PK
  • O mne (Peter Kulifaj)
    • Kalendár

PK

  • O mne (Peter Kulifaj)
    • Kalendár
Author

Peter Kulifaj

Peter Kulifaj

Väčšinu svojho pracovného času venujem dvom svojím veľkým "láskam". Prvou je sociálna práca - od roku 2004 pôsobím v organizácii Mládež ulice, s ktorou som zažil a stále zažívam vysokú školu v hľadaní spôsobov podpory jednotlivcov, rodín aj komunít v ich raste a rozvoji. Druhou oblasťou je efektivita práce a time managment. Rád pátram po nástrojoch a spôsobe fungovania, ktoré pomáhajú zvládať nároky súčasnej doby tak, aby som bol - ako i ľudia okolo mňa, v pohode. Viac o tejto oblasti na www.mojrozvoj.sk

Vyrovnať sa s autizmom
slovensko.social

Vyrovnať sa s autizmom

Jeden z našich synov má PAS – poruchu autistického spektra. Ten druhý si tiež občas uletí v niektorých prejavoch svojho správania a posledný z trojice, najmladší z nich, sa zatiaľ drží. Takto to mi máme (a to ešte nehovorím o sebe). Je nás viac, ktorí riešime dôsledky s tým spojené a občas mrknem na svojpomocné stránky (ako napr. Priatelia autistov na Facebooku) a weby. Nezvyknem rozvíjať komentáre na FB, no mám potrebu podeliť sa o svojich pár postrehov – najmä pre rodičov detí, ktorí sa s touto novou situáciu len začínajú postupne vyrovnávať.

Je v poriadku, ak Vás serie hnevá, že Vášmu dieťaťu diagnostikovali autizmus

Jednoducho povedané, pre život ste možno mali iné plány. Klasická schéma – investujem čas a energiu do detí, ako budú rásť, príde škôlka, škola, budú čoraz samostatnejší a raz vyletia z hniezda – sa rozpadá. Nehľadajte za tým žiadnu karmu, trest, osud, nič. Proste, stalo sa to. Nikto celkom ešte nevie presne prečo, ale to je teraz v istom zmysle aj jedno. To, čo mi príde dôležité povedať je, že nemusíte hrať hru na to, že máte dieťa inak obdarené, že ste našli nový rozmer svojho života a že Vás celá táto skúsenosť neskutočne obohacuje, ak to tak necítite. Ak to v tomto duchu prežívate, držte si to. Ak Vás to v aktuálnom období života hnevá, netlačte na seba.

Diagnostika nie je exaktná veda

Diagnostické vyšetrenia/pozorovania/testovania nie sú z kategórie 1 + 1 = 2. Rozumiem, že ako rodičia potrebujeme jasné odpovede, ale počas tých 90, v lepšom prípade 120 minút s dieťaťom, ktorého výsledkom sú 2 až 5 papierov formátu A4 nám ich nedá, resp. nehľadajme tam definitívny záver.  Ide o limitovaný pohľad človeka, ktorý má isté skúsenosti, no svoje závery formuluje len s istou mierou pravdepodobnosti. Iste – medzi rodičmi sa často rieši, ku komu ísť na diagnostiku (často sa opakuje  najmä jedna ambulancia v Trnave, kde sme ostatne aj my boli s oboma deťmi), no čo je je tá kvalita? Zatiaľ som nenarazil na dáta, ktoré by s niekoľkoročným odstupom pomenovali, koľko percent diagnóz bolo u toho-ktorého klinického psychológa/čky skutočne potvrdených. Nám sa stala taká vec, že máme pre Mareka dve odlišné diagnózy od dvoch odlišných subjektov, pričom diagnostika bola robená +/- v rovnakom období jeho života.

Toto nepíšem preto, že by som chcel diagnostiku spochybniť. Skôr mi ide o to, že viac ako diagnóza je užitočné zo správ si vziať odporúčania na prácu s dieťaťom, ktoré by ho mohli posunúť.

Jasné návody neexistujú (a ani ich nehľadajte)

Dať dieťa do normálnej škôlky alebo špeciálnej? Nasadiť GAPS diétu alebo niektorú inú? Nechať dieťa skákať alebo ho vždy zastaviť? Tých otázok, s ktorými rodičia prichádzajú do svojpomocných virtuálnych skupín je obrovské množstvo. Opäť, rozumiem tomu avšak väčšina odpovedí, ktoré ako rodič získam sú len popisom toho, akú má kto skúsenosť. Tu nejde o to – lepšie sú plastové okná alebo hliníkové? A ani v tomto prípade sa nedá jednoznačne odpovedať, všetko záleží od okolností. O to viac je zrejmé, že pre robenie konkrétnych krokov a rozhodnutí pri našich deťoch je potrebné hľadať aj odborné rady. Tie spravidla rozpoznáte tak, že Váš poradenský partner sa obvykle veľa pýta, aby pochopil kontext. Pretože na otázku mám nasadiť GAPS diétu? získať odpoveď “určite áno, nám veľmi pomohla” je úplne mimo misu.

Rodičia majú plné právo navzájom zdielať svoju skúsenosť. Je to úplne legitímna vec a nik od nich nemá žiadať, aby nejako sofistikovane uvažovali nad svojimi “radami”. Avšak dôsledkom množstva takýchto odporúčaní, teda vlastne popisov vlastných skúseností môže byť to, že rodič ostáva ešte zúfalejší. Rozhodovacia paralýza funguje aj v tomto prípade. Uvažujem, prečo sa do týchto online diskusií nezapájajú organizácie, ktoré v tejto oblasti pôsobia. Na jednej strane by mohli poskytnúť potrebný nadhľad a na strane druhej, získať si potencionálnych klientov a odbornú kredibilitu (to je len poznámka na okraj).

Terapeutické prístupy sa navzájom vylučujú

Znie to “kruto”, ale je to tak. Ak hľadáte univerzálny terapeutický prístup, tak ho nenájdete. Odborníci a odborníčky, ktorí/é realizujú nejaký typ terapie dokážu nájsť X argumentov v neprospech iného prístupu a naopak. Vraciame sa tak k princípu, že diagnostika, a teda ani terapia, nie je exaktným systémom. Niektorý typ terapie môže sedieť jednému dieťaťu a inému vôbec. Treba hľadať, skúšať a odporúčania iných rodičov brať len ako námety. V takomto nazeraní je v poriadku, ak Vám niekto popisuje ako úžasne sa jeho dieťa vďaka ABA terapii posunulo a to Vaše tam už chodí dva roky a nič, začať hľadať iný typ prístupu namiesto zmierenia sa s tým, že Vaše dieťa na to proste nemá a dosiahlo svoje limity.

Počúvať od okolia “bude to dobré” alebo “z toho vyrastie” chce fakt vysokú dávku trpezlivosti

Možno to je veľmi zjednodušený pohľad, no pre niekoho môže byť zmierenie sa s poruchou autistického spektra u svojho dieťaťa podobné trúchleniu pri strate blízkej osoby. Na začiatku je popieranie, neskôr ho nahradí hnev, u niektorých z nás nasleduje snaha zmeniť situáciu u toho tam hore (a tu máme dokonca ešte dieťa pred sebou, takže šanca na zázrak by mohla byť vyššia – predsa len nechať niekoho vstať zmŕtvych a nechať niekoho vstať ráno zdravého je ľahšie), sem tam upadneme do hlbokého smútenia až depresie a napokon sa, ak ide všetko ako má, so situáciou zmierime.

Ak by sme zostali len pri popretí a zmierení sa so situáciou, najťažšie obdobie je to, kedy sa o to snažíte a Vaše okolie Vás presviedča o tom, že to bude dobré a on/ona z toho vyrastú. Nevyrastú. Bojujete sami so sebou a svojím prežívaním spojením s uvedomením si tejto skutočnosti. Investujete do toho všetku svoju energiu a nezostáva Vám takmer žiadna na to, aby ste o tom presvedčil Vašich rodičov, starých rodičov, súrodencov, susedov, kolegov – kohokoľvek. Možností, čo s tým, je viacero. Jedna z nich je – neriešte to. Ako budú Vaše deti rásť, oni pochopia, že sú iné. Potrvá im to dlhšie, pretože nie sú s  dieťaťom každý deň tak ako vy. Majte však nádej, že ten moment príde. A keď sa tak stane, príde ten vhodný moment, kedy im môžete začať hlbšie vysvetľovať ako k dieťaťu pristupovať a že klasické metódy – vyhrážanie sa (ak to neodložíš, nepôjdeš von), snaha apelovať na schopnosť empatie (no, no – to sa nerobí. Ako by sa to Tebe páčilo) a mnohé ďalšie, ktoré by nám ako rodičom stačili pri výchove “normálnych” detí tu proste nefungujú.

