Category:

Postrehy a komentáre

Tip na výlet: Hodruša Hámre – Banská Štiavnica

Toto leto sme si s doma s manželkou povedali, že skúsime s deťmi zájsť do kempu a v rámci toho absolvovať primerane náročnú turistiku. Keďže som srdcom plánovač, pustil som sa do príprav. Dlho to vyzeralo, že skončíme niekde v Čechách. Na portály dokempu.cz majú mnohé z nich desiatky recenzií, takže je možné spraviť si ako-taký prehľad. Bol pre nás dôležitejší väčšmi les ako voda (bezprostredná blízkosť jazera bola skôr značnou nevýhodou), ideálne s turistickými značkami smerujúcimi do týchto lesov. Keďže najmladší syn nemá ešte ani rok, hľadali sme chatku v kempe, nech neprestrelíme začiatok tohto dobrodružstva.

Napokon sme predsa len skončili na Slovensku a našli kemp, ktorý mohol tieto kritéria spĺňať. Vybrali sme sa do kempu Hodruša. Toto miesto som mal v hľadáčiku už skôr, no najprv ma odradili niektoré fotografie na ich web stránke, kde to miestami vyzeralo ako kempovanie na parkovisku. Napriek tomu, že sme tam boli cez víkend, táto moja obava sa nenaplnila. Miesta bolo dostatok a deti – ktorých tu bolo dosť – sa mali kde hrať a behať.

Okolnosti to zariadili inak a na cestu sme sa vybrali len dvaja – ja s Lukášom (5 rokov). Dali sme si za úlohu zmapovať kemp a okolie, aby sme mohli správu podať doma a byť pripravení, až na budúce spoločne vyrazíme všetci spoločne.

Kemp Hodruša

Ide o menší kemp, ktorý je kúsok za Žarnovicou, pár minút od zjazdu z rýchlostnej cesty. I keď sme šli napokon v užšej zostave, ubytovali sme sa v chatke. V podstate to bola upravená unimobunku, v ktorej sa nachádzali tri postele, polička a chladnička (a teda aj elektrina). Pre výlet s malými deťmi, resp. ako predpríprava na stanovanie super začiatok. Z pohľadu plánovania je menšou prekážkou, že web stránka kempu neobsahuje modul, kde by bolo možné pozrieť si aktuálnu obsadenosť a tak je potrebné zariadenie kontaktovať.

Kemp Hodruša je obkolesený krásnym lesom. Hodrušské jazero sa nachádza niekoľko minút cesty pešo, takže ak máte dieťa “utekáča”, netreba sa báť, že by zo stanu nasmeroval rovno do jazera. Na druhú stranu, z oboch strán kempu je celkom prudký zráz, a teda tento typ detí treba mať pod dohľadom (u nás aktuálne Marek). Kemp nie je oplotený, takže ciest ako sa vydať na vlastné detské dobrodružstvo je dosť. Mobilný signál v tejto lokalite som mal na roamingu, ani lokátor by nemusel poslúžiť, ako poistka v prípade “straty”. Samozrejme, v kempe je WC (keramické splachovacie) aj sprcha s teplou vodou a teda o hygienu detí netreba mať obavy. Oba naše večeri boli pokojné bez nočných párty – vlastne väčšina prítomných tu bola s deťmi, čo asi aj určuje vysvetľuje nočný kľud.

Ako som spomínal, kritérium lesa bola splnené, ani jazero nebolo v bezprostrednej blízkosti. Zároveň ubytovať sa v tomto kempe znamenalo prisľúb zaujímavej turistiky, prechod cez les do mesta Banská Štiavnica. A to bol náš hlavný program na sobotu.

