Tag:

Sociálna práca

Sociálni pracovníci už môžu participovať na činnosti komory

1. januárom 2015 nadobudol účinnosť nový zákon č. 219/2014 o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Okrem iných zmien, o ktorých som sa už zmienil v predchádzajúcich článkoch, sa začína proces vzniku komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. Ten bude prebiehať v dvoch fázach:

1. V prvom kroku bude zriadený prípravný výbor na zriadenie komory. Jeho úlohou bude vypracovať štatút komory, rokovací, volebný a disciplinárny poriadok a ďalšie dokumenty. Zároveň táto skupina pripraví ustanovujúci snem komory, ktorý sa musí uskutočniť najneskôr do 30. septembra 2015. Ministerstvo prijíma od 1. januára 2015 do 31. januára 2015 návrhy za vymenovanie člena prípravného výboru – zaslať ich treba písomne spolu s kópiu o ukončení VŠ vzdelania na adresu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.

2. Ak by ste nemali časové kapacity participovať na činnosti výboru, no chceli by ste byť pri vzniku komory, máte možnosť stať sa jedným z jej zakladajúcich členov. Aj v tomto prípade treba zaslať písomnú žiadosť Ministerstvu, a to v termíne od 1. februára 2015 do 30. júna 2015.

Vzory žiadostí neexistujú, resp. na stránke MPSVaR nie sú zverejnené, a teda sa veľmi netreba trápiť formou. Verím, že sa nájde dosť praktikov a praktičiek, ktoré do toho pôjdu a komora sociálnych pracovníkov bude skutočne v prospech profesii a cieľovým skupinám, pre ktoré tu sme.

23. decembra 2014 0 comment

slovensko.social

Výkon sociálnej práce bude regulovať nový zákon

9. júla 2014 bol v parlamente schválený návrh zákona o sociálnej práci, ktorý zo sebou prináša viacero noviniek pre sociálnych pracovníkov v oblastiach používania profesného titulu, ďalšieho vzdelávania, združovania sa v profesnej komore, výkonu samostatnej praxe a ďalších. Od januára 2015 sa tak môžeme pripraviť na množstvo zmien. O čo konkrétne ide?

Pôvodný návrh, o ktorom som písal v jednom z predchádzajúcich článkov, bol prijatý s niekoľkými zmenami, väčšími i kozmetickými, podstata však zostala zachovaná. Sociálnym pracovníkom a asistentom sociálnej práce (pozor: nie asistent sociálneho pracovníka) budú môcť byť len osoby s vysokoškolským vzdelaním druhého, resp. prvého stupňa v odbore sociálna práca. Medzi kolegami panujú rozdielne názory na takéto obmedzenie. Prax skutočne ukazuje, že nájsť kvalitných sociálnych pracovníkov na túto pozíciu nie je jednoduché a zároveň sa zdá, že úloh sa vedia plnohodnotne chopiť aj ľudia s iným vzdelaním – psychológovia, sociálni či špeciálni pedagógovia a ďalší. Z druhej strany zaznievala otázka: môže vyštudovaný sociálny pracovník pôsobiť ako psychológ, i keď by mohol mať na to všetky predispozície? Nemôže. V čom je to teda iné? Ak by sme fungovali v rýdzo trhovom prostredí, nebolo by potrebné vôbec riešiť kto môže/nemôže byť sociálnym pracovníkom. Keďže v ňom však nie sme, v hre sú rôzne národné projekty a dotácie, skúsme to týmto spôsobom a dúfajme, že to oboru a najmä klientom sociálnych pracovníkov bude k prospechu.

Okrem vysokoškolského vzdelania budú na sebe musieť pracovníci a pracovníčky ďalej pracovať, nakoľko sa na nich bude vzťahovať povinnosť ďalšieho kontinuálneho vzdelávania, ktoré je v pozmeňovacom návrhu aj definované (aby nedošlo k zámene pojmu s “ďalším vzdelávaním”, ktoré je pomenované v iných zákonoch) a tvoria ho samoštúdium, jednorázové vzdelávacie aktivity, odborné stáže a tiež publikačná činnosť ako i vedeckovýskumná činnosť. Samostatnou oblasťou je špecializované vzdelávanie a akreditované vzdelávanie pod “krídlami” zákona o sociálnej práci, ktoré bude vyžadované od pracovníkom na vybraných pozíciách. Súčasťou zabezpečenia odbornej kvality má byť aj nevyhnutnosť supervízie (najmä pre ľudí vykonávajúcich samostatnú prax), ktorú môže poskytovať len fyzická osoba, ktorá má absolvovaný akreditovaný kurz v rozsahu min. 240 hodín.

Dôležitou novinkou bude zriadenie komory, ktorej členmi sa budú môcť stať sociálni pracovníci a asistenti sociálnej práce. Dobrovoľne. Prvotný vládny návrh zákona počítal s tým, že povinné členstvo bude pre osoby, ktoré budú vykonávať samostatnú prax na tejto pozícií, pozmeňujúci návrh od tohto upustil. Komore zostane široké pole pôsobnosti, od vydávania povolení na výkon tejto praxe, cez poradenstvo praktikom, prípadne ich právne zastupovanie až po vydanie etického kódexu a disciplinárne konania. Ak bude komora fungovať tak ako má, bude nezávislá od Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a zložená bude z aktívnych praktikov a praktičiek, obavy z dôsledkov toho, že sa konštituuje “zhora” by nemuseli byť naplnené. Osobne dúfam, že sa čo najviac mojich kolegov a kolegýň zapojí do činnosti komory hneď od jej vzniku. Financovanie komory bude v prvých troch rokoch zabezpečené z kapitoly MPSVaR. V ďalších rokoch sa počíta s tým, že sa bude financovať sama, napríklad cez členské príspevky či poplatky za zákonom definované úlohy (napríklad vydanie povolenia na výkon samostatnej praxe).