Bez nadobúdania nových zručností to veľmi nepôjde

Klasická rodičovská intuícia na výchovu, pokiaľ samozrejme nemáte v rodine už túto skúsenosť z minulej generácie, nemusí fungovať. Samozrejme, vzťah s dieťaťom založený na láske, dôvere a partnerstve ostáva nemenný, bez ohľadu na to, aké máte dieťa. To je alfa a omega a ak nič iné, dodržaním tohto princípu to hádam pôjde ako-tak dobrým smerom. Pokiaľ je Vaším zámerom aj to, aby dieťa rozvinulo svoj potenciál čo najviac v rámci možností, ktoré má (a prípadne, aby bolo v dospelosti tak samostatné, ako to len ide), potrebujete s ním cielene a systematicky pracovať.  Potrebujeme makať na sebe, rodičoch. A to je drina, ako sa patrí.

Reakcia rodičov (a prístup k situácii) nemusí byť rovnaký

Naša knižnica je plná kníh o autizme. Neprečítal som ani jednu z nich. Manželka áno. Našla si prácu v centre včasnej intervencie pre deti s autizmom, len preto, aby sa učila technikám a postupom, ktoré by Mareka (ako i iné deti) posúvali vpred. Ona ide po cieľoch, ktoré má zvládať a ktoré na seba nadväzujú (úprimne, neviem o tom až tak veľa). Môj prístup je trochu iný, občas sa dopĺňame, občas nie. Spoločne rozhodujeme o veciach, ktoré môžu zásadne ovplyvniť život nášho dieťaťa (aktuálne typ škôlky) a máme iné kritéria. Nezostáva nám nič iné, než aj v tomto smere na sebe pracovať.

Na záver by som ešte rád spomenul niekoľko systémových vecí, za ktoré by sme sa mali ako rodičia zasadzovať. Prvou z nich je, že TERAPIE BY MALI BYŤ HRADENÉ ZO ZDRAVOTNÉHO POISTENIA. Pre priemerne zarábajúceho rodiča/rodičov predstavujú značnú finančnú záťaž, nie to ešte pre tie rodiny s podpriemernými príjmami. Je teraz jedno, či autizmus je choroba, porucha či čokoľvek iné. Terapie pomáhajú našim deťom zvládať lepšie ich aktuálny stav a preto by mali byť hradené poisťovňami.

Druhou oblasťou je, že INKLÚZIA BY MALA BYŤ IMPLEMENTOVANÁ EVOLUČNE, NIE REVOLUČNE. Možno s týmto nebude súhlasiť a ste presvedčení, že už včera bolo neskoro a špeciálne školy a škôlky už dávno nemuseli byť. Nemyslím si, že by to bola správna cesta, pretože mnohým veciam v inklúzii potrebujeme ešte porozumieť. A to chce čas.

Treťou výzvou je PODPOROVAŤ RODIČOV DETÍ V ICH ÚLOHE. Nesmieme na Vás/nás zabúdať. Potrebujeme mať dostatok síl, aby sme sa popasovali s výzvami, ktoré nám život s našimi deťmi, rad dospelými, prináša.

Vyrovnať sa s autizmom was last modified: 13 júla, 2020 by Peter Kulifaj
11. júla 2020 1 comment
0 Facebook Twitter Google + Pinterest
Sociálni pracovníci a bezpečnosť
slovensko.social

Sociálni pracovníci a bezpečnosť

Slovenská komora sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce na stretnutí členskej základne v januári 2019 prijala aktualizovaný etický kódex. Zaujala ma v ňom formulácia, ktorú som si nevedel celkom vyložiť, resp. môj bezprostrední výklad by znamenal, že sociálni pracovníci a pracovníčky sa pripravujú o možnosť efektívne sa brániť v prípade fyzického konfliktu – či už s klientom alebo v súkromí. Ide o znenie

Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce podporuje mier a nenásilie, preto nepoužíva zbrane v profesionálnom ani osobnom živote proti ľuďom.

Obvykle sociálnym pracovníkom a pracovníčkam pri výkone práce nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Existujú aj isté prostredia a kontexty, kde vyššia miera obozretnosti nezaškodí. Pokiaľ sa nachádzame “na vlastnom” území, je jednoduchšie predchádzať problémom. Najmä pri práci v teréne je to však už zložitejšie. Ideme navštíviť neznáme lokality, vstupujeme do napätých vzťahových konštalácii, svojím pôsobením často krát dostávame klientov mimo svoju komfortnú zónu. To všetko môže spôsobiť, že sa ocitneme v situácii, kedy sa budeme musieť brániť tak slovným, ako i v krajnom prípade fyzickým atakom. Ako teda, v zmysle vyššie uvedenej definície postupovať, aby nedošlo k porušeniu etického kódexu?

Dôležitými pre uchopenie tohto princípy je zodpovedanie (minimálne) dvoch otázok:

  1. Čo je možné považovať za zbraň?
  2. Ako tento princíp aplikovať v kontexte inštitútu nutnej obrany?

Pokiaľ si pomôžeme legislatívou, v Trestnom zákone, v §122 sa uvádza

…zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším.

Pre obranu neexistuje v zákone iné vymedzenie zbrane, a tak si musíme postačiť s týmto. Zbraňou tak môže byť palica pohodená na zemi, tyč, stolička, kameň, sklenená fľaša – čokoľvek. Puritánska dôslednosť by znamenala, že sociálni pracovníci by mohli pri obrane využiť iba svoje telo a nemohli by si pomôcť žiadnym iným predmetom. Či už tým v bezprostrednej blízkosti alebo “zbraňami”, ktoré by nosili so sebou (napr. paralyzér, obranný sprej, nôž, teleskopický obušok a podobne).

Naša právna úprava samozrejme použitie zbrane v obrane nepovažuje za protiprávne (či neetické). Pokiaľ príde k nutnej obrane, je to úplne legitímny spôsob ochrany seba či blízkych ľudí. Nutná obrana je definovaná v §25 Trestné zákona:

Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.

Viac svetla by do celej situácie mohol vniesť originálny text Medzinárodnej federácie sociálnych pracovníkov.  Tá na svojich stránkach sprístupňuje viacero dokumentov, ktoré sa k tejto téme vzťahu. V jednom z nich sa uvádza:

Social workers should not allow their skills to be used for inhumane purposes, such as torture, interrogation, military surveillance or terrorism.This includes the use weapons in their private or professional lives when there is the intention to harm or intimidate people.

V inom dokumente, ktoré má aj svoj slovenský preklad na stránkach isfw.org, je toto vymedzenie ešte odlišné a dané do širšieho kontextu:

Social workers support peace and nonviolence. Social workers may work alongside military personnel for humanitarian purposes and work toward peacebuilding and reconstruction. Social workers operating within a military or peacekeeping context must always support the dignity and agency of people as their primary focus. Social workers must not allow their knowledge and skills to be used for inhumane purposes, such as torture, military surveillance, terrorism, or conversion therapy, and they should not use weapons in their professional or personal capacities against people.

Tak či onak, v tejto súvislosti sú zaujímavé aj tipy, ako vôbec predchádzať tomu, že bude musieť dôjsť k použitiu zbrane. Mnohé organizácie pôsobiace v terénne majú svoje bezpečnostné protokoly a postupy. K tým obvyklým platí pravidlo, že do terénu pracovník/čka nechodí sama.  K ďalším patrí rešpektovanie toho, že nie sme vyšetrovatelia – zbytočne nepátrame po informáciách, ktoré by mohli ohroziť našu bezpečnosť. Iným je povinnosť mať zapnutý mobilný telefón, prípadne informovať koordinátora programu o skončení služby. Zatiaľ som nepočul o tom, že by niektorá organizácia využívala monitorovanie terénnych pracovníkov v reálnom čase prostredníctvom GPS (čo by bolo technicky celkom jednoducho uskutočniteľné), prípadne mala k dispozícii akési SOS tlačidlo, ktoré by privolalo políciu alebo automaticky informovalo zodpovedného pracovníka, pod ktorého sociálny pracovník či pracovníčka spadá.