Trasa Hodrušské jazero – Banská Štiavnica

Vzdušnou čiarou ide o nedlhú trasu (cca 7 km), ani profil trasy nevyzeral vyčerpávajúco. Otázka bola, či to bude vnímať podobne aj Lukáš a zvládne toto naše spoločné putovanie. Už teraz Vám prezradím, že po príchode do Banskej Štiavnice som mal celkom obavy, ako to zvládneme späť. A to sme si ešte vybrali inú, ako sa neskôr ukázalo, oveľa zložitejšiu trasu. Ale pekne po poriadku…

Odchádzame z tábora, cieľ je jasný. Potrebujeme sa dostať do Banskej Štiavnice. Lukáš asi po 400 metroch prvý krát poznamenáva, že už nevládze – asi aby ma pripravil na to, že toto slovné spojenie povie dnes ešte asi 100 krát. Vybrali sme sa po turistickej trase s záchytnými bodmi Hodruššké jazero, Sedlo pod Cukmantlom, Sedlo Červená studňa, Banská Štiavnica. Najdlhší úsek k Sedlu pod Cukmantlom ideme po žltej značke, ktorá vedie neustále miernym stúpaním po širokej lesnej ceste. Počas celého putovania až pod toto Sedlo sme sa nestretli so žiadnym iným turistom, čo ma miestami znepokojovalo. Nebol som si celkom istý, ako sú tu medvede na nich zvyknutí 🙂

Cesta ubiehala, pri Sedle pod Cukmantlom sme si plánovali dať prvú občerstvovaciu prestávku. Pár metrov pred rázcestníkom sme narazili na pomník pripomínajúci, že ľudia sa nie vždy správajú ako ľudia. Nahlas som prečítal text a tak sme na najbližších 5 minút mali tému na diskusiu s Lukášom. Vtedy si len uvedomíte, aké ťažké je vysvetľovať – malému dieťaťu – občasnú nezmyselnosť ľudského správania.

Pomník

Každopádne, S. pod Cukmantlom nebolo vhodným miestom na oddych. Sľub však bol sľub a tak sme si, sediac na slnku a zemi, dali prvú väčšiu prestávku. Na budúce by som to isto potiahol až k Červenej studni, tých 15 minút na viac by sa už dal zvládnuť. I keď, nepríjemným prekvapením pre rodinný výlet môže byť skutočnosť, že turistická značka medzi Sedlami pod Cekmantlom a Sedlom pod Červenou studňou vedie po hlavnej ceste, bez krajnice s neprehľadnými zákrutami. Po návrate domov som pozeral online mapy a pri menšej zachádzke by sa mal dať využiť paralelne vedený cyklistický lesný chodník.

Rázcestie Červená studňa

Konečne sa po ceste dostávame k Červenej studni a opäť nasleduje pauza. Tých bude stále viac a viac. Prechádzame okolo krásneho jazera a nasleduje prudké klesanie a uvedomenie si skutočnosti, že toto budeme šliapať naspäť hore. Po viac ako polhodine vchádzame do Banskej Štiavnice. Hľadáme miesto na obed (pizza bola motorom, tak nič iné už neprichádzalo do úvahy) a skočíme si ešte na zmrzlinu. Veľa iného sme z Banskej Štiavnice nevideli, no Lukáš je spokojný s tým, čo je. Vyrážame naspäť do kempu…

V Banskej Štiavnici

Trasa Banská Štiavnica – Hodrušské jazero

Stúpanie k Červenej studni dalo zabrať. Rozkúskovali sme si ho na asi päť kratších úsekov poprepletaných prestávkami. Opäť nás čakal rizikový úsek po ceste k Sedlu pod Cekmlantom. Zvládli sme ho a rozhodli sa ďalej pokračovať inou trasou, ako sme prišli. Nasmerovali sme si to po modrej k Hadovej a odtiaľ priamo k Hodrušskému jazeru. Pri výhľadoch, ktoré nás čakali som už v hlave dávala dokopy oslavné ódy na tento objav. Hlboko som sa však mýlil. Pre deti je táto trasa celkom náročná a priznávam sa, aj sme mierne poblúdili.

Výhľad na modrej

Po rázcestie Hadová išlo všetko ako po masle. Na ňom sme z modrej odbočili na zelenú trasu a tu sa to celé začalo. Cesta sa postupne zužovala až miestami zanikala medzi stromami. Po jednom z klesaní sme dorazili na lesnú cestu. Najprv sme sa vybrali jedným smerom, potom druhým a ani jeden nebol správny. V oboch prípadoch značky zmizli, takže na rad prišla pomoc online turistickej mapy. Stále to nedávalo logiku, podľa mapy sme mali ísť dolu lesom a skutočne – zrazu sme zazreli uzučkú cestičku spojenú s prudkým klesaním a s ňou aj vytúženú zelenú. Našťastie.