Významnou kapitolou zákona je akreditované a špecializované vzdelávanie. Sám som zvedavý, či po schválení zákona začnú vznikať nové vzdelávacie programy a rozbehne sa celá mašinéria prevzdelávania sociálnych pracovníkov. Veľa v tomto smere naznačí nariadenie vlády SR, ktoré určí rozsah sústavy týchto programov.

A napokon sú tu pracovníci a pracovníčky, ktorí doposiaľ vykonávali sociálnu prácu a po schválení zákona by nespĺňali podmienku odbornej spôsobilosti, teda nemajú ju vyštudovanú. Zákon, prijatím pozmeňujúceho návrhu ráta s tým, že pracovníci, ktorí ku dňu 1. januára 2015 budú vykonávať prácu na tejto pozícií budú mať možnosť v tom pokračovať, a to dokonca aj po zmene zamestnávateľa. O tomto probléme, kvalitných ľuďoch, ktorí to robia už roky a nemajú vyštudovanú sociálnu prácu, sa najviac diskutovalo aj v našich kruhoch. Upozorňovala na to aj Asociácia nízkoprahových programov pre deti a mládež a tak sme radi, že došlo k takémuto kompromisnému riešeniu situácie.

Záverom ešte pár slov k procesu. V októbri 2013 bola na stránkach MPSVaR zverejnená výzva na verejnú odbornú diskusiu k návrhu zákona. Zverejnený bol prvotný návrh (ešte nie v úplne paragrafovom znení), ku ktorému bolo možné posielať pripomienky. Viaceré som zaslal a mnohé z nich boli zohľadnené. Pozitívne som zostal prekvapený z toho, do akej miery bolo Ministerstvo pripravené diskutovať, i osobne. Snažil som sa zákon sprevádzať, spolu s kolegami a kolegyňami sme pripravili diskusiu, ktorej sa zúčastnili pracovníci Ministerstva, ľudia z akademického prostredia, pani podpredsedkyňa parlamentu Jurinová i pani (už) poslankyňa Šípošová, a najmä viacerí ľudia z terénu – sociálni pracovníci a pracovníčky. A diskutovalo sa. Potom prišlo rokovanie parlamentného výboru pre sociálne veci, kde sa veci začali lámať a nabrali trochu nepredvídateľný spád. Musím sa priznať, že v tejto fáze som chvíľu začal pochybovať o tom, či zastupiteľská demokracia je práve to, čo nám treba. Nakoniec som si to interpretoval tak, že som len zažil “kultúrny šok”, kde je normou skôr iná, než vecná diskusia.

Dnes som sedel celý deň v parlamente na rokovaní k druhému čítaniu…a čo dodať. Zákon nie je ideálny. Niektoré veci sú skutočne nedoriešené a nie je možné sa na nich dohodnúť (ako napríklad definícii sociálnej práce v zákone), časť pripomienok bolo mierne “mimo”. Napríklad nie je pravdou, že poplatok za vydanie povolenia na výkon samostatnej praxe je 66 € – je to maximálna možná suma, presnú určí komora. Ani nie je v zákone napísané, že sa do roku 2020 musia všetci sociálni pracovníci bez VŠ prevzdelávať, ak chcú ďalej vykonávať svoju profesiu (prechodné ustanovenie hovorí o tom, že naďalej môžu pracovať na svojej pozícií, v podstate až do dôchodku). A tak ďalej. Chápem, že pri tom množstve zákonov nie je možné v pripomienkach vnímať každý zákon komplexne od “a” do “z”, ale to neznamená, že treba vyvolávať zbytočnú paniku.

Zákon je schválený a tak držme palce, aby priniesol pozitívne zmeny pre sociálnu prácu. A nezabúdajme pri tom na to, že loptička je teraz na našej strane – sociálnych pracovníkoch a pracovníčkach – aby sme sa aktívne zapojili do budovania komory a zlepšenia statusu sociálnej práce.

Prílohy:

Schválený zákon o sociálnej práci (so zapracovanými schválenými pozmeňujúcimi návrhmi)

11. júla 2014 0 comment

slovensko.social

Zodpovednosť sociálnych pracovníkov v spoločnosti

Koncom mája som prispel do elektronického časopisu socialnaspolocnost.sk príspevkom, o ktorý sa s Vami rád podelím aj tu:

Možno ste už niekedy uvažovali nad tým, akú zodpovednosť na svojich pleciach nesú sociálni pracovníci. Sú tu prijímatelia našich služieb – klienti, kde náš prístup k nim a rady, ktoré im dáme môžu zásadným spôsobom ovplyvniť celý ich život. Svoj prínos potrebujeme prezentovať a obhájiť tiež pred donormi, prípadne štátnymi a samosprávnymi orgánmi, ktoré tieto služby financujú. A napokon je tu zodpovednosť vo vzťahu k našej spoločnosti, ktorá je nemenej dôležitá. Dovoľte mi v krátkosti uviesť pár postrehov a otázok, ktoré sa mi v týchto úvahách objavujú.