Inšpiráciou pre sociálnych pracovníkov a pracovníčky môžu byť aj protokoly a postupy, ktoré spracovali kolegovia v zahraničí. Veľmi prehľadne pripravili stručné tipy pre osobnú bezpečnosť (nie len) sociálnych pracovníkov na everydayselfdefense.com, kde si môžete stiahnuť Personal Safety Tip Sheet.

Zdroj: www.everydayselfdefense.com

Ak máte radšej video prezentácie, tá istá iniciatíva má na konte jedno prehľadné video. Úvod je trochu teoretický, ale praktické tipy v druhej polovici sú aplikovateľné a uchopiteľné aj v našich podmienkach.

Ďalšími užitočnými zdrojmi sú publikácia Guidelines for Social Work Safety in the workplace, ktorú vydala Národná asociácia sociálnych pracovníkov Spojených štátov amerických. Komplet publikácia je dostupná online a stojí za preštudovanie.

Verím, že etických dilem spojených s obranou seba, svojich kolegov/kolegýň alebo klientov bude v praxi čo najmenej. Každý z nás, kto sa však pri výkone sociálnej práce (alebo aj mimo nej) do tejto situácie dostane sa bude musieť rozhodnúť vo veľmi krátkej chvíli. Až čas ukáže, či správne…

Sociálni pracovníci a bezpečnosť was last modified: 19 februára, 2019 by Peter Kulifaj
19. februára 2019 0 comment
1 Facebook Twitter Google + Pinterest
Tip na výlet: Hodruša Hámre – Banská Štiavnica
Postrehy a komentáre

Tip na výlet: Hodruša Hámre – Banská Štiavnica

Toto leto sme si s doma s manželkou povedali, že skúsime s deťmi zájsť do kempu a v rámci toho absolvovať primerane náročnú turistiku. Keďže som srdcom plánovač, pustil som sa do príprav. Dlho to vyzeralo, že skončíme niekde v Čechách. Na portály dokempu.cz majú mnohé z nich desiatky recenzií, takže je možné spraviť si ako-taký prehľad. Bol pre nás dôležitejší väčšmi les ako voda (bezprostredná blízkosť jazera bola skôr značnou nevýhodou), ideálne s turistickými značkami smerujúcimi do týchto lesov. Keďže najmladší syn nemá ešte ani rok, hľadali sme chatku v kempe, nech neprestrelíme začiatok tohto dobrodružstva.

Napokon sme predsa len skončili na Slovensku a našli kemp, ktorý mohol tieto kritéria spĺňať. Vybrali sme sa do kempu Hodruša. Toto miesto som mal v hľadáčiku už skôr, no najprv ma odradili niektoré fotografie na ich web stránke, kde to miestami vyzeralo ako kempovanie na parkovisku. Napriek tomu, že sme tam boli cez víkend, táto moja obava sa nenaplnila. Miesta bolo dostatok a deti – ktorých tu bolo dosť – sa mali kde hrať a behať.

Okolnosti to zariadili inak a na cestu sme sa vybrali len dvaja – ja s Lukášom (5 rokov). Dali sme si za úlohu zmapovať kemp a okolie, aby sme mohli správu podať doma a byť pripravení, až na budúce spoločne vyrazíme všetci spoločne.

Kemp Hodruša

Ide o menší kemp, ktorý je kúsok za Žarnovicou, pár minút od zjazdu z rýchlostnej cesty. I keď sme šli napokon v užšej zostave, ubytovali sme sa v chatke. V podstate to bola upravená unimobunku, v ktorej sa nachádzali tri postele, polička a chladnička (a teda aj elektrina). Pre výlet s malými deťmi, resp. ako predpríprava na stanovanie super začiatok. Z pohľadu plánovania je menšou prekážkou, že web stránka kempu neobsahuje modul, kde by bolo možné pozrieť si aktuálnu obsadenosť a tak je potrebné zariadenie kontaktovať.

Kemp Hodruša je obkolesený krásnym lesom. Hodrušské jazero sa nachádza niekoľko minút cesty pešo, takže ak máte dieťa “utekáča”, netreba sa báť, že by zo stanu nasmeroval rovno do jazera. Na druhú stranu, z oboch strán kempu je celkom prudký zráz, a teda tento typ detí treba mať pod dohľadom (u nás aktuálne Marek). Kemp nie je oplotený, takže ciest ako sa vydať na vlastné detské dobrodružstvo je dosť.  Mobilný signál v tejto lokalite som mal na roamingu, ani lokátor by nemusel poslúžiť, ako poistka v prípade “straty”. Samozrejme, v kempe je WC (keramické splachovacie) aj sprcha s teplou vodou a teda o hygienu detí netreba mať obavy. Oba naše večeri boli pokojné bez nočných párty – vlastne väčšina prítomných tu bola s deťmi, čo asi aj určuje vysvetľuje nočný kľud.

Ako som spomínal, kritérium lesa bola splnené, ani jazero nebolo v bezprostrednej blízkosti. Zároveň ubytovať sa v tomto kempe znamenalo prisľúb zaujímavej turistiky, prechod cez les do mesta Banská Štiavnica. A to bol náš hlavný program na sobotu.

Trasa Hodrušské jazero – Banská Štiavnica

Vzdušnou čiarou ide o nedlhú trasu (cca 7 km), ani profil trasy nevyzeral vyčerpávajúco. Otázka bola, či to bude vnímať podobne aj Lukáš a zvládne toto naše spoločné putovanie. Už teraz Vám prezradím, že po príchode do Banskej Štiavnice som mal celkom obavy, ako to zvládneme späť. A to sme si ešte vybrali inú, ako sa neskôr ukázalo, oveľa zložitejšiu trasu. Ale pekne po poriadku…

Odchádzame z tábora, cieľ je jasný. Potrebujeme sa dostať do Banskej Štiavnice. Lukáš asi po 400 metroch prvý krát poznamenáva, že už nevládze – asi aby ma pripravil na to, že toto slovné spojenie povie dnes ešte asi 100 krát. Vybrali sme sa po turistickej trase s záchytnými bodmi Hodruššké jazero, Sedlo pod Cukmantlom, Sedlo Červená studňa, Banská Štiavnica. Najdlhší úsek k Sedlu pod Cukmantlom ideme po žltej značke, ktorá vedie neustále miernym stúpaním po širokej lesnej ceste. Počas celého putovania až pod toto Sedlo sme sa nestretli so žiadnym iným turistom, čo ma miestami znepokojovalo. Nebol som si celkom istý, ako sú tu medvede na nich zvyknutí 🙂

Cesta ubiehala, pri Sedle pod Cukmantlom sme si plánovali dať prvú občerstvovaciu prestávku. Pár metrov pred rázcestníkom sme narazili na pomník pripomínajúci, že ľudia sa nie vždy správajú ako ľudia. Nahlas som prečítal text a tak sme na najbližších 5 minút mali tému na diskusiu s Lukášom. Vtedy si len uvedomíte, aké ťažké je vysvetľovať – malému dieťaťu – občasnú nezmyselnosť ľudského správania.

Pomník

Každopádne, S. pod Cukmantlom nebolo vhodným miestom na oddych. Sľub však bol sľub a tak sme si, sediac na slnku a zemi, dali prvú väčšiu prestávku. Na budúce by som to isto potiahol až k Červenej studni, tých 15 minút na viac by sa už dal zvládnuť. I keď, nepríjemným prekvapením pre rodinný výlet môže byť skutočnosť, že turistická značka medzi Sedlami pod Cekmantlom a Sedlom pod Červenou studňou vedie po hlavnej ceste, bez krajnice s neprehľadnými zákrutami. Po návrate domov som pozeral online mapy a pri menšej zachádzke by sa mal dať využiť paralelne vedený cyklistický lesný chodník.