Turistický chodník

Aj toto je turistický chodník

Už takmer v závere sme sa museli vyrovnať s tým, že tento chodníček ústil do hlavnej cesty v nie práve najvhodnejšom mieste. Z oboch strán neprehľadná zákruta a autá, samozrejme bez krajnice a to ešte tak, že bolo potrebné do cesty preskočiť cez jarok. Opäť hľadanie skrytej značky (za zvodidlami) a ďalšie klesanie. Konečne sme dorazili, sme späť pri Hodrušskom jazere.

V Hodrušskom jazere

A na záver ešte zopár technických informácií

Trasa tam:

Trasa späť:

1. augusta 2018 0 comment

Postrehy a komentáre

Ako to bolo s príbehom jedného človeka a “ponechaním v systéme”

Premýšľam, ako začať tento článok. V skutočnosti uvažujem, či ho vôbec mám začať písať. Možno je to úplne zbytočné, no predsalen to skúsim. Hlavne pre tých z Vás, ktorí ma poznáte a radi by ste vedeli, ako to bolo so mnou a Čistým dňom…

Vo štvrtok 7. septembra 2017 minister práce, pán Richter, vo svojej obhajobe použil nasledujúce vety:

„Tak a teraz vám skúsim niečo ukázať na príbehu jedného človeka, ktorý sa k tým našim veciam vyjadril. Nie ja, nie ministerskí úradníci, ale sám predseda Slovenskej komory sociálnych pracovníkov pán Peter Kulifaj, ktorého sme prizvali do kontrolného tímu ako nezávislého odborníka v písomnom stanovisku a v konkrétnom protokole z kontroly predsedovi komory doplnil toto, opakujem, on doplnil toto: Ak by si pri prezentovaní výsledkov kontroly rád zohľadnil názor členov kontrolnej skupiny na záverečný verdikt, tak ako sociálny pracovník by som ich v systéme nechal. Opakujem nechal. Takže ešte raz, šéf stavovskej organizácie sociálnych pracovníkov, ktorý lepšie a detailnejšie ako ktokoľvek z vás alebo z nás spoznal všetko okolo Čistého dňa 2 mesiace pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, napísal, že podľa jeho názoru zistenia nie sú také, že by ministerstvo malo akreditáciu Čistému dňu zrušiť.“

Hneď na úvod by som rád uviedol, že veta “Ak by si pri prezentovaní výsledkov kontroly rád zohľadnil názor členov kontrolnej skupiny na záverečný verdikt, tak ako sociálny pracovník by som ich v systéme nechal” je pravdivá a skutočne som ju napísal. S pánom Richterom si však netykám, nikdy sme sa vlastne ani osobne nerozprávali a teda mail nebol určený jemu. Verím, že nie je uvedená v žiadnom oficiálnom protokole, pretože po pravde – určite som nepoznal a nepoznám situáciu detailnejšie ako ktokoľvek iný. Práve naopak, domnievam sa, že informácie, ktoré sa ku mne dostávali som nedokázal adekvátne vyhodnotiť a hlavne – bol som naivný. V období, keď sa toto všetko udialo som veril, že zlyhania jednotlivcov budú potrestané a organizácia môže prejsť očistným procesom. Dúfal som, že ostatné resocializačné zariadenia zapracujú na tom, aby sa predmetom odborných diskusií stala téma adekvátnych metód a postupov sociálnej práce. Zároveň v správe boli pravdivo popísané skutočnosti, ktoré sme sa zo spisov dozvedeli a mohli by poukazovať na neprimerané postupy práce a preto som mal svedomie v poriadku v tom, že aj tieto informácie dostanú kompetentní na stôl. Zhrnuté a podčiarknuté, zdalo sa mi že zrušením Čistého dňa v danom období sa vec nevyrieši a na zlepšenie celého systému bude vyvíjaní oveľa menší tlak, ako keby boli konkrétni vinníci potrestaní, no zariadenie (s novými ľuďmi) fungovalo ďalej.