Sociálni pracovníci a sprevádzanie klienta

Otázku zodpovednosti by mohlo byť jednoduchšie uchopiť, ak by sme sa na to pozreli očami spoločnosti, ktorá očakáva zmeny (u klientov) v dôsledku nášho pôsobenia na jednej strane, a našej predstavy, že klientov na ceste len sprevádzame na strane druhej. Inak povedané, pri použití všetkých možných (legitímnych) metód, spôsobov vedenia rozhovorov či iných intervencií nejestvuje spôsob, ako človeka prinútiť správať sa inak. Môžeme len inšpirovať a motivovať a toto presvedčenie je jedným z argumentov, ktorý má znižovať našu mieru zodpovednosti za správanie a sociálne prejavy na úrovni jednotlivcov, rodín i komunít. V prostredí v ktorom pôsobím prevláda názor, že k základným pilierom práce, ktoré sa niekedy stávajú cieľmi sami o sebe, je akceptácia a prijatie klientov. Ono sa to aj podarí, klienti zažijú túto pozitívnu skúsenosť a ich pohľad na život dostane nový rozmer, no stále žijú na hranici existenčnej chudoby, sú nezamestnaní, nevidia perspektívu uplatnenia sa v spoločnosti. Narážajú na prekážky, či už v sebe alebo vo vonkajšom svete. Natíska sa otázka, či reflektujeme tento náš prístup a ak sa dostane pod tlak kritiky, budeme ho vedieť obhájiť? Dokážeme reagovať na uštipačnú poznámku sociálnym pracovníkom sa podarilo mať stovky ľudí s pozitívnou skúsenosťou prijatia, no stále v sú v tých istých problémoch. Alebo využijeme direktívnejší prístup a začneme klientov viac „tlačiť“ smerom, ktorý považujeme za správny? Do akej miery sme alebo nie sme zodpovední za zmeny u klientov?

Sociálni pracovníci a napätie v spoločnosti

O zodpovednosti môžeme hovoriť aj v širších súvislostiach. Položme si napríklad jednoduchú otázku – čo robíme preto, aby napätie medzi rómami a majoritou nerástlo? Možno povieterealizujeme rôzne projekty a prostredníctvom nich aktivity, ktoré pomáhajú vytvárať mosty medzi týmito skupinami. A pomáha to? Ak by sme konštatovali, že za posledné roky sa od seba tieto skupiny čoraz viac vzďaľujú, aký je náš podiel zodpovednosti na tejto situácii? Ak by sme sa jej chceli zbaviť, môžeme sa vyhovárať na nedostatok zdrojov, byrokratickú mašinériu EU projektov, rozhodnutia politikov a mnohé ďalšie faktory. Iste, tie sú súčasťou prostredia, v ktorom pôsobíme, ale otázka našej zodpovednosti zostáva otvorená.

Skúsme sa na situáciu pozrieť z trochu odlišného pohľadu. Pre riešenie sociálnych problémov, najmä spolunažívania rôznych skupín, bude pravdepodobne potrebná celková zmena paradigmy. Nie je jednoduché charakterizovať tú súčasnú. Mám pocit, že v sociálnej oblasti, ako aj iných sférach života, sa dostávame sa do roviny akejsi „legislatokracie“. Cesty a riešenia vidíme v dôslednom dodržiavaní čoraz väčšieho počtu zákonov (a nariadení) a to bez ohľadu na sociálnu realitu a efektivitu dôsledkov. Centralisticky riadené projekty taktiež nepomáhajú zachyteniu miestnych špecifík jednotlivých lokalít. Dostávame do situácie, kedy mechanicky čosi robíme a prestávame premýšľať. A teraz to dôležité – koho úlohou je iniciovať zmeny paradigmy? Je to úloha politikou či akademikov? Nemala by byť práve toto zodpovednosťou sociálnych pracovníkov a pracovníčok?

Sociálni pracovníci a inovácie

Treťou oblasťou, kde by sme mali vedieť presnejšie pomenovať našu úlohu sú tzv. „sociálne inovácie“. Nazývam tým postupy, nápady, projekty, ktoré posúvajú hranice výkonu sociálnej práce ďalej, ako sú v súčasnosti. Participácia na tomto procese predpokladá, že budeme schopní vybočiť z rámcov toho, čo o sociálnej práci (sociálnoprávnej ochrane, sociálnych službách) hovorí legislatíva, pretože inovácie predchádzajú ich neskorším ukotveniam v zákonoch. Tak napríklad nikto nevie, ako robiť sociálnu prácu s cieľovou skupinou pravicových extrémistov (priamo medzi nimi a s nimi), i keď v zahraničí existujú organizácie, ktoré v tejto sfére pôsobia. Medzi sociálnymi pracovníkmi a organizáciami by sa mohol nájsť niekto, kto sa pustí do neprebádaných vôd a prinesie v tomto smere niečo nové. To by bolo inovatívne. Rovnako tak by sme mohli premýšľať nad existujúcimi spoločenskými problémami (sociálne vylúčenie, osamelosť seniorov, slabá podpora rodín v núdzi a pod.), ktoré by si vyžadovali nový, svieži a inovatívny prístup. Ak tieto inovácie do spoločnosti nebudú prinášať sociálni pracovníci, kto iný?

