Začalo sa to jedným článkom na jeseň 2013. Ministerstvo práce vyhlásilo výzvu na verejnú diskusiu k pripravovanému Zákonu o sociálnej práci. Dal som dokopy pár postrehov, prijal pozvanie na pracovné stretnutie a napokon sa mi dostalo veľkej školy v podobe príležitosti viesť tak prípravný výbor, ako i samotnú Slovenskú komoru sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce prvé dva roky jej existencie.
Po tomto období som dospel k rozhodnutiu posunúť štafetu ďalej a tu je pár dôvodov – článok pôvodne napísaný pre stránku www.socialnapraca.sk.
Vážené kolegyne a kolegovia, sociálne pracovníčky a pracovníci,
dovoľujem si Vás týmto článkom informovať o svojom rozhodnutí rezignovať na pozíciu predsedu Slovenskej komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. Posledné týždne som totiž intenzívne uvažoval, či som skutočne „správna osoba na správnom mieste v autobuse“ a napokon som dospel k záveru, že príležitosť určiť smerovanie komory by mal dostať niekto ďalší. Dôvodov, ktoré ma presvedčili o tejto voľbe je viacero, zhrnúť ich je možné do štyroch základných okruhov
1. Nenaplnil som svoje očakávania na seba
Každý rok, vždy medzi vianočnými a novoročnými sviatkami sa na jeden deň zavriem a pre každú životnú rolu si stanovím ciele, či skôr princípy – kompas, ktorý mi má pomôcť smerovať správnym smerom. Ako predseda komory som sa vnútorne zaviazal k týmto prehláseniam:
Podporovať ľudí v ich práci sociálneho pracovníka – očakával som od tohto výstupu viac. Viac aktivít, kde by sa mohli pracovníci a pracovníčky z rôznych organizácií stretnúť, zdieľať svoje skúsenosti, sieťovať sa, prepájať, štartovať svoje skryté vízie pre rozvoj sociálnej práce. Žiaľ, oveľa viac pozornosti som venoval prevádzkovým veciam (napr. interným predpisom komory, ktoré sú bezpochyby dôležité, no sociálnych pracovníkov a pracovníčky veľmi neposúvajú ďalej) a nevyhradil som si dostatok času na to dôležitejšie. Pôsobenie pracovných skupín, spustenie supervízií pre členov a spolupráca na konferenciách sú síce fajn, no ešte lepšie by bolo venovať sa aj posilneniu regionálnych štruktúr a oblastiam, ktoré popisujem vyššie.
Princípy Good to great sú princípmi z knihy Jima Collinsa, ktoré ma v mojej práci inšpirujú, no obávam sa, že do prostredia a atmosféry komory ich v súčasnosti nedokážem preniesť. Podobne aj koncept osobných a spoločných víťazstiev, inšpirovaný Franklynom Coveym je niečím, o čo som sa snažil, no výsledky sa dostavujú len veľmi pomaly. Možno to chcelo viac času, skúseností, neviem…
2. Nedokázal som odpovedať na otázku potencionálnych členov „čo nám členstvo v komore prinesie?“
Toto bola veľmi častá otázka a obvykle som sa snažil poukázať na to, že komoru nevnímam ako stánok rýchlo občerstvenia (McDonald´s), kde prídete k pultu a vyberiete si z ponuky to najlepšie na uspokojenie vašich aktuálnych potrieb. Snažil som sa ľudí presviedčať, že obsahom ponuky komory má byť najmä to, čo do neho jednotliví členovia vložia. Ak budeme vkladať svoje nápady, čas, energiu, talent – môžeme tým obohacovať ostatných a byť nimi obohatení. Nie je pri tom dôležité kvantita (času), ale kvalita a tak množstvo drobných zapojení ľudí môže priniesť výrazný prínos.
