Author

Peter Kulifaj

Väčšinu svojho pracovného času venujem dvom svojím veľkým "láskam". Prvou je sociálna práca - od roku 2004 pôsobím v organizácii Mládež ulice, s ktorou som zažil a stále zažívam vysokú školu v hľadaní spôsobov podpory jednotlivcov, rodín aj komunít v ich raste a rozvoji. Druhou oblasťou je efektivita práce a time managment. Rád pátram po nástrojoch a spôsobe fungovania, ktoré pomáhajú zvládať nároky súčasnej doby tak, aby som bol - ako i ľudia okolo mňa, v pohode. Viac o tejto oblasti na www.mojrozvoj.sk

slovensko.social

Aby národné projekty mali svoju kvalitu

Médiami v súčasnosti rezonuje prípad „šetrenia“, ktoré vykonal terénny sociálny pracovník u novinárky Denníka N Moniky Tódovej. Ministerstvo ho prezentuje ako vec individuálneho zlyhania pracovníka, ktorý nedodržal postup uvedený v ich pracovnom manuáli. Časť politikov v tom vidí účelové konanie, nástroj zastrašenia. Pevné verím, že išlo skutočne o náhodu a nie žiaden zámer. Pokiaľ ide o zlyhania, odporúčam prečítať si článok „Prosím, odsúďte ma“ zverejnený na stránke Slovenskej komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce.

To, na čo by som rád upriamil Vašu pozornosť je pojem a systém národných projektov, ktorý sa v tejto súvislosti objavil. Národné projekty majú svoje špecifické vlastnosti a v Operačnom programe Ľudské zdroje (OP ĽZ) majú svoje miesto popri dopytovo orientovaných projektoch a projektoch technickej pomoci. Dopytovo orientované projekty sú také, kde poskytovateľ (napr. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny) vyhlási výzvu a rôzne subjekty – tak neziskové organizácie ako i mestá a obce sa môžu uchádzať v súťaži so svojím projektom o získanie finančných prostriedkov.

Pre národné projekty je charakteristické, že:

• majú spravidla dosah na celé územie SR (v súčasnosti už spravidla býva oprávneným krajom aj BSK),
• výrazne ovplyvňujú systém,
• vypracúva ich poskytovateľ spolu so žiadateľom, teda neprebieha žiadna súťaž.

Prijímateľmi národných projektov z OP ĽZ boli viacnásobne Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Implementačná agentúra MPSVaR, v jednom prípade Ministerstvo zdravotníctva SR (zoznam schválených projektov je možné nájsť na stránkach MPSVaR). Hlavným argumentom, prečo národné projekty nemajú charakter otvorených výziev je skutočnosť, že žiaden neverejný subjekt by nedokázal kapacitne pokryť činnosti, ktoré sa od projektu očakávajú.

Ak by sme hľadali vzdialenú paralelu z iných sektorov, je to podobné, ako keby štát dal výzvu na dokončenie diaľnice Bratislava – Košice ako strategického zámeru a oprávneným prijímateľom by bola len podriadená organizácia Ministerstva dopravy SR. Pripúšťam, že toto prirovnanie nie je úplne presné, nakoľko sociálna oblasť je značne regulovanou sférou a nie obvyklým trhovo-konkurenčným prostredím.

O niečo bližšie k našej situácii je Operačný program informatizácia spoločnosti, kde v zozname schválených žiadosti sú opäť len mestá, obce, prípadne orgány verejnej moci. Iniciatíva slovensko.digital sa preto zasadzuje za to, aby tieto „národné projekty“ prechádzali verejným pripomienkovaním ešte pred tým, ako budú schválené.

Asi už tušíte, kam tým smerujem. Ak vezmeme do úvahy, že

1) znenie projektu v Operačnom programe Ľudské zdroje môže JEDINÝ žiadateľ (napr. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny) v priebehu jeho prípravy konzultovať s poskytovateľom (napr. MPSVaR),
2) žiadateľ vie, že je JEDINÝM, kto bude posudzovaný – neexistuje súťaž,
3) jeho projekt výrazne zasiahne do fungovania systému, má dopad na množstvo organizácií, pracovníkov aj verejnosť,