Rázcestie Červená studňa

Konečne sa po ceste dostávame k Červenej studni a opäť nasleduje pauza. Tých bude stále viac a viac. Prechádzame okolo krásneho jazera a nasleduje prudké klesanie a uvedomenie si skutočnosti, že toto budeme šliapať naspäť hore. Po viac ako polhodine vchádzame do Banskej Štiavnice. Hľadáme miesto na obed (pizza bola motorom, tak nič iné už neprichádzalo do úvahy) a skočíme si ešte na zmrzlinu. Veľa iného sme z Banskej Štiavnice nevideli, no Lukáš je spokojný s tým, čo je. Vyrážame naspäť do kempu…

V Banskej Štiavnici

Trasa Banská Štiavnica – Hodrušské jazero

Stúpanie k Červenej studni dalo zabrať. Rozkúskovali sme si ho na asi päť kratších úsekov poprepletaných prestávkami. Opäť nás čakal rizikový úsek po ceste k Sedlu pod Cekmlantom. Zvládli sme ho a rozhodli sa ďalej pokračovať inou trasou, ako sme prišli. Nasmerovali sme si to po modrej k Hadovej a odtiaľ priamo k Hodrušskému jazeru. Pri výhľadoch, ktoré nás čakali som už v hlave dávala dokopy oslavné ódy na tento objav. Hlboko som sa však mýlil. Pre deti je táto trasa celkom náročná a priznávam sa, aj sme mierne poblúdili.

Výhľad na modrej

Po rázcestie Hadová išlo všetko ako po masle. Na ňom sme z modrej odbočili na zelenú trasu a tu sa to celé začalo. Cesta sa postupne zužovala až miestami zanikala medzi stromami. Po jednom z klesaní sme dorazili na lesnú cestu. Najprv sme sa vybrali jedným smerom, potom druhým a ani jeden nebol správny. V oboch prípadoch značky zmizli, takže na rad prišla pomoc online turistickej mapy. Stále to nedávalo logiku, podľa mapy sme mali ísť dolu lesom a skutočne – zrazu sme zazreli uzučkú cestičku spojenú s prudkým klesaním a s ňou aj vytúženú zelenú. Našťastie.

Turistický chodník

Aj toto je turistický chodník

Už takmer v závere sme sa museli vyrovnať s tým, že tento chodníček ústil do hlavnej cesty v nie práve najvhodnejšom mieste. Z oboch strán neprehľadná zákruta a autá, samozrejme bez krajnice a to ešte tak, že bolo potrebné do cesty preskočiť cez jarok. Opäť hľadanie skrytej značky (za zvodidlami) a ďalšie klesanie. Konečne sme dorazili, sme späť pri Hodrušskom jazere.

V Hodrušskom jazere

A na záver ešte zopár technických informácií

Trasa tam:

Trasa späť:

Tip na výlet: Hodruša Hámre – Banská Štiavnica was last modified: 1 augusta, 2018 by Peter Kulifaj
1. augusta 2018 0 comment
0 Facebook Twitter Google + Pinterest
Konferencia Terénní a nízkoprahové programy 2018: čo ma zaujalo
slovensko.social

Konferencia Terénní a nízkoprahové programy 2018: čo ma zaujalo

Konferencie Českej asociácie streetwork patria k tým, ktoré ma sprevádzajú od mojich začiatkov pôsobenia v sociálnej práci (teda od roku 2004). Vždy som si z nich odniesol niečo, čo posunulo moju prácu o kúsok ďalej a to tak na mikro (priama práca) i makro úrovni (systémové pohľady). O to viac som sa tešil na tohtoročnú konferenciu s podtitulom SPOLUPRACUJEME.

Model podujatia je nastavený tak, že paralelne prebiehajú prednášky alebo workshopy v troch sekciách, ide o dvojdňové podujatie a tak je na výber množstvo zaujímavých tém. Z tých, na ktoré som sa vybral ma zaujalo nasledovné:

FOTBAL JAKO NÁSTROJ PRÁCE S DĚTMI A MLÁDEŽÍ (Tomáš Příhoda – NZDM Vrtule, Štěpán Kyncl – INEX-SDA, Petr Košek HoPO Praha)

To, že futbal spája je samozrejmé. Je to šport, má tento potenciál implicitne v sebe. Tento príspevok posunul moje vnímanie jeho využitie o kus ďalej. Za všetkým stojí myšlienka tzv. Fotbal 3, o ktorého princípoch sa môžete dozvedieť viac aj vďaka iniciatíve Fotbal pro rozvoj. Na nete som našiel skvelo spracovanú príručku, ktorá pravidlá a možnosti podrobne vysvetľuje. V stručnosti zhrnuté – hrá sa na 3 polčasy (či skôr tretiny). Prvým je diskusia tímov pred zápasom, kedy sa spoločne stanovujú pravidlá. Druhým polčasom je samotný zápas, kde nie je prítomný žiadny rozhodca. V záverečnom dejstve prebieha opäť spoločný rozhovor tímom, kde sa vyhodnocuje dodržiavanie fair-play, pravidiel a ďalšie aspekty. Na základe toho sa tímom prideľujú body, ktoré môžu ovplyvniť celkový výsledok. Nehrá sa teda len na góly, výkon samotný nemusí byť rozhodujúci. V celom procese figurujú akýsi mediátori, ktorí majú rolu facilitátorov najmä v prvej a tretej tretine (píšem o tom tak, ako som to pochopil z prezentácie – v príručke na webe to podľa všetkého nájdete popísané presne). Tento koncept ovplyvňuje aj “tréningy”. V príručke nájdete rôzne aktivity (aj napr. na tému triedenia odpadu), ktoré sú v konečnom dôsledku spojené s loptou. A podľa slov prezentujúcich je jedným z kľúčových úspechoch projektu motivácia a nasadenie pracovníkov, ktorý s mladými týmto spôsobom pracujú.

NÍZKOPRAH / FOTBÁLKOVÉ CENTRUM (Jan Vališ, Jan Vondráček, Oliver Ladra – Saleziánske stredisko mládeže Praha)

Pre pracovníkov a pracovníčky nízkoprahových klubov je stolný futbal dobre známa pomôcka. Často krát je nástrojom (nielen prvého) kontaktu. Ako však zaznelo v tomto príspevku, systematickou prácou sa dá pracovať na tom, aby bolo skvelým pomocníkom pri rozvoji mladých ľudí. Ak by som tam nesedel, možno by som to považoval za trochu prehnané. Avšak Oliver, jeden z klientov strediska mládeže, ktorý okrem iného figuruje na predných priečkach oficiálneho rebríčku Českej foosballovej organizácie opísal s veľkým nadšením to, ako vďaka stolnému futbalu rástol vo všetkých oblastiach svojho života (od začlenenia sa, cez komunikáciu, schopnosť sústrediť sa až po prenos hodnôt z hry do reálneho života). Pri tomto prístupe je však aj jedno riziko, na ktoré v programe narazili – a teda, že športová stránka začala prevažovať nad sociálnou prácou a preto sa rozhodli oddeliť nízkoprah od tréningového centra. A to aj preto, že podľa oficiálnych pravidiel sa pri hre nerozpráva. A to nie je práve to pravé orechové pre kontaktných pracovníkov.

PÉČE O DUŠEVNÍ ZDRAVÍ V TERÉNU (Věra Pinkasová, Michal Balabán, Lenka Vávrová, Květa Novotná, Monika Dosedělová, Radka Tkáčiková – Péče o duševní zdraví, z.s., terénní tým středisko Chrudim)

Keď si neprečítate anotáciu a rozhodujete sa len podľa nadpisu, niekedy môžete skončiť na inom workshope, než ste očakávali. Práve to sa mi stalo pri tejto téme, ale neľutujem. Bolo to zaujímavé rozprávanie (cez kazuistiky) o terénnej sociálnej práci s osobami s duševnou chorobou, i keď nie vždy musí byť nevyhnutne diagnostikovaná. Workshop bol rozdelený do okruhov – asertívne oslovenie, peer konzultácie a recovery skupina. Taktiež ma zaujala práca s tréningovým bývaním, ktoré ako organizácia poskytujú.