Záverom

Je len otázkou času, kedy budeme musieť jasne pomenovať mieru našej zodpovednosti za prácu, ktorú robíme. Za výsledky, ktoré dosahujeme a tiež za rozvoj komunít, v ktorých pôsobíme. To, že sa venujeme sociálnej práci, a teda v ideálnom prípade pomáhame ľuďom, samo o sebe nestačí. K zvýšeniu nášho statusu je potrebné, aby sme vedeli našu rolu a význam pre spoločnosť, reflektovať dopady a vedieť jasne povedať – tu zlyhávame a potrebujeme na sebe pracovať, a týchto oblastiach sme pre klientov i spoločnosť užitoční.

6. júna 2014 0 comment

slovensko.social

Aj v ČR pripravujú legislatívnu úpravu profesie sociálneho pracovníka

V jednom z predchádzajúcich článkov som písal o tom, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR pripravuje zákon o sociálnej práci. Pár týždňov po tom, čo tento zákon vstúpil do medzirezortného pripomienkového konania, zverejnila Česká asociácia streetwork výzvu pre svoje členské organizácie k pracovným stretnutiam, nakoľko sa v tomto čase objavil podobný návrh aj na stole českého Ministerstva. Jedno z nich sa konalo v Brne, a tak som sa vybral vypočuť si názory zahraničných kolegov a inšpirovať sa v nápadoch pre slovenskú verziu.

Prvé, na čo som bol zvedavý je porovnanie oboch návrhov. Ak si prečítate slovenskú verzia aj českú verziu, možno nadobudnete pocit, že sú v mnohom podobné. Oba sa snažia do istej miery vymedziť činnosť sociálneho pracovníka, zaviesť špecializácie, zriadiť komoru, zdôrazniť význam ďalšieho vzdelávania. Samozrejme, narazíte aj na odlišnosti. Český návrh sa pokúša podrobnejšie definovať pojmy (vrátane toho, čo to tá sociálna práca je), zavádza inštitút sociálnej kliniky a členstvo v komore bude pre sociálnych pracovníkov povinné. Naopak, tvorcovia nášho návrhu sa viac zamerali na akreditované vzdelávacie programy, členstvo ponechali dobrovoľné a používajú menej novotvarov (nestretnete sa v ňom ani so sociálnou klinikou ani napr. sociálnym pracovníkom – tzv. socionomom).

Pre tých z Vás, ktorí sa problematike venujete, uvádzam zopár konkrétnejších postrehov:

Podobné návrhy zákonov, odlišná východisková situácia

Jeden veľký rozdiel v pomeroch v Českej republike a na Slovensku vidím v tom, aký status majú sociálni pracovníci v súčasnosti. U nás stále neprebehol proces jasného pomenovania toho, že pracovníci “dávkových” úradov (teda tých, kde riešia iba a len výhradne štátne sociálne dávky a podporu, kde klient je len stránkou a agenda práce s ním je obmedzená na vypĺňanie papierov a formulárov) nie sú sociálni pracovníci, hoc by mal v názve aj úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. V Českej republike k tomuto oddeleniu už čiastočne došlo a ľudia v systéme chápu, že ste takým istým sociálnym pracovníkom (i keď pôsobíte v občianskom združení), ako ich ľudia pracujúci v tejto oblasti v štátnej/samosprávnej sfére. U nás sa vám ešte stále môže stať, že ako zástupca neziskovej organizácie prídete na mestskú časť vo veci riešenia vecí súvisiacich s klientom, predstavíte sa ako sociálny pracovník a osoba na úrade o vás do telefónu hovorí ako “o aktivistovi”. Bola by veľká škoda, ak by týmto zákonom získali legitimitu tie činnosti a pozície, ktoré nemajú so skutočnou sociálnou prácou až toľko spoločné, no je ich v štátnej správe množstvo, tak sa mylne bude usudzovať, že tých čo je viac, sú meradlom toho, čo majú reprezentovať.

Prídeme o tímy zložené z odborníkov z rôznych profesií?

Na stretnutí zaznela i obava z toho, že tímy prídu o životne dôležitú multi oborovosť. To by bola tragédia, mať v organizácii len samých sociálnych pracovníkov, bez psychológov, špeciálnych či sociálnych pedagógov a ďalších profesii. Táto hrozba je v ČR reálna z dôvodu, že ich činnosť kraje financujú v oveľa vyššej miere ako u nás, no platia iba výkony sociálnych pracovníkov. Teda aj tých, ktorí vyštudovali čosi iné a využívajú tento profesný status (napr. sociálny pedagóg pôsobí na pozícii sociálneho pracovníka), čo by po prijatí zákona nebolo možné. Áno, zástup absolventov sociálnej práce by mohol začať jasať, že budú mať po škole v ponuke oveľa viac pracovných miest, ale povedzme si na rovinu – kto sa tejto práci chce a môže venovať, už to robí. Kto nie, robiť to nebude ani potom.

