či vám “no,no” hovorí policajt, rodič, kamarát, farár, pracovník s mládežou.

V súčasnosti je prevencia zameraná najmä na veľké informačné kampane, ktorých efektivita bude čoraz nižšia. Legitimitu im dáva najmä poznatok, že čím viac toho mladý človek vie (napr. o tom, čo bol holokaust a aké zverstvá boli ľudia napáchať), tým je menšia pravdepodobnosť, že sa pridá k myšlienkovému prúdu, ktorý ho spôsobil. To je síce pravda, ale ak sa pozrieme na vec hlbšie, tak mladí ľudia si v súčasnosti vytvárajú vlastné interpretácie skupín, ku ktorým sa zaraďujú a dokážu sa vymedziť voči tomu, ak ich chce niekto zadefinovať inak. Veľkoplošná kampaň bude vždy neosobná a už vôbec nedokáže flexibilne reagovať na individuálnosť každého jedného človeka, so svojimi hodnotami, postojmi a správaním. Treba streetworkerov, treba ich mať v teréne.

Ako začať?

Zostáva pre mňa trochu záhadou, prečo skúsenosti práce so skupinami o ktorých hovoríme zostali na nemecko-českých hraniciach. Je prekvapujúce, že žiadna vysoká škola vychovávajúca sociálnych pracovníkov nemá ani len predmet, ktorý by sa venoval tejto cieľovej skupine. Učíme sa o práci s ľuďmi bez domova, užívateľmi, osobami pracujúcimi v sexbiznise, rómskymi komunitami a ďalšími skupinami. Pritom táto spoločenská výzva pred nami stojí už niekoľko rokov. Neexistuje jediná organizácia, ktorá by sa na tomto poli aspoň pokúsila o priamu prácu. Na začiatok bude treba vystáť si to na štadiónoch, chodiť po sídliskách, navštevovať koncerty, sledovať virtuálny priestor.

A čo potom? Uvidíme…

24. februára 2014 0 comment