Príbeh sa však vyvíjal ďalej a ja som začínal chápať, ako hlboko som sa mýlil v mojom predpokladanom scenári. Po rozhovore s pracovníkom z iného resocializačného zariadenia som pochopil, že riadiaci pracovníci Čistého dňa isto nebudú na spoločných stretnutiach s inými zariadeniami „ticho sedieť a sypať si popol na hlavu“ a že k otvoreniu témy o postupoch práce v týchto zariadeniach nepríde. Zároveň som začal reflektovať mnohé ďalšie informácie, ku ktorým som sa pred tým nedostal. Výsledkom bola tlačová správa, ktorú som dal spolu s kolegami z komory dokopy. Poukazujeme v nej na to, že je potrebné brať do úvahy aj etické aspekty výkonu práce a zároveň, že akékoľvek násilie na deťoch je neprístupné. Prebrali ju mnohé médiá a do pár dní sme boli na koberčeku v ministerskej budove. Požiadavka znela korigovať naše vyhlásenie. To sme odmietli a čo bolo potom, je už na iné rozprávanie.

Celé je to hra, do ktorej sa niektorí z nás – chtiac či nechtiac, dostali. Mrzí ma to, za tie decká. Za pracovníkov UPSVaRov. Za rodičov. Za spoločnosť. Pre mňa to nateraz znamená, že opúšťam veľké javisko – končím ako predseda Slovenskej komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. Potrebujem sa z chýb poučiť, aby som sa k tejto mojej vášni – sociálnej práci (ako nástroja na budovanie mostov medzi ľuďmi), opäť raz mohol plnohodnotne vrátiť.

Vďaka všetkým za podporu

11. septembra 2017 1 comment

Postrehy a komentáre

Krátko o blogovaní a trochu tiež o obchodných centrách

Kdesi som dávnejšie čítal, že ak by sme chceli nájsť paralely medzi virtuálnym priestorom a reálnym svetom, nebolo by to až také náročné. Potreby ľudí sa nezmenili, len sa zmenila forma, akou sú napĺňané. Myslím, že to bol článok venovaný firemným webovým stránkam, ktoré prirovnávali k výkladom obchodov na uliciach miest. Niektorí ľudia ich len obídu, iní sa nakrátko zastavia a napokon sú tu tí, ktorých ponuka zaujme a čosi si kúpia. Blogy sú možno predsa len o niečom inom, no aj pri nich platia podobné východiská.

Prečo o tom píšem? V poslednom čase som premýšľal nad tým, že blog na vlastnej doméne je ako mať malý obchodík niekde v bočnej uličke. Niektorí sa uchytia, píšu roky a navštevujú ich stovky ľudí. Spravidla však máte čo robiť, aby ste sa dostali do pozornosti a obvykle máte len úzku skupinu čitateľov, obzvlášť ak sa venujete špecifickým témam. Prišlo tak aj mne na chuť, nasťahovať sa do veľkého nákupného centra. Tie majú v súčasnej dobe názvy blog.sme.sk či blog.pravda.sk. Chvíľu trvalo registrovať sa, no podarilo sa.

No, a to bola celkom blbosť. To som si povedal asi po 2 minútach. Keby mi to nebolo hlúpe, najmä potom čo mi admini venovali dosť pozornosti, hneď by som aj písal späť, že ho môžu opäť zrušiť. Za prvé, hneď som si uvedomil, že toto nie je váš blog (obchod). Prenajali ste si priestor, kde máte množstvo bonusových prvkov, ktoré robia toto centrum takým atraktívnym pre návštevníkov. Na druhú stranu, vlastný obchodík musíte budovať od základov (pre znalých veci a WordPressu – už pár mesiacov si neviem poradiť s tým, ako zobraziť počet komentárov nad perexom článku či ako dostať na hlavnú stránku peknú ikonku ponúkajúcu možnosť odoberať články cez RRS), venujete sa všetkému, sami maľujete steny, vynášate smeti, máte k nemu vzťah. Aj k ľuďom, hoc ich nie je veľa, ktorí ho navštevujú. Keď píšem tieto riadky, mám v predstave konkrétnych ľudí, ktorí ich myslím budú čítať a ktorých sa môžem pýtať na ich názor.