Povinné členstvo v komore sociálnych pracovníkov

Argumenty za aj proti majú svoju logiku. Jedným z názorov, prečo ho postaviť na dobrovoľnosti je myšlienka, že ak nám ide o status, aký zmysel má, aby boli všetci sociálni pracovníci registrovaní? Ak do toho pôjdem dobrovoľne, dobrovoľne tak podstupujem i zvýšenú kontrolu, hrozbu odobratia licencie či pokuty za porušenie etického kódexu. Teoreticky by tak mali mať výhodu registrovaní pracovníci, ktorí slobodne príjmu tieto okolnosti a môžu sa tak pochváliť “som člen/členka komory sociálnych pracovníkov a to už niečo znamená”. Na druhú stranu, ak má byť zákon prostriedkom na to, aby postihoval tých sociálnych pracovníkov, ktorí zanedbávajú svoje povinnosti a robia hanbu profesii, bolo by užitočné, ak by na nich mala takáto inštitúcia dosah. Faktom totiž je, že v prostredí, kde pôsobia (aj) sociálni pracovníci, neexistuje ustálený a dôveryhodný spôsob podávania sťažností na konkrétnych poskytovateľov tejto pomoci. Ak v zariadení sociálnych služieb rozhoduje o námietkach klientov len riaditeľ/riaditeľka tejto inštitúcie, vždy sa môžu stávať prípady zanedbávania, o ktorých sa budeme dozvedať po rokoch, ak vôbec. V nepovinnom scenári sa môže stať, že tí šikovní a dobrovoľní členovia komory sa budú masochisticky kontrolovať, trestať a neviem čo ešte, a tí akože sociálni pracovníci sa im budú smiať.

Očakávania na komoru prítomní pracovníci a pracovníčky spojili so strážením etických pravidiel, úlohou spojovateľa medzi zákonodarcami a praxou, no i hlasom, ktorý bude volať po tom, aby zo škôl vychádzalo iba toľko sociálnych pracovníkov, koľko je treba. Hlavnou obavou je vznik množstva ďalších byrokratických pravidiel a tiež riziko, že v kľúčových orgánoch komory budú chýbať praktici.

Diskusia

Pre mňa osobne bolo veľkým osviežením môcť o sociálnej práci diskutovať s ľuďmi z oboru. Takéto niečo na Slovensku takmer úplne chýba, a to by bolo dobré zmeniť. Na stretnutí som si tiež uvedomil, že nestačí sa tešiť len z toho, že Ministerstvo zverejní výzvu k verejnej diskusii (čo veľmi oceňujem), zašlete pripomienky a potom sa s nimi niečo deje (presne neviete čo). V ČR prebiehajú súbežne viaceré pracovné stretnutia organizácii z praxe k tomuto zákonu, strešné organizácie ich sumarizujú a ďalej s Ministerstvom diskutujú aj osobne. Takýto posun by sa mi páčil…

Mohlo by Vás tiež zaujímať:

Pripravuje sa zákon o sociálnej práci

16. marca 2014 0 comment

slovensko.social

Extrémizmus – kedy vstúpi na scénu sociálna práca?

Začnem úplne na priamo – v diskusii o riešení toho, čo sa nazýva extrémizmom – a to najmä v oblasti prevencie – úplne absentuje hlas sociálnej práce a sociálnych pracovníkov. Súčasný diskurz sa orientuje na myšlienku zdokonaľovania a dôsledného dodržiavania (represívnych) zákonov, čo má isto svoj zmysel. Ale, a to je dôležité, výhradná dôvera v tento spôsob riešenia začne čoskoro, ak sa tak už nestalo, narážať na svoje hranice.

Čo s tým má sociálna práca?

Ak nič iné, tak historickú skúsenosť. Streetwork vznikol USA niekedy v 20. rokoch minulého storočia a bol reakciou na rozširujúcu sa kriminalitu mládeže a vznik gangov. Prešiel si rôznymi fázami (pri pohľade na našu situáciu odhadujem, že máme “meškanie” tak 30-40 rokov) a v 60. rokoch sa začína uplatňovať v Nemecku. Vo vybraných mestách boli spustené programy, ktoré sa primárne venovali futbalovým fanúšikom a niektoré organizácie sa cielene zameriavali na prácu s pravicovo extrémistickými skupinami. Ostatne, ak sa o genéze vývoja terénnej sociálnej práce chcete dočítať viac, odporúčam článok na stránkach Českej asociácie streetwork.

Samozrejme, zostať pri argumente historickej skúsenosti by bolo žalostne málo. Podstatnejším dôvodom je samotné poslanie sociálnej práce, ktorým je o.i. budovanie mostov medzi ľuďmi a podpora sociálnych inovácií. Možno sa vám zdá, že sú to len bezduché pojmy. Ale pozrite sa na to takto: Budovanie mostov – máme tu niekoľko skupín, ktoré sa strácajú kontakt s okolitým svetom. Či už sú to rómske komunity alebo názorovo krajne orientované zoskupenia. Dôležitým je v tomto prípade slovo kontakt, ktoré predstavuje skúsenosť človeka, že žije vo svete s ostatnými ľuďmi, kde je rešpektovaný (on je ok) a zároveň rešpektuje druhých (oni sú ok). Všetko ostatné scenáre, kde je presvedčenie jednotlivca alebo skupiny v duchu “ja som ok, ty nie si ok” alebo “ja nie som ok, ty si ok” či dokonca “ani ja ani ty nie sme ok” mosty rúca. Úlohou nás, sociálnych pracovníkov je aktívne vstupovať do prostredia týchto skupín a podporovať dialóg, ktorý pomôže nadobudnúť dôveru v seba i druhých.