Nie som celkom zorientovaný v problematike v Slovenskej republike a príspevok ma inšpiroval k zamysleniu sa nad tým. Ambulantné služby existujú, no rozsah tých terénnych pre túto cieľovú skupinu mi nie je celkom známy. A ako vyplynulo z kazuistík s ktorými sme pracovali, ako i ja mám skúsenosť, duševná choroba človeka môže často krát viesť k jeho úplnej izolácii a neraz k tomu, že skončí na ulici bez domova. On/ona spravidla službu nevyhľadá sám, nezájde do ambulancie, a preto by bolo skvelé ak by existovali (alebo existujú) organizácie, ktoré sa tejto problematike v teréne aktívne venujú.

FISHERMAN OR SPIDER? DIFFERENT APPROACHES TO NETWORKS IN SOCIAL STREETWORK (Stefan Schützler – Gangway Berlín)

Okrem toho, že Stefan predstavil princípy fungovania Gangway, povedal nám svoj pohľad na prácu so sieťami, ich vytváraním a významom. Pre terénne pracovníka je dôležité, aby o jednotlivých sieťach, ktoré môžu mať vplyv na život klienta vedel a bol akýmsi spojovateľom medzi nimi. A to napriek tomu, že mladý človek nikdy nepríde za nami s mám problém, vytvor prosím okolo mňa sieť, ktorá mi pomôže. 

PRÍBEH JEDNÉ SPOLUPRÁCE (ANEB JAK SME PŘEKONALI MÝTY O ZUBATÉ A PRODLOUŽENÉ RUCE OSPODU (Lenka Matoušková – Aufori, o.p.s., Hradec Králové, Světluše Kotrčová, OSPOD Hradec Králové)

V príspevku bola prezentovaná dobrá spolupráca neziskovej organizácie a OSPODu (u nás UPSVaR). Východiskom pre spoluprácu bola okrem iného skutočnosť, že rodín na OSPODu neustálo pribúdalo a bolo čoraz náročnejšie sa im systematicky a do hĺbky všetkým venovať. Do celého procesu sa tak zapojila nezisková organizácia Aufori, o.p.s., ktorá aktuálne pokrýva prácu s cca 50 rodinami. Ako jedna z východ tohto prístupu je aj skutočnosť, že nezisková organizácia môže oveľa viac rozvíjať s rodinami tzv. mäkkú spoluprácu, nakoľko nie je do takej miery viazaná legislatívnymi postupmi (napr. ukladanie výchovných opatrení, ktoré pôsobia väčšmi represívne než preventívne) ako štátna inštitúcia.

Samotná spolupráca funguje aj preto, že sa pracovníci z oboch inštitúciu navzájom poznajú. Stretávajú sa aj pri iných príležitostiach, než len pri riešení tej-ktorej rodiny. Obe strany sú tiež radi, že im tento model funguje, že sa na seba môžu spoľahnúť a tiež, že sa môžu otvorene porozprávať o tom, kde vidia ešte rezervy na zlepšenie.

TERÉN JAHODA S ANIMÁTORY V PATÁCH (Martin Pazlar, Michaela Hájková, Jahoda, o.p.s. Praha)

Tí z nás, ktorí pracujeme v teréne s deťmi a mládežou poznáme, aké vie byť jednoduché stratiť zmysel pre sociálnu prácu a program ťahať k voľnočasovým aktivitám. V prípade NZDM to však nie je cieľom a tak treba prichádzať s nápadmi, ako sa s touto situáciou vyrovnať. V organizácii Jahoda to vyriešili tak, že zamestnali ľudí na pozíciu animátora/ky a sociálni pracovníci a pracovníčky dostali voľné ruky na výkon sociálnej práce (rozhovory, zákazky a pod.). Isté obdobie jednu pozíciu zastával aj jeden a ten istý človek, ale pre klientov to bolo zmätočné a tak role striktne oddelili. Predsa len, povedať klientovi dnes som tu za animátora, zajtra za sociálneho pracovníka je trochu nepraktické.

V rámci diskusie k príspevku sa hovorilo o tom, ako sa vyrovnávajú sociálni pracovníci s tým, že animátori na seba prirodzené dokážu naviazať záujem väčšieho počtu klientov a tiež, čo sa deje v prípade, ak má klient potrebu riešiť svoje (sociálne) zákazky s animátorom. Animátori si v tejto situácii uvedomujú svoje hranice a odporúčajú obrátiť sa na sociálnych pracovníkov (samozrejme profesionálne vytvorením mostu medzi nimi) so svojimi problémami. A na prvú situácia sa vraj dá zvyknúť – chce to čas a uvedomenie si toho, že takto nastavený systém má pre cieľovú skupinu zmysel/prínos.

PRVNÍ ROK V NZDM ANEB JAK JE DOLEŽITÉ TÁHNOUT ZA JEDEN PROVAZ (Michaela Bartošová, Lenka Čelůstková, Pavla Havrančíková – Ponton z.s. Plzeň)

Pracovníčky Pontonu predstavili svoju organizáciu a systém ich fungovania, najmä v kontexte toho, že všetky tri sú v organizácii menej ako rok. Ocenili, že pri vstupe dostali štartovací balíček, predstavili pomocníka v podobe informačného systému PePa a popísali svoj systém porád. Tie majú rozdelené na viacero časti (klientské, prevádzkové, malé porady, supervízie a podobne) a v celkom súčte na nich trávia veľa času. Osobitne ocenili prínos klientských porád, kde príprava a samotná porada môže trvať i niekoľko hodín. Napriek časovej náročnosti – túto i ostatné tipy porád vnímajú pozitívne. Za prínos vnímajú tiež možnosť vzdelávania/stáži minimálne 24 hodín ročne, pričom 16 hodín si môžu vybrať podľa kurzy podľa svojho záujmu, 8 hodín interne. Na poradách a v zápisoch potom vyzdvihujú prínos pre nich osobne, ako i pre organizáciu.

Okrem toho som sa zúčastnil tém, ktoré som mal možnosť sám viesť/prezentovať. Prvým bol workshop MOST MÁ VŽDY DVA KONCE – PRÁCA S MLÁDEŽOU OHROZENOU RADIKALIZÁCIOU A EXTRÉMIZMOM a v mini skupinke sme sa venovali v závere konferencie téme SPÁJAME SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV – ČO NÁM DALA A VZALA ZÁKONOM ZRIADENÁ KOMORA.

Viac info a podľa všetkého aj zborník bude možné nájsť na stránke www.streetwork.cz.

Konferencia Terénní a nízkoprahové programy 2018: čo ma zaujalo was last modified: 25 júna, 2018 by Peter Kulifaj
25. júna 2018 0 comment
0 Facebook Twitter Google + Pinterest
Veľký prehľad diárov
Manažment času a efektivita práce

Veľký prehľad diárov

Posledný mesiac roka je tradične pre mnohých z nás spojený s výberom vhodného pomocníka na plánovanie – papierového diára. Za ostatné roky som vyskúšal niekoľko papierových aj elektronických spôsobov práce s termínmi a úlohami a v súčasnosti mám konečne systém, s ktorým som už viac menej spokojný. Prezradím Vám, že ide o kombináciu oboch riešení, o tom však viac až v závere článku.