Druhú “facku” som si dal po tom, čo som zverejnil dva najstaršie články z tohto blogu. Sú ešte z mojich študentských čias a venujú sa polemikám o budúcnosti komunít a vzťahu chudoby a sociálneho vylúčenia. Tiež dobrá blbosť. Kto to bude čítať počas krátkeho “odskočenia” si v práci na blog? Nikto. Mňa samého by odradilo, ak nie dĺžka článkov, tak spôsob akým je text napísaný. To je ako otvoriť si predajnú s vozíčkami pre zdravotne postihnutých na treťom poschodí centra, a aj to bez výťahov. Na tejto stránke majú príspevky zmysel, napr. študenti sa k nemu dostanú cez google vďaka kľúčovým slovám. A to stačí.

Potom je to asi celé o tom, že čo uprednostňujete v reálnom živote, budete pravdepodobne vyhľadávať aj v tom virtuálnom. Niektorí chceme rozhodovať o každom detaile, iní hľadáme priestor, kde sa nemusíme starať o každodenných chod (systému) a riešiť len tú, podľa niektorých podstatnú časť práce (v tomto prípade blogovanie). Alebo či nám ide o kvantitu alebo kvalitu a samozrejme rozhodujúce je tiež to, ktorú svoju potrebu si napĺňame.

Tak teraz neviem, padla by mi vhod rada. Čo myslíte – ostať či neostať?

19. decembra 2013 1 comment

Postrehy a komentáre

Nemávnuť rukou…o dopravných zmenách v DNV

Pred pár týždňami sa vo mne začali ozývať zvláštne výčitky svedomia. Z nejakého dôvodu (aj tuším z akého) sa mi začalo zdať, že miesto kde žijem, Devínsku Novú Ves (sídlisko pre “starousadlíkov” známe pod označením “Bazka”) zanedbávam. Presnejšie povedané, na toto som prišiel až neskôr. To úplne prvé čo sa vo mne ozývalo bol hlas hovoriaci “toto bol tvoj domov, od malička si tu vyrastal a zrazu akoby o všetkom čo sa tu deje rozhodoval niekto iný“. Na vchodoch sa stále objavujú viac či menej anonymné odkazy o tom čo sa bude/nebude diať, voľnosť a sloboda pre aktivity detí sa za tie roky kdesi stratili (o tom budem písať v samostatnom článku). Vo svojej práci sa venujeme rozvoju komunít a z tej vlastne, ani neviem ako, sa zatiaľ stalo “miesto na prespanie”. A viete, keď ste sami, možno len mávnete rukou nad tým, čo sa deje okolo vás (máme predsa kopec iných povinností). Keď však príde na svet niekto ďalší, začnete premýšľať o tom, ako to bude vyzerať na vašom sídlisku, v meste či obci o 5, 10 či 15 rokov. A možno si uvedomíte, tak ako ja, že s aktivitou treba začať hneď, pretože tých pár rokov ubehne ako voda…

Možno z pocitu, že som veľa zameškal som sa bez dlhšieho plánovania (čo je pre mňa neobvyklé) pustil do riešenia prvej veci, ktorá mi udrela do očí. Problému, o ktorom by som si pred pár týždňami asi povedal – len v hlave – “toto celkom nedomysleli” a tým by to skončilo. Ide o zmenu v doprave, ktorá síce pomôže plynulosti v tejto lokalite (veľké +), no zároveň sme prišli o jeden priechod pre chodcov, čo asi celkom neprospeje bezpečnosti. A tak sa začal príbeh, o ktorý by som sa s Vami rád podelil.

Na úvod musím prezradiť, že v dopravnom plánovaní som úplný laik. Povedal som si však, že to v tomto prípade nerozhoduje. Väčšina obyvateľov je na tom podobne a nie je dôvod na to, aby sme mlčali a nepýtali sa kompetentných. Vychádzal som zo skutočnosti, že existujúci priechod bol logickým a prirodzeným vyústením chodníka pre väčšinu domov (viď obrázok – červené šípky znázorňujú východy):

Zároveň daná cesta už nie je dvoj, ale troj prúdová. Preto ak sa niekto rozhodne (najmä deti ráno cestou do školy) prejsť cez cestu, je vyššie riziko, že dôjde ku kolízii. Toto bola moja základná obava a preto som skúsil podniknúť niekoľko krokov.