Druhou oblasťou sú sociálne inovácie a naša zodpovednosť za ich iniciovanie. Už som o tom písal v jednom z prechádzajúcich článkov – vstúpili sme na mesiac, technológiami dokážme dosiahnuť nepredstaviteľné veci, start-upy na všetko možné vznikajú ako huby po daždi a napriek tomu nie sme schopní žiť v úcte so svojimi susedmi. Nepríde vám to absurdné? Darmo budeme mať všetky výdobytky doby, keď sa tu napokon (dúfam, že len obrazne povedané), všetci pozabíjame. Preto tu musí byť niekto, komu záleží na hľadaní nových ciest vzájomného spolužitia a realizácii konkrétnych krokov, opäť v teréne. Prosto, tak ako niekto prvý vstúpil do osád, tak bude musieť noha niekoho iného vstúpiť do prostredia, kde na stenách budú zavesené rôzne číselné kombinácie alebo texty piesní nebudú vyzývať práve k bratskej láske. Opäť chápem, ak ste skeptickí, ale príklad Nemecka ukazuje, že to ide.

Prevencia, prevencia, prevencia

V názore, že prevencii pred extrémizmom treba venovať väčšiu pozornosť sa asi zhodneme viacerí. Aktuálne vydanie Trendu si zobralo na mušku túto tému, uvádza sa tam tiež, že do prevencie by mali byť zapojené viac školy, starostovia a primátori. Ako príklad sa uvádza situácia, keď žiak spraví niečo, čo by mohlo byť klasifikované ako sympatia k radikálnym prúdom. Učiteľ to nahlási a potom mu, aj spolu s pánom policajtom, dohovoria. Tak, a teraz prichádza na rad najsilnejší argument, prečo by mali na scénu nastúpiť sociálni pracovníci a to ten, že oni musia (minimálne tí pracujúci s mládežou) ovládať na ďaleko vyššej úrovni preventívnu prácu, než “no, no, to sa nesmie”. V programoch Mládeže ulice realizujeme preventívne programy na rôzne témy a nad každou s nich sedíme týždne, než ju vhodne nastavíme. Zjednodušene povedané, preventívne pôsobenie musí zohľadňovať hodnoty, postoje a správanie, ktoré sa k danej oblasti vzťahujú. Možno vás to prekvapí, ale tieto tri zložky môžu byť v skutočnom živote v zásadnom rozpore a úspech vášho pôsobenia spočíva v tom, či dokážete správne identifikovať zložku na ktorú sa zamerať a viete ich vzájomne prepájať. A samozrejme, dôležitý je aj vzťah – nie je jedno, či vám “no,no” hovorí policajt, rodič, kamarát, farár, pracovník s mládežou.

V súčasnosti je prevencia zameraná najmä na veľké informačné kampane, ktorých efektivita bude čoraz nižšia. Legitimitu im dáva najmä poznatok, že čím viac toho mladý človek vie (napr. o tom, čo bol holokaust a aké zverstvá boli ľudia napáchať), tým je menšia pravdepodobnosť, že sa pridá k myšlienkovému prúdu, ktorý ho spôsobil. To je síce pravda, ale ak sa pozrieme na vec hlbšie, tak mladí ľudia si v súčasnosti vytvárajú vlastné interpretácie skupín, ku ktorým sa zaraďujú a dokážu sa vymedziť voči tomu, ak ich chce niekto zadefinovať inak. Veľkoplošná kampaň bude vždy neosobná a už vôbec nedokáže flexibilne reagovať na individuálnosť každého jedného človeka, so svojimi hodnotami, postojmi a správaním. Treba streetworkerov, treba ich mať v teréne.

Ako začať?

Zostáva pre mňa trochu záhadou, prečo skúsenosti práce so skupinami o ktorých hovoríme zostali na nemecko-českých hraniciach. Je prekvapujúce, že žiadna vysoká škola vychovávajúca sociálnych pracovníkov nemá ani len predmet, ktorý by sa venoval tejto cieľovej skupine. Učíme sa o práci s ľuďmi bez domova, užívateľmi, osobami pracujúcimi v sexbiznise, rómskymi komunitami a ďalšími skupinami. Pritom táto spoločenská výzva pred nami stojí už niekoľko rokov. Neexistuje jediná organizácia, ktorá by sa na tomto poli aspoň pokúsila o priamu prácu. Na začiatok bude treba vystáť si to na štadiónoch, chodiť po sídliskách, navštevovať koncerty, sledovať virtuálny priestor.

A čo potom? Uvidíme…

24. februára 2014 0 comment

slovensko.social

Pripravuje sa zákon o sociálnej práci

Ministerstvo práce na svojich stránkach zverejnilo výzvu k verejnej diskusii o návrhu zákona o sociálnej práci a o podmienkach výkonu sociálnej práce. Naštudoval som, pripomienkoval a tak sa s vami rád podelím o niektoré postrehy.