Obdobne to bolo aj v prípade môjho zámeru zhovárať sa o tom, ako si predstavujeme sociálnu prácu o 30 či 40 rokov, teda napr. v roku 2040. Prišlo mi, že poznať odpoveď na otázku čo má komora robiť tu a teraz je možné len ak vieme, kam chceme smerovať v dlhodobom horizonte. Možno to však predsa len chce niekoho, kto dokáže smerovanie nastaviť v krátkodobých horizontoch s tým, že čas ukáže, kam sa uberať.
3. Nie je mi blízka stratégia boja
Mnoho ľudí čoraz častejšie využíva slovo „musí/musia“ vo vzťahu k iným inštitúciám, organizáciám, členom orgánov komory navzájom. Keď sme pripomienkovali v medzirezortnom pripomienkovom konaní zmeny niektorých zákonov a dostali sme sa do rozporového konania, prišlo mi štandardné – ak protistrana použila logické argumenty pre nerealizovateľnosť nášho návrhu, zmeniť zásadnú pripomienku na pripomienku s odporúčacím charakterom. V hlave som však už riešil, ako budem tieto „ústupky“ zdôvodňovať, pretože sa mi zdá, že meritom úspechu súčasných dní je to, koľko toho dokážete presadiť/vybojovať. Ešte cennejšie je, ak to ide rýchlo a v krátkodobom horizonte. Osobne si však myslím, že v prvom rade treba s partnermi pracovať na budovaní vzájomnej dôvery, ktorej súčasťou je aj robenie konsenzov či kompromisov – podľa toho, ako sa na vec pozeráte. Princíp výhra – výhra sa stráca aj z nášho prostredia alebo, a to je argument pre môj odchod, som ho nedokázal efektívne uplatňovať z pozície predsedu komory.
Komoru som vždy vnímal najmä ako stavovskú, nie odborovú organizáciu. Aj to je dôvod, prečo napr. otázka miezd sa za tie ostatné dva roky nestala prioritou. Verím, že je potrebné zabezpečiť nám – sociálnym pracovníkom a pracovníčkam čo najlepšie pracovné a mzdové podmienky, no verím tiež v myšlienku, že najprv sa potrebujeme sebavedomo postaviť na nohy ako profesia (vnímať našu jedinečnú úlohu v spoločnosti) a až potom prídu na rad tieto otázky.
4. Rád by som viac času venoval svojej „materskej“ organizácii a rodine
Rozpoltenosť medzi pôsobením v mojej „materskej“ organizácií a pôsobením v komore má svoju prvú vážnu daň a je pre mňa veľkým výkričníkom a mementom, že veci treba robiť inak. V návale povinnosti som totiž prehliadol jeden dôležitý termín, ktorý znamená, že budúci rok nebudeme môcť zamestnať (v organizácii, kde pôsobím) dvoch ľudí, keďže som nestihol požiadať o príspevok zo samosprávneho kraja. Dlho som to spracúval, sto krát si vynadal a teraz prímam opatrenia. Keďže som mal od marca 2017 skrátení úväzok aj v komore, od augusta ho už nemám, aby som sa mohol plnohodnotne vrátiť k svojim povinnostiam v organizácii Mládež ulice. Druhým opatrením je to, pre ktoré vzniká tento článok – odstúpenie z funkcie predsedu komory.
A posledným, i keď nemenej dôležitým argumentom je moja rodinná situácia. K manželke, synom Lukášovi a Marekovi by sa mal na jeseň pridať Matúš a ja by som im rád venoval maximum svojho nepracovného času. Uvedomujem si, že predseda komory by mal viac cestovať po Slovensku, stretávať sa s ľuďmi, byť aktívnejší v mnohých oblastiach, a to sa mne žiaľ najbližšie mesiace nepodarí. Bude pre komoru lepšie, ak tu bude niekto, kto má na to v súčasnosti viac predpokladov ako ja.
Čo bude ďalej?