1. Oslovil som hovorcu VW, ktorý je kontaktnou osobou pre nás obyvateľov. Pravidelne nám totiž do schránok prichádzajú letáky s titulkom Dobrí susedia, kde sa okrem iného dozvedáme o postupe stavebných prác, ktorých je za posledný rok v našej blízkosti dostatok. Tu narazíte aj na ponuku posielať otázky či pripomienky. Dozvedel som sa, že priechod nebude, nebol schválený príslušnými orgánmi.

Žijem v presvedčení, že za každou inštitúciou treba hľadať konkrétne mená a snažiť sa zhovárať i vzájomne pochopiť. Pátral som preto ďalej.

2. Súbežne som kontaktoval Magistrát (na všeobecný mail, keďže som z informácie na web stránke nevedel presne určiť, na koho sa obrátiť) a tiež mestskú časť DNV. Oslovil som ich mailom a zašiel som tam aj osobne. Zistil som si, že cesta síce nie je v ich správe, ale je to predsa moja mestská časť (a isto im záleží na potrebách občanov). Oni sa tiež obrátili na Magistrát, z ktorého mi prišli nezávisle na sebe dve vyjadrenia. Boli síce trochu odlišné, ale to sme si neskôr vyjasnili.

3. Premýšľal som, ako do diskusie zapojiť aj ostatných obyvateľov. Čo si k téme sa tak objavilo na Facebook-u, vyšiel aj krátky článok v Devex-e. Vymenil som si informácie s pánom Tešovičom z iniciatívy Devínska inak. Ťažko povedať, či sa o tejto otázke zhovárali moji susedia doma pri večeri. Poznajúc fázy komunitného rozvoja, bolo mi jasné, že nemôžem preskočiť niekoľko podstatných krokov a očakávať búrlivú diskusiu. Na tom treba ešte popracovať.

4. Prvé kolo zamietavých odpovedí (pre mňa stále trochu všeobecných) ma dostalo viac do obrazu. Poprosil som teda ešte o radu pracovníka Magistrátu: ako má postupovať občan, ak chce danú situáciu zmeniť. Dostal som zopár odporúčaní, no najmä som sa ešte viac dostal do obrazu o tom, ako veci fungujú.

5. O radu som poprosil aj MČ. Zaujímalo by ma, či môže/chce iniciovať zmeny v tomto smere, prípadne vydať podporné stanovisko. Ako neprichádzala odpoveď, uvažoval som nad tým, že svoju otázku vezmem späť. Nakoniec sa ale veci opäť posunuli ďalej (neviem presne na koho podnet) a spoločnosť CEMOS, s.r.o. (projektant stavených úprav na ulici Jána Jonáša) podala na Krajský dopravný inšpektorát KR PZ v BA žiadosť o opätovné zriadenie priechodu aj na pôvodnom mieste, čo bolo zamietnuté. Kto je vlastne ten kompetentný orgán? Tu sa dopracovať k menu či telefónu dalo len veľmi ťažko, až pečiatka na neskoršom rozhodnutí niečo napovedala. Predstavoval som si, že v takýchto prípadoch existuje niečo ako komisia, ktorá zasadne a rozhodne a na ktorej prítomní majú právo byť (a teda sú aj pozvaní) všetci účastníci konania, vrátane obyvateľov. Tak ďaleko sme sa ešte nedopracovali, takže moja nová vedomosť v tejto oblasti je, že čo povie dopravný inšpektorát je “sväté”.