Návrh sa nesnaží v paragrafoch definovať čo je “tá sociálna práca“. To je celkom sympatické, nakoľko definícii je také množstvo, že by bolo ťažké vybrať jednu z nich. Toto presvedčenie nadobudli aj autori návrhu a tak sa namiesto toho sústredili zachytiť päť oblasti súvisiacich so sociálnou prácou. Sú nimi:

podmienky výkonu sociálnej práce (a nadstavbových odborných činností)
zriadenie Slovenskej komory sociálnych pracovníkov
využívanie profesného titulu „sociálny pracovník“
výkon samostatne zárobkovej činnosti v tejto profesii
úprava podmienok ďalšieho vzdelávania, najmä akreditovaného vzdelávania v sociálnej práci

Ak by Zákon platil a vy by ste chceli pôsobiť ako sociálny pracovník/čka, mohli by ste tento profesný titul využívať iba v prípade, že vyštudujete sociálnu prácu a aktívne v tejto oblasti pôsobíte. Súčasný stav je však taký, že sociálnu prácu vykonávajú aj ľudia z iných, pomáhajúcich profesií. Z môjho pohľadu mnohí z nich plne v súlade s odborným vymedzením sociálnej práce. Návrh čiastočne pracuje s možnosťou pôsobenia iných profesií, a to vo výkone tzv. nadstavbových odborných činností. Nebolo mi však celkom zrejmé, ako sa bude môcť nazvať osoba, ktorá ich bude realizovať.

Pri snahe definovať, kto je oprávnený využívať profesný titul sociálny pracovník sa môžeme dopracovať ku „hre so slovíčkami“. Najmä v Českej republike je obľúbené pomenovanie kontaktný pracovník, čo je rola, ktorá má aj svoje odborné krytie v podobe výkonu metód sociálnej práce. Postupne sa etabluje aj u nás a nič nebráni v tom, aby bola využívaná. V tejto súvislosti m prichádza na um aj otázka, čo s inými variantmi označenia ako terénny sociálny pracovník (či streetworker), pracovník v sociálnych službách a ďalšími.

Okrem “štandardnej” sociálnej práce je v návrhu zakomponovaný aj výkon špecializovaných odborných činností. Ako príklad sa uvádzajú dávkové systémy, sociálne posudkové činnosti, sociálna kuratela a sociálne poradenstvo. Pre praktika sú pre mňa minimálne dve z nich „úradníckou sociálnou prácou“ a za vhodnejšie označenie ako sociálny pracovník u tohoto typu pracovníkov považujem „referent oddelenia sociálnych služieb“, resp. iného oddelenia, ktoré s klientmi pracuje ako so stránkami. Za špecializované odborné činnosti potrebné pre prax považujem napr. terénnu sociálnu prácu alebo sociálna práca s jednotlivými cieľovými skupinami (deti a mládež, užívatelia, ľudia bez domova atď.). Tieto špecializované odborné činnosti budú vyžadovať absolvovanie akreditovaného vzdelávania. Uvažujem, že ak by bol ich počet vysoký (ich definitívny zoznam sa navrhuje určiť vyhláškou), nedehonestujeme tým hodnotu základného VŠ vzdelávania sociálnej práce – prečo by dostatočnú kompetentnosť pre ich výkon nemohol nadobudnúť človek už počas štúdia.

Novinkou je myšlienka zriadenia Komory. Orgánov tejto inštitúcie má byť viac ako dosť a ak bude platiť pravidlo, že jeden člen nebude môcť byť súčasne členom viacerých z nich, bude to vyžadovať širokú členskú základňu 🙂 Teraz vážne – s komorami je to také – ak si robia svoju prácu zodpovedne, je to skvelé. V prípade, že ich existencia je odôvodnená výkonom činností, ktoré si sami vymyslia (vytvoria si vlastnú agendu, ktorú je samozrejme potrebné finančne živiť- v tomto prípade je to napríklad poplatok za vydanie povolenia na výkon samostatne zárobkovej činnosti), je to na zváženie. Každopádne myslím, že skúsiť to treba.

Významná časť návrhu je venovaná špecializovanému akreditovanému vzdelávaniu. Zámerom je vytvoriť podmienky pre vznik špecifického vzdelávania v sociálnej práce. To, o čo sa návrh pokúša, je podľa môjho názoru možné už v súčasnosti – existujú vzdelávacie programy akreditované v zmysle zákona o ďalšom vzdelávaní. Existujú kurzy, ktoré majú blízko k sociálnej práci (napríklad Terénna sociálna práca alebo Príprava sociálneho poradcu) a ich absolventi a absolventky by mali mať garantovanú možnosť pôsobiť v oblastiach, ktoré tieto kurzy ponúkajú. Čo bude s týmito kurzami potom bude musieť byť pravdepodobne vyriešené v prechodných ustanoveniach + v zákone o ďalšom vzdelávaní bude potrebné vymedziť, ktoré oblasti nespadajú pod kompetenciu akreditačnej komisie na MŠ SR.