Rád by som Vám ponúkol v tomto príspevku stručný pohľad na vybrané papierové diáre. Na trhu je už skutočne z čoho si vyberať. Ten svoj výber som zúžil na tieto značky:

1. Motivačný diár
2. Doller
3. Clever Minds
4. ADK
5. Franklin Covey

Hneď v úvode je dôležité uviesť, že nejde o ich priame porovnanie. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že majú odlišné veľkosti a to značne odlišuje ich funkčnosť. Priamymi konkurentmi by tak mohli byť len Franklin Covey a ADK, a taktiež Doller a Clever Minds. Motivačný diár má svoju vlastnú “váhovú” kategóriu. Pri každom riešení nájdete preto stručný prehľad toho, pre koho je ten-ktorý diár vhodný a pre koho skôr nie. Pustime sa teda do toho…

Continue Reading
Veľký prehľad diárov was last modified: 5 júna, 2018 by Peter Kulifaj
24. septembra 2017 0 comment
0 Facebook Twitter Google + Pinterest
Ako to bolo s príbehom jedného človeka a “ponechaním v systéme”
Postrehy a komentáre

Ako to bolo s príbehom jedného človeka a “ponechaním v systéme”

Premýšľam, ako začať tento článok. V skutočnosti uvažujem, či ho vôbec mám začať písať. Možno je to úplne zbytočné, no predsalen to skúsim. Hlavne pre tých z Vás, ktorí ma poznáte a radi by ste vedeli, ako to bolo so mnou a Čistým dňom…

Vo štvrtok 7. septembra 2017 minister práce, pán Richter, vo svojej obhajobe použil nasledujúce vety:

„Tak a teraz vám skúsim niečo ukázať na príbehu jedného človeka, ktorý sa k tým našim veciam vyjadril. Nie ja, nie ministerskí úradníci, ale sám predseda Slovenskej komory sociálnych pracovníkov pán Peter Kulifaj, ktorého sme prizvali do kontrolného tímu ako nezávislého odborníka v písomnom stanovisku a v konkrétnom protokole z kontroly predsedovi komory doplnil toto, opakujem, on doplnil toto: Ak by si pri prezentovaní výsledkov kontroly rád zohľadnil názor členov kontrolnej skupiny na záverečný verdikt, tak ako sociálny pracovník by som ich v systéme nechal. Opakujem nechal. Takže ešte raz, šéf stavovskej organizácie sociálnych pracovníkov, ktorý lepšie a detailnejšie ako ktokoľvek z vás alebo z nás spoznal všetko okolo Čistého dňa 2 mesiace pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, napísal, že podľa jeho názoru zistenia nie sú také, že by ministerstvo malo akreditáciu Čistému dňu zrušiť.“

Hneď na úvod by som rád uviedol, že veta  “Ak by si pri prezentovaní výsledkov kontroly rád zohľadnil názor členov kontrolnej skupiny na záverečný verdikt, tak ako sociálny pracovník by som ich v systéme nechal” je pravdivá a skutočne som ju napísal. S pánom Richterom si však netykám, nikdy sme sa vlastne ani osobne nerozprávali a teda mail nebol určený jemu. Verím, že nie je uvedená v žiadnom oficiálnom protokole, pretože po pravde – určite som nepoznal a nepoznám situáciu detailnejšie ako ktokoľvek iný. Práve naopak, domnievam sa, že informácie, ktoré sa ku mne dostávali som nedokázal adekvátne vyhodnotiť a hlavne – bol som naivný. V období, keď sa toto všetko udialo som veril, že zlyhania jednotlivcov budú potrestané a organizácia môže prejsť očistným procesom. Dúfal som, že ostatné resocializačné zariadenia zapracujú na tom, aby sa predmetom odborných diskusií stala téma adekvátnych metód a postupov sociálnej práce. Zároveň v správe boli pravdivo popísané skutočnosti, ktoré sme sa zo spisov dozvedeli a mohli by poukazovať na neprimerané postupy práce a preto som mal svedomie v poriadku v tom, že aj tieto informácie dostanú kompetentní na stôl. Zhrnuté a podčiarknuté, zdalo sa mi že zrušením Čistého dňa v danom období sa vec nevyrieši a na zlepšenie celého systému bude vyvíjaní oveľa menší tlak, ako keby boli konkrétni vinníci potrestaní, no zariadenie (s novými ľuďmi) fungovalo ďalej.

Príbeh sa však vyvíjal ďalej a ja som začínal chápať, ako hlboko som sa mýlil v mojom predpokladanom scenári. Po rozhovore s pracovníkom z iného resocializačného zariadenia som pochopil, že riadiaci pracovníci Čistého dňa isto nebudú na spoločných stretnutiach s inými zariadeniami „ticho sedieť a sypať si popol na hlavu“ a že k otvoreniu témy o postupoch práce v týchto zariadeniach nepríde. Zároveň som začal reflektovať mnohé ďalšie informácie, ku ktorým som sa pred tým nedostal. Výsledkom bola tlačová správa, ktorú som dal spolu s kolegami z komory dokopy. Poukazujeme v nej na to, že je potrebné brať do úvahy aj etické aspekty výkonu práce a zároveň, že akékoľvek násilie na deťoch je neprístupné. Prebrali ju mnohé médiá a do pár dní sme boli na koberčeku v ministerskej budove. Požiadavka znela korigovať naše vyhlásenie. To sme odmietli a čo bolo potom, je už na iné rozprávanie.

Celé je to hra, do ktorej sa niektorí z nás – chtiac či nechtiac, dostali. Mrzí ma to, za tie decká. Za pracovníkov UPSVaRov. Za rodičov. Za spoločnosť. Pre mňa to nateraz znamená, že opúšťam veľké javisko – končím ako predseda Slovenskej komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. Potrebujem sa z chýb poučiť, aby som sa k tejto mojej vášni – sociálnej práci (ako nástroja na budovanie mostov medzi ľuďmi), opäť raz mohol plnohodnotne vrátiť.

Vďaka všetkým za podporu

Ako to bolo s príbehom jedného človeka a “ponechaním v systéme” was last modified: 5 júna, 2018 by Peter Kulifaj
11. septembra 2017 1 comment
0 Facebook Twitter Google + Pinterest
Slovenská komora sociálnych pracovníkov bude hľadať nového predsedu/predsedníčku
slovensko.social

Slovenská komora sociálnych pracovníkov bude hľadať nového predsedu/predsedníčku

Začalo sa to jedným článkom na jeseň 2013. Ministerstvo práce  vyhlásilo výzvu na verejnú diskusiu k pripravovanému Zákonu o sociálnej práci. Dal som dokopy pár postrehov, prijal pozvanie na pracovné stretnutie a napokon sa mi dostalo veľkej školy v podobe príležitosti viesť tak prípravný výbor, ako i samotnú Slovenskú komoru sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce prvé dva roky jej existencie.

Po tomto období som dospel k rozhodnutiu posunúť štafetu ďalej a tu je pár dôvodov – článok pôvodne napísaný pre stránku www.socialnapraca.sk.

Continue Reading
Slovenská komora sociálnych pracovníkov bude hľadať nového predsedu/predsedníčku was last modified: 5 júna, 2018 by Peter Kulifaj
22. augusta 2017 0 comment
0 Facebook Twitter Google + Pinterest
Aby národné projekty mali svoju kvalitu
slovensko.social

Aby národné projekty mali svoju kvalitu

Médiami v súčasnosti rezonuje prípad „šetrenia“, ktoré vykonal terénny sociálny pracovník u novinárky Denníka N Moniky Tódovej. Ministerstvo ho prezentuje ako vec individuálneho zlyhania pracovníka, ktorý nedodržal postup uvedený v ich pracovnom manuáli. Časť politikov v tom vidí účelové konanie, nástroj zastrašenia. Pevné verím, že išlo skutočne o náhodu a nie žiaden zámer. Pokiaľ ide o zlyhania, odporúčam prečítať si článok „Prosím, odsúďte ma“ zverejnený na stránke Slovenskej komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce.

To, na čo by som rád upriamil Vašu pozornosť je pojem a systém národných projektov, ktorý sa v tejto súvislosti objavil. Národné projekty majú svoje špecifické vlastnosti a v Operačnom programe Ľudské zdroje (OP ĽZ) majú svoje miesto popri dopytovo orientovaných projektoch a projektoch technickej pomoci. Dopytovo orientované projekty sú také, kde poskytovateľ (napr. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny) vyhlási výzvu a rôzne subjekty – tak neziskové organizácie ako i mestá a obce sa môžu uchádzať v súťaži so svojím projektom o získanie finančných prostriedkov.

Pre národné projekty je charakteristické, že:

• majú spravidla dosah na celé územie SR (v súčasnosti už spravidla býva oprávneným krajom aj BSK),
• výrazne ovplyvňujú systém,
• vypracúva ich poskytovateľ spolu so žiadateľom, teda neprebieha žiadna súťaž.