Mal som dva hlavné dôvody, ktoré ma nútili uvažovať nad rozhodnutím zostať. Prvým je, že na sociálnej práci mi veľmi záleží. S tým som sa vysporiadal rýchlo – rozvíjať je ju možné aj ako riadny člen, stačí byť aktívny. Druhým dôvodom je skutočnosť, že komoru čaká náročný transformačný čas. Komora je technicky dobre zabezpečená, Martina so Stankou (naša tajomníčka a ekonómka) sa postarali o prípravu množstva dokumentov (smerníc), ktoré štandardizujú postupy pre chod komory – od prijímanie členov, cez zasielanie stanovísk až po archivačný systém. Účtovníctvo je veľmi pedantne spracované, na web stránke sú pravidelne aktualizované užitočné informácie. Zápisnice zo zasadaní orgánov sa zverejňujú, pripravuje sa online fórum. Transformácia bude tak súvisieť najmä so spôsobom zabezpečenia ľudských kapacít. Hneď od prvých dní vzniku komory sme sa snažili zabezpečiť výraznejšie financovanie pre komoru od roku 2018. Pracovali sme na predĺžení obdobia pre čerpanie dotácie zo strany MPSVaR – z právnych dôvodov to vraj nie je možné. Požiadali sme o zaradenie komory ako stavovskej organizácie medzi oprávnených prijímateľov EÚ fondov, nakoľko doteraz neboli vyhlásené výzvy, v ktorých by boli stavovské organizácie oprávnení žiadatelia a v ktorých by oprávnené aktivity korešpondovali s úlohami komory, ktoré nám stanovuje zákon. Taktiež sme kontaktovali Ministerstvo so žiadosťou o spoluprácu v otázke financovania (táto snaha je v súčasnosti ešte otvorená). Vzhľadom na charakter toho, o čo sa v komore snažíme, jednou z ciest ako pracovať na dosahovaní cieľov je realizovať národný projekt rozvoja sociálnej práce/sociálnych pracovníkov v SR. Na to je však potrebná naozaj silná vôľa zo strany tých, ktorí tieto programy nastavujú.
Ak by nič z vyššie uvedeného nevyšlo, dali sme si záväzok tvoriť si rezervu z členských príspevkov. Nečerpali sme tak financie z členských príspevkov na rok 2016 ani 2017 a spolu s tými za rok 2018 by malo byť možné zabezpečiť štandardný chod orgánov komory a v obmedzenej miere aj kancelárie (napr. v zamestnaní 1 človeka na plný úväzok, alebo 2 ľudí na polovičný úväzok). Napriek tomu stojí pred novým predsedom/predsedníčkou výzva, ako viac vtiahnuť do výkonu členov orgánov komory, aby sa váha (zmysluplných) úloh rozložila.
Po formálnej stránke dôjde k vyhláseniu doplňujúcich volieb. Tie by sa mali konať na najbližšom riadnom sneme. Ak ešte nie sú, tak predpokladám, že čoskoro nájdete na www.socialnapraca.sk všetky informácie o tom, ako sa môžete uchádzať o pozíciu predsedu/predsedkyne komory. Za sebou dávam prísľub, že isto pomôžem dostať sa do agendy môjmu nástupcovi a už aj ako riadny člen (keďže vzdaním sa funkcie predsedu strácam mandát aj ako člen predstavenstva) budem aktívny v miere, ako to len bude možné.
Ďakujem všetkým, ktorí ste ma za tie ostatné dva (či skôr štyri roky odkedy som sa angažoval v oblasti prípravy zákona o sociálnej práci a v činnosti prípravného výboru) obohatili a verím, napriek všetkým mojim pochybnostiam, že sme sociálnu prácu spoločne aspoň o kúsok posunuli.
Peter Kulifaj
Kontakty na mňa po odovzdaní vecí:
Tel: 0903 184 253
Mail: peter (zavináč) mojrozvoj.sk alebo peter(zavináč) mladezulice.sk
Osobné stránky: www.peterkulifaj.sk a www.mojrozvoj.sk