V tomto momente sa dostávame k jednému z mála bodov, ktoré ma v návrhu zaskočil. Pri každom akreditovanom vzdelávaní je prirodzene potrebná istá lektorská a odborná spôsobilosť. Odborná spôsobilosť sa nevyžaduje od u vysokoškolských pedagógov (§19), no lektorská spôsobilosť sa vyžaduje „plnokrvných“ praktikov. Rozumiem, že pre pedagóga pracujúceho na plný úväzok na katedre je náročné splniť podmienku praxe. To isté však platí o praktikoch. Ak pracuje sociálni pracovník na full time v teréne, je potom ťažké splniť podmienku troch rokov nepretržitej pedagogickej alebo lektorskej činnosti. Prečo toto „zvýhodnenie“ platí len jedným smerom?

Ďalšou novinkou je možnosť výkonu samostatne zárobkovej činnosti v profesii sociálny pracovník. Zaujímavá myšlienka. K tomuto bodu mi napadlo viacero otázok, no nechcem zachádzať až do takých podrobností. Tie sa vzťahovali najmä k prepojeniu so zákonom o živnostenskom podnikaní (napr. či by nepostačovalo pridať túto „pozícia“ do zoznamu viazaných živností a postupovať presne podľa príslušných zákonov) alebo čo v prípade, ak takáto činnosť bude vykazovať znaky závislej práce.

Autori záverom konštatujú, že veľa okolností bude potrebné zachytiť aj v prechodných a záverečných ustanoveniach a tiež, že diskusia bude pokračovať. Tak sledujme a zapájajme sa…

Aktualizácia 19.11.2013

K 15.11 sa dostal návrh Zákona do medzirezortného pripomienkového konania. Niektoré veci sú voči pôvodnej verzii zmenené, mnohé zostali. Sledovať celý legislatívny proces môžete na portály právnych predpisov MS SR.

Aktualizácia 10.4.2014

Zákon smeruje do Legislatívnej rady vlády a Hospodárskej a sociálnej rady SR. Materiál, ktorý ide na tieto rokovania (odlišný od pôvodnej verzie), nájdete TU.

29. októbra 2013 4 komentáre

slovensko.social

Zahraničné skúsenosti o streetworku

Ako i v mnohých iných oblastiach, aj vo sfére sociálnej práce je užitočné zbieranie zahraničných skúseností. Obzvlášť to platí pre terénnu sociálnu práce alebo ak chcete – streetwork. Aj preto som rád, že na Slovensko zavítali zástupcovia medzinárodnej siete Dynamo International, ktorá združuje platformy terénnych sociálnych pracovníkov vo viac ako 40 krajinách sveta. Ich “návštevu” iniciovala Asociácia nízkoprahových programov pre deti a mládež, ktorá je členskou organizáciu tejto siete. V rámci oficiálneho programu sme mali príležitosť vypočuť si prezentácie na témy “Sociálna politika na úrovni EU: vývoj do budúcnosti – Európa 2020” (prezentovali Mari Fresu a Adelaide Trousselard) a “Predstavenie kampane k využívaniu verejných priestranstiev mladými ľudmi”, kde sa o svoje skúsenosti s nami podelil Helmut Steinkellner zo susedného Rakúska, z organizácie Caritas pôsobiacej v Grazi.

Stretnúť na Slovensku terénneho pracovníka, ktorý by o sebe mohol povedať, že má za sebou viac ako 9-10 rokov praxe je (takmer) nemožné, viacerí sa k tejto méte blížia. Po ´89 mala naša spoločnosť iné témy a oblasti, v ktorých prišlo k prudkému rozvoju. Streetwork prišiel na rad o čosi neskôr, najmä z dôvody potrebnosti práce s ľuďmi bez domova či užívateľmi návykových látok. V zahraničí sa história tohto typu práce začala písať o pár rokov skôr a vďaka tomu máme príležitosť “nasávať” poznatky a know-how od skutočne zaujímavých ľudí, účastných nielen tohto stretnutia (moju “kariéru” naštartoval v roku 2004 Prof. Specht, ktorý má taktiež bohaté skúsenosti, zaujímavé referencie sú aj na chlapíka menom Greame Tiffany). Týmto všetkým chcem povedať len to, že je k úžitku “nehrať sa na svojom piesočku” a aktívne sa zaujímať o to, ako je terénna práca uchopená v iných krajinách sveta. Má to zmysel.

Záverom jedna otázka, ktorá mi prišla na um počas rozprávania hostí z Dynama: Akým smerom sa uberá terénna sociálna práca v Európe a kam smeruje Slovensko? Na Slovensku je totiž tak trochu zvláštna situácia, pokiaľ ide o úroveň metodológie, výskumu, aplikácie a kvality terénnej sociálnej práce. Situáciu ovplyvňuje, čiastočne štátom riadená iniciatíva v podobe Národného projektu Terénna sociálna práca. Pre mňa je to “vetva”, ktorej budúcnosť je nie celkom jasná, nakoľko jej “živiteľom” sú prostriedky z Európskych štrukturálnych fondov. Možno aj predbehla dobu v tom, že nie všetci “terénni pracovníci” pôsobiaci v projekte mali dostatok príležitosti získať spomínané zahraničné skúsenosti, vzdelávať sa, uchopiť koncept terénnej sociálnej práce na kvalitatívne vysokej úrovni. Druhou “vetvou” je skupina organizácií, ktoré idú vlastnou cestou a prechádzajúci si vývojovými štádiami, tak ako kedysi naši kolegovia v zahraničí. A tento vývoj môže byť ešte zaujímavý.

2. júna 2013 0 comment