Prijímateľmi národných projektov z OP ĽZ boli viacnásobne Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Implementačná agentúra MPSVaR, v jednom prípade Ministerstvo zdravotníctva SR (zoznam schválených projektov je možné nájsť na stránkach MPSVaR). Hlavným argumentom, prečo národné projekty nemajú charakter otvorených výziev je skutočnosť, že žiaden neverejný subjekt by nedokázal kapacitne pokryť činnosti, ktoré sa od projektu očakávajú.

Ak by sme hľadali vzdialenú paralelu z iných sektorov, je to podobné, ako keby štát dal výzvu na dokončenie diaľnice Bratislava – Košice ako strategického zámeru a oprávneným prijímateľom by bola len podriadená organizácia Ministerstva dopravy SR. Pripúšťam, že toto prirovnanie nie je úplne presné, nakoľko sociálna oblasť je značne regulovanou sférou a nie obvyklým trhovo-konkurenčným prostredím.

O niečo bližšie k našej situácii je Operačný program informatizácia spoločnosti, kde v zozname schválených žiadosti sú opäť len mestá, obce, prípadne orgány verejnej moci. Iniciatíva slovensko.digital sa preto zasadzuje za to, aby tieto „národné projekty“ prechádzali verejným pripomienkovaním ešte pred tým, ako budú schválené.

Asi už tušíte, kam tým smerujem. Ak vezmeme do úvahy, že

1) znenie projektu v Operačnom programe Ľudské zdroje môže JEDINÝ žiadateľ (napr. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny) v priebehu jeho prípravy konzultovať s poskytovateľom (napr. MPSVaR),
2) žiadateľ vie, že je JEDINÝM, kto bude posudzovaný – neexistuje súťaž,
3) jeho projekt výrazne zasiahne do fungovania systému, má dopad na množstvo organizácií, pracovníkov aj verejnosť,

stojí za zváženie vytvoriť systém, v ktorom by národné projekty boli pred ich schvaľovaním zverejnené na pripomienkovanie odbornej verejnosti. V súčasnosti síce existuje záverečné nezávislé odborné hodnotenie, no ako jeden z hodnotiteľov môžem povedať, že posudzovať projekty v kontexte vyššie uvedených východísk je nesmierne náročné. Žiadosť hodnotia dvaja hodnotitelia a pokiaľ sa obaja zhodnú v hodnotení „3x áno“, projekt ide do realizácie. Pokiaľ sa u oboch objaví aspoň jedno nie u rovnakého kritéria, projekt nejde ďalej. Pokiaľ medzi nimi nie je zhoda, nastupuje tretí hodnotiteľ a jeho verdikt určí, či sa projekt bude alebo nebude realizovať. Hodnotenie je obmedzené na zodpovedanie elementárnych otázok o súlade žiadosti s operačným programom, dodržaní finančných limitov a relevantnosti aktivít. Odpovede sa obmedzujú na vyjadrenie „áno/nie“ a tak je vysoká pravdepodobnosť, že projekty budú schválené – i keď ako hodnotiteľ môžete mať výhrady k niektorým obsahovým častiam projektu, tie však neviete zohľadniť.

Domnievam sa, že práve  pripomienkovanie zámerov žiadateľa v národných projektoch zo strany odbornej verejnosti by prispelo k tomu, že by boli spustené projekty, na ktoré bude systém pripravený a ľudia v teréne budú vedieť, aké zmeny ich čakajú. Isto by to znamenalo posun k lepším službám štátu v sociálnej oblasti.

Aby národné projekty mali svoju kvalitu was last modified: 7 júna, 2018 by Peter Kulifaj
24. júla 2017 0 comment
0 Facebook Twitter Google + Pinterest
slovensko.social

Sociálni pracovníci už môžu participovať na činnosti komory

1. januárom 2015 nadobudol účinnosť nový zákon č. 219/2014 o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Okrem iných zmien, o ktorých som sa už zmienil v predchádzajúcich článkoch, sa začína proces vzniku komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. Ten bude prebiehať v dvoch fázach:

1. V prvom kroku bude zriadený prípravný výbor na zriadenie komory. Jeho úlohou bude vypracovať štatút komory, rokovací, volebný a disciplinárny poriadok a ďalšie dokumenty. Zároveň táto skupina pripraví ustanovujúci snem komory, ktorý sa musí uskutočniť najneskôr do 30. septembra 2015. Ministerstvo prijíma od 1. januára 2015 do 31. januára 2015 návrhy za vymenovanie člena prípravného výboru – zaslať ich treba písomne spolu s kópiu o ukončení VŠ vzdelania na adresu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.

2. Ak by ste nemali časové kapacity participovať na činnosti výboru, no chceli by ste byť pri vzniku komory, máte možnosť stať sa jedným z jej zakladajúcich členov. Aj v tomto prípade treba zaslať písomnú žiadosť Ministerstvu, a to v termíne od 1. februára 2015 do 30. júna 2015.

Vzory žiadostí neexistujú, resp. na stránke MPSVaR nie sú zverejnené, a teda sa veľmi netreba trápiť formou. Verím, že sa nájde dosť praktikov a praktičiek, ktoré do toho pôjdu a komora sociálnych pracovníkov bude skutočne v prospech profesii a cieľovým skupinám, pre ktoré tu sme.

Sociálni pracovníci už môžu participovať na činnosti komory was last modified: 5 júna, 2018 by Peter Kulifaj
23. decembra 2014 0 comment
0 Facebook Twitter Google + Pinterest
Výkon sociálnej práce bude regulovať nový zákon
slovensko.social

Výkon sociálnej práce bude regulovať nový zákon

9. júla 2014 bol v parlamente schválený návrh zákona o sociálnej práci, ktorý zo sebou prináša viacero noviniek pre sociálnych pracovníkov v oblastiach používania profesného titulu, ďalšieho vzdelávania, združovania sa v profesnej komore, výkonu samostatnej praxe a ďalších. Od januára 2015 sa tak môžeme pripraviť na množstvo zmien. O čo konkrétne ide?

Pôvodný návrh, o ktorom som písal v jednom z predchádzajúcich článkov, bol   prijatý s niekoľkými zmenami, väčšími i kozmetickými, podstata však zostala zachovaná.  Sociálnym pracovníkom a asistentom sociálnej práce (pozor: nie asistent sociálneho pracovníka) budú môcť byť len osoby s vysokoškolským vzdelaním druhého, resp. prvého stupňa v odbore sociálna práca. Medzi kolegami panujú rozdielne názory na takéto obmedzenie. Prax skutočne ukazuje, že nájsť kvalitných sociálnych pracovníkov na túto pozíciu nie je jednoduché a zároveň sa zdá, že úloh sa vedia plnohodnotne chopiť aj ľudia s iným vzdelaním – psychológovia, sociálni či špeciálni pedagógovia a ďalší. Z druhej strany zaznievala otázka: môže vyštudovaný sociálny pracovník pôsobiť ako psychológ, i keď by mohol mať na to všetky predispozície? Nemôže. V čom je to teda iné? Ak by sme fungovali v rýdzo trhovom prostredí, nebolo by potrebné vôbec riešiť kto môže/nemôže byť sociálnym pracovníkom. Keďže v ňom však nie sme, v hre sú rôzne národné projekty a dotácie, skúsme to týmto spôsobom a dúfajme, že to oboru a najmä klientom sociálnych pracovníkov bude k prospechu.

Okrem vysokoškolského vzdelania budú na sebe musieť pracovníci a pracovníčky ďalej pracovať, nakoľko sa na nich bude vzťahovať povinnosť ďalšieho kontinuálneho vzdelávania, ktoré je v pozmeňovacom návrhu aj definované (aby nedošlo k zámene pojmu s “ďalším vzdelávaním”, ktoré je pomenované v iných zákonoch) a tvoria ho samoštúdium, jednorázové vzdelávacie aktivity, odborné stáže a tiež publikačná činnosť ako i vedeckovýskumná činnosť. Samostatnou oblasťou je špecializované vzdelávanie a akreditované vzdelávanie pod “krídlami” zákona o sociálnej práci, ktoré bude vyžadované od pracovníkom na vybraných pozíciách. Súčasťou zabezpečenia odbornej kvality má byť aj nevyhnutnosť supervízie (najmä pre ľudí vykonávajúcich samostatnú prax), ktorú môže poskytovať len fyzická osoba, ktorá má absolvovaný akreditovaný kurz v rozsahu min. 240 hodín.