Tak, týmto moja snaha v tejto veci nateraz končí. Sám seba sa pýtam, či som práve symbolicky mávol rukou. Možno. Tiež som si však v rozhovor s ľuďmi okolo uvedomil, že je ešte množstvo iných vecí, ktoré môžu pomôcť kvalite života obyvateľov na našom sídlisku. Či už ide o aktivity ako malé knižnice, komunitné záhrady, výsadba zelene či získanie nových preliezok na detské ihrisko. Tak skúsme pokračovať tam…

5. decembra 2013 2 komentáre

Postrehy a komentáre

O dobrovoľníctve…

V týchto dňoch ohlasuje začiatok svojho pôsobenia Bratislavské dobrovoľnícke centrum. Pri tejto príležitosti som rád prijal pozvanie na tlačovú konferenciu zastupujúc Mládež ulice. Organizáciu, ktorá je vďačná za to, že medzi ľudmi sa nájde veľa tých, ktorí venujú svoju energiu a voľný čas práve dobrovoľníctvu. Toto stretnutie ma zároveň inšpirovalo k úvahám na túto tému. Trochu som oprášil zakorenené zmýšľanie a skúsil sa pozrieť na to, čo pre mňa táto rola znamenala a znamená.

V živote je množstvo menších i väčších rozhodnutí, ktoré spätne považujeme za míľniky nášho života. Jedným z tých mojich bolo aj to, že som sa ako študent strednej školy, už presne ani neviem za akých okolností, stal dobrovoľníkom. Nieže by som sa ním chcel byť. V skutočnosti, až po pár mesiacoch svojej “práce” som začal tento pojem vnímať, stále však nebol pre mňa zvlásť dôležitý. To čo bolo podstatnejšie, je obsah, ktorý sa za ním skrýval.

Otvoril sa pre do mnou nový svet. Ako mladí, ešte ani nie 18-ročný chalan som mohol tvoriť. Škola v tomto smere zaostávala. Hralo sa síce o známky, ale realita života bola atraktívnejšia. V Mládeži ulice sme boli všetci v prvých rokoch dobrovoľníci, takže bolo treba riešiť všetky aspekty činnosti organizácie – od plánovania aktivít pre decká, cez písanie projektov, ich realizáciu i vyúčtovanie až po vynášanie smetí . To vo mne upevnilo predstavu, že nie je dôležité, či si plateným zamestnancom alebo dobrovoľníkom – pokiaľ máš motiváciu, čas a pracuješ na zlepšovaní svojich vedomostí a získavaš skúsenosti – robiť môžeš takmer čokoľvek v živote neziskovej organizácie.

Práve vďaka tejto slobode k sebarealizácii som veľa získal a hádam aj ľudsky – aspoň o kúsok – dozrel. Toto poznanie obrovských “ziskov” ma upevnilo v niekoľkých presvedčení, a to najmä:

k príležitosti/záväzku dobrovoľníctva je potrebné pristupovať rovnako zodpovedne, ako k akémukoľvek danému slovu. Nie je rozhodujúce, či niečo robím za finančnú odmenu alebo bezplatne – dôležitejšie je, že som sa preto rozhodol, poznám svoje motivácie i osoh, ktorý mi to prináša.

nároky na dobrovoľníkov v oblastiach, v ktorých majú pôsobiť majú byť štandardne vysoké, ako keby tú istú aktivitu vykonával platený zamestnanec. Na mňa ich mali, a som za to vďačný. Ak sa niekto bojí mať na dobrovoľníkov požiadavky s myšlienkou veď to predsa robí zadarmo, tak prečo by som mal na neho čokoľvek náročnejšie chcieť (častá je napríklad potreba pravidelnosti), tak pravdepodobne dostatočne nepozná silné stránky a potenciál dobrovoľníctva (tento myšlienkový pochod platí i opačným smerom od dobrovoľníka/čky smerom k organizácii – ak si myslíte, že ako dobrovoľník ste bez záväzkov či povinností dodržať vzájomné dohody, tak ste asi vybočili na svojej ceste nesprávnym smerom).

dobrovoľníctvo by sa nemalo stať “módnym trendom”. Nejde o to, aby sme mali tento typ činnosti uvedený všetci v životopise. Niektorí z nás sa plne realizujeme vo svojej práci a sme užitoční svetu, iní venujeme množstvo času svojim deťom, starým rodičom, komunite. Dôležité je dávať životu zmysel.