Dôležitou novinkou bude zriadenie komory, ktorej členmi sa budú môcť stať sociálni pracovníci a asistenti sociálnej práce. Dobrovoľne. Prvotný vládny návrh zákona počítal s tým, že povinné členstvo bude pre osoby, ktoré budú vykonávať samostatnú prax na tejto pozícií, pozmeňujúci návrh od tohto upustil. Komore zostane široké pole pôsobnosti, od vydávania povolení na výkon tejto praxe, cez poradenstvo praktikom, prípadne ich právne zastupovanie až po vydanie etického kódexu a disciplinárne konania. Ak bude komora fungovať tak ako má, bude nezávislá od Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a zložená bude z aktívnych praktikov a praktičiek, obavy z dôsledkov toho, že sa konštituuje “zhora” by nemuseli byť naplnené. Osobne dúfam, že sa čo najviac mojich kolegov a kolegýň zapojí do činnosti komory hneď od jej vzniku. Financovanie komory bude v prvých troch rokoch zabezpečené z kapitoly MPSVaR. V ďalších rokoch sa počíta s tým, že sa bude financovať sama, napríklad cez členské príspevky či poplatky za zákonom definované úlohy (napríklad vydanie povolenia na výkon samostatnej praxe).

Významnou kapitolou zákona je akreditované a špecializované vzdelávanie. Sám som zvedavý, či po schválení zákona začnú vznikať nové vzdelávacie programy a rozbehne sa celá mašinéria prevzdelávania sociálnych pracovníkov. Veľa v tomto smere naznačí nariadenie vlády SR, ktoré určí rozsah sústavy týchto programov.

A napokon sú tu pracovníci a pracovníčky, ktorí doposiaľ vykonávali sociálnu prácu a po schválení zákona by nespĺňali podmienku odbornej spôsobilosti, teda nemajú ju vyštudovanú. Zákon, prijatím pozmeňujúceho návrhu ráta s tým, že pracovníci, ktorí ku dňu 1. januára 2015 budú vykonávať prácu na tejto pozícií budú mať možnosť v tom pokračovať, a to dokonca aj po zmene zamestnávateľa. O tomto probléme, kvalitných ľuďoch, ktorí to robia už roky a nemajú vyštudovanú sociálnu prácu, sa najviac diskutovalo aj v našich kruhoch. Upozorňovala na to aj Asociácia nízkoprahových programov pre deti a mládež a tak sme radi, že došlo k takémuto kompromisnému riešeniu situácie.

Záverom ešte pár slov k procesu. V októbri 2013 bola na stránkach MPSVaR zverejnená výzva na verejnú odbornú diskusiu k návrhu zákona. Zverejnený bol prvotný návrh (ešte nie v úplne paragrafovom znení), ku ktorému bolo možné posielať pripomienky. Viaceré som zaslal a mnohé z nich boli zohľadnené. Pozitívne som zostal prekvapený z toho, do akej miery bolo Ministerstvo pripravené diskutovať, i osobne. Snažil som sa zákon sprevádzať, spolu s kolegami a kolegyňami sme pripravili diskusiu, ktorej sa zúčastnili pracovníci Ministerstva, ľudia z akademického prostredia, pani podpredsedkyňa parlamentu Jurinová i pani (už) poslankyňa Šípošová, a najmä viacerí ľudia z terénu – sociálni pracovníci a pracovníčky. A diskutovalo sa. Potom prišlo rokovanie parlamentného výboru pre sociálne veci, kde sa veci začali lámať a nabrali trochu nepredvídateľný spád. Musím sa priznať, že v tejto fáze som chvíľu začal pochybovať o tom, či zastupiteľská demokracia je práve to, čo nám treba. Nakoniec som si to interpretoval tak, že som len zažil “kultúrny šok”, kde je normou skôr iná, než vecná diskusia.

Dnes som sedel celý deň v parlamente na rokovaní k druhému čítaniu…a čo dodať. Zákon nie je ideálny. Niektoré veci sú skutočne nedoriešené a nie je možné sa na nich dohodnúť (ako napríklad definícii sociálnej práce v zákone), časť pripomienok bolo mierne “mimo”. Napríklad nie je pravdou, že poplatok za vydanie povolenia na výkon samostatnej praxe je 66 € – je to maximálna možná suma, presnú určí komora. Ani nie je v zákone napísané, že sa do roku 2020 musia všetci sociálni pracovníci bez VŠ prevzdelávať, ak chcú ďalej vykonávať svoju profesiu (prechodné ustanovenie hovorí o tom, že naďalej môžu pracovať na svojej pozícií, v podstate až do dôchodku). A tak ďalej. Chápem, že pri tom množstve zákonov nie je možné v pripomienkach vnímať každý zákon komplexne od “a” do “z”, ale to neznamená, že treba vyvolávať zbytočnú paniku.

Zákon je schválený a tak držme palce, aby priniesol pozitívne zmeny pre sociálnu prácu. A nezabúdajme pri tom na to, že loptička je teraz na našej strane – sociálnych pracovníkoch a pracovníčkach – aby sme sa aktívne zapojili do budovania komory a zlepšenia statusu sociálnej práce.

Prílohy:

Schválený zákon o sociálnej práci (so zapracovanými schválenými pozmeňujúcimi návrhmi)

Výkon sociálnej práce bude regulovať nový zákon was last modified: 5 júna, 2018 by Peter Kulifaj
11. júla 2014 0 comment
0 Facebook Twitter Google + Pinterest
  • 1
  • 2
  • 3
  • …
  • 5

O mne

O mne

Tento blog je venovaný najmä témam sociálnej práce a politiky, ktoré sú mi blízke. Druhou veľkou láskou je pre mňa oblasť plánovania, efektivity, časového manažmentu. Týmto oblastiam sa viac venujem na www.nestiham.sk

Pozvánky

Obľúbené články

  • 1

    Extrémizmus – kedy vstúpi na scénu sociálna práca?

    24. februára 2014
  • 2

    Ako písať kvalitné projekty

    9. februára 2013
  • 3

    Názov pre občianske združenie? S iným ako slovenským nemusíte uspieť…

    19. januára 2014
  • 4

    Vyrovnať sa s autizmom

    11. júla 2020
  • 5

    Veľký prehľad diárov

    24. septembra 2017

Oplatí sa prečítať

Posledné články

  • Vyrovnať sa s autizmom

    11. júla 2020
  • Sociálni pracovníci a bezpečnosť

    19. februára 2019
  • Tip na výlet: Hodruša Hámre – Banská Štiavnica

    1. augusta 2018
  • Konferencia Terénní a nízkoprahové programy 2018: čo ma zaujalo

    25. júna 2018
  • Veľký prehľad diárov

    24. septembra 2017

Tagy

autizmus Devínska Nová Ves Doller Dotácie a granty Elektronické služby štátu Etický kódex Franklin Covey GTD konferencie mojrozvoj.sk NGO sektor Passion Planner Plánovanie Podujatia Projektový manažment Slovenská komora sociálnych pracovníkov a asistentov SP Sociálna práca Streetwork terapie terénna sociálna práca Tipy na lepší time managment Výlety česká asociace streetwork

Články o manažmente času

slovensko.social

  • 1

    Extrémizmus – kedy vstúpi na scénu sociálna práca?

    24. februára 2014
  • 2

    Vyrovnať sa s autizmom

    11. júla 2020
  • 3

    Slovenská komora sociálnych pracovníkov bude hľadať nového predsedu/predsedníčku

    22. augusta 2017

Postrehy a komentáre

  • 1

    Tip na výlet: Hodruša Hámre – Banská Štiavnica

    1. augusta 2018
  • 2

    Ako to bolo s príbehom jedného človeka a “ponechaním v systéme”

    11. septembra 2017
  • 3

    O dobrovoľníctve…

    9. septembra 2013
  • Email

Designed and Developed by PenciDesign


Back To Top
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.Ok