Tak, držme palce BDC a ak by ste mali niekto záujem spoznávať svoje hranice, postaviť sa pred nové výzvy či zapojiť sa do niečoho zmysluplného, skúste napríklad ponuku Mládeže ulice. Možno vás osloví…

9. septembra 2013 0 comment

Postrehy a komentáre

Účel nemá svätiť prostriedky – ani pri “páchaní dobra”

Užil som si svojich 5 minút slávy a nakoniec zostávam v rozpakoch. V týchto dňoch sa totiž dostal do obehu týždenník Život so svojím článkom “Menia život: Rómske deti zachránili pred feťáckymi partiami“, ktorého súčasťou som sa na chvíľu stal. Upevnil ma v presvedčení, že účel nemá svätiť prostriedky a to ani v prípade, ak ide o veci, ktoré považujem v konečnom dôsledku za správne a užitočné.

Povedať pár slov o programe vzdelávania v komunitných centrách Člověk-a v tísni, kde aktuálne pracujem, som považoval za skvelú príležitosť podeliť sa s ľuďmi o jeho význame. Rozprával sa otvorene, no diplomaticky. Viem, že pochopiť kontext v priebehu jednej hodiny rozhovoru je veľakrát len ťažko možné. Snažil som sa, aby vznikol minimálny priestor pre nedorozumenia. Mráz mi však prechádza po chrbte pri vetách „Ak nechceme, aby sa rómske deti v dospelosti pretĺkali tak ťažko životom ako ich nevzdelaní a nezamestnaní rodičia, potom niet inej možnosti, ako sa im postarať o kvalitné vzdelávanie a výchovu bez zlého vplyvu povaľačov, feťákov, alkoholikov z osád.“ alebo “Čo tínedžer, to záškolák, feťák, povaľač. Občas som si pripadal ako naivný samaritán vo vykričanej newyorskej štvrti Bronx, kde žijú samí kriminálnici a kde platí pravidlo, že kto nekradne, nezabíja, nefetuje, neberie drogy, nezaslúži si žiť. Keby som mal trocha pesimistických génov, tak by som si bol po tejto katastrofálnej skúsenosti povedal, že táto práca nemá zmysel. Lenže ja som zaočkovaný optimizmom a výsledky našej organizácie ukazujú, že činnosť komunitných centier má zmysel.“

Je to zvláštny pocit – schizofrénia z toho, že by to mali byť slová, ktoré som sám vyslovil, s ktorých znením však zásadne nesúhlasím. Našťastie som ich nepovedal a to je jediná skutočnosť, ktorá ma ako tak upokojuje. Naozaj si nemyslím, že sa veci majú tak, ako sú v článku uvedené. Zásadne mi je proti srsti tvrdenie o tínedžeroch – feťákoch a povaľačoch. Ak pre nič iné, tak z dôvodu, že pravda je niekde úplne inde. Chcem veriť, že úmysel autora bol dobrý (priznám sa, že to aj verím). Žiaľ, zvíťazila snaha ponúknuť čitateľovi príbeh, ktorý chytí za srdce. Príbeh, ktorého ohýbanie reality je na hranici toho, čo považujem za “fér”. Som presvedčený, že pravdivosť je skutočnou hodnotou. Nikdy by sme nemali v našej práci rezignovať na jej rešpektovanie, a to i za cenu straty zdrojov, ktoré nám výkon tohto povolania umožňujú…

No, každá minca má dve strany. V skutočnosti je skúsenosťou overeným faktom, že vzdelávanie má nezastupiteľnú úlohu v rozvoji detí a mladých ľudí, ktorým sa venujeme. Možno z nich nerobíme zástupy jednotkárov, no kráčame malými krokmi a uvedomujeme si, že je to “beh na dlhé trate”. Dobrá krajina, kde nájdete aj projekt Člověk-a v tísni venujúci sa doučovaniu a tútoringu, je jedinečným projektom s úžasnými nápadmi ako pomôcť tam, kde to treba. Či už sa rozhodnete podporiť túto alebo akúkoľvek inú organizáciu, pokojne hľadajte, pýtajte sa, buďte v kontakte s tými, ktorých idete podporiť. Vaša podpora je slobodným rozhodnutím, ktoré bude ešte slobodnejšie, ak nebude obdarúvať len na základe ilúzie.

16. decembra 2012 2 komentáre