stojí za zváženie vytvoriť systém, v ktorom by národné projekty boli pred ich schvaľovaním zverejnené na pripomienkovanie odbornej verejnosti. V súčasnosti síce existuje záverečné nezávislé odborné hodnotenie, no ako jeden z hodnotiteľov môžem povedať, že posudzovať projekty v kontexte vyššie uvedených východísk je nesmierne náročné. Žiadosť hodnotia dvaja hodnotitelia a pokiaľ sa obaja zhodnú v hodnotení „3x áno“, projekt ide do realizácie. Pokiaľ sa u oboch objaví aspoň jedno nie u rovnakého kritéria, projekt nejde ďalej. Pokiaľ medzi nimi nie je zhoda, nastupuje tretí hodnotiteľ a jeho verdikt určí, či sa projekt bude alebo nebude realizovať. Hodnotenie je obmedzené na zodpovedanie elementárnych otázok o súlade žiadosti s operačným programom, dodržaní finančných limitov a relevantnosti aktivít. Odpovede sa obmedzujú na vyjadrenie „áno/nie“ a tak je vysoká pravdepodobnosť, že projekty budú schválené – i keď ako hodnotiteľ môžete mať výhrady k niektorým obsahovým častiam projektu, tie však neviete zohľadniť.

Domnievam sa, že práve pripomienkovanie zámerov žiadateľa v národných projektoch zo strany odbornej verejnosti by prispelo k tomu, že by boli spustené projekty, na ktoré bude systém pripravený a ľudia v teréne budú vedieť, aké zmeny ich čakajú. Isto by to znamenalo posun k lepším službám štátu v sociálnej oblasti.

24. júla 2017 0 comment

Manažment času a efektivita práce

Aký diár pod stromček?

Posledný mesiac roka je tradične pre mnohých z nás spojený s výberom vhodného pomocníka na plánovanie – papierového diára. Za ostatné roky som vyskúšal niekoľko papierových aj elektronických spôsobov práce s termínmi a úlohami a v súčasnosti mám konečne systém, s ktorým som už viac menej spokojný. Prezradím Vám, že ide o kombináciu oboch riešení, o tom však viac až v závere článku.

Rád by som Vám ponúkol v tomto príspevku stručný pohľad na vybrané papierové diáre. Na trhu je už skutočne z čoho si vyberať. Ten svoj výber som zúžil na tieto značky:

1. Motivačný diár
2. Doller
3. Clever Minds
4. ADK
5. Franklin Covey

Hneď v úvode je dôležité uviesť, že nejde o ich priame porovnanie. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že majú odlišné veľkosti a to značne odlišuje ich funkčnosť. Priamymi konkurentmi by tak mohli byť len Franklin Covey a ADK, a taktiež Doller a Clever Minds. Motivačný diár má svoju vlastnú “váhovú” kategóriu. Pri každom riešení nájdete preto stručný prehľad toho, pre koho je ten-ktorý diár vhodný a pre koho skôr nie. Pustime sa teda do toho…

Motivačný diár

Za týmto diárom stojí spoločnosť I can Academy. Veľkosťou sa radí k tým menším (A6) a pokiaľ by som ho objavil o 15 rokov dozadu (v podobe ako vyzerá pre rok 2017), isto by patril k mojim prvým diárom. Strany sú pretkané motivačnými textami, ktoré sú podľa mňa skutočne trefné a zameriavajú sa na dôležité veci v našom živote. Pre tých z Vás, ktorí nemáte radi americký štýl motivačných kníh o úspechu to síce môže byť gýč, no vy po tomto type diára isto nesiahnete.

Zaujímavosťou verzie 2017 sú aj bonusy, ku ktorým sa dostanete načítam QR kódu v diári. Vždy k prvému dňu každého mesiaca by mali pribudnúť nové. Diár sa tak môže stať plnohodnotným sprievodcom Vášho osobného rozvoja.

Po tomto diári môžete skúsiť siahnuť, ak:

ste študentom alebo študentkou a vašou prioritou je osobnostný rozvoj
ste rodičom na rodičovskej “dovolenke”
pracujete v technickej oblasti a chcete mať neustále na očiach sociálne aspekty života
máte len jednu primárnu životnú rolu, ktoré potrebujete prostredníctvom diára plánovať
hľadáte doplnkový diár venovaný výhradne vášmu osobnému rozvoju alebo tvorbe návykov
na plánovanie využívate najmä elektronické riešenia a potrebujete niečo malé do tašky na zaznamenanie kľúčových termínov a úloh
ste ochotní investovať doň od 11 €

Doller

Ku kúpe tohto diára ma motivovala reklama, ktorú okolo neho robia autori. Priznám sa, že som mal veľké očakávania. Keďže reklama je reklama a tá je v prípade tohto produktu spojená s myšlienkou “systém riadenia času” a “revolučný nástroj sebarozvoja”, dúfal som, že by mohol Doller aspoň na mesiac nahradiť môj Franklyn Covey. Rýchlo som pochopil, že som sa mýlil. Doller je dobrým nástrojom riadenia času tretej generácie, no na štvrtú sa nechytá (uvedomil som si, že jeho priamym konkurentom nie je FC ale nižšie uvedený Clever Minds).

Pozrime sa tak na jeho silné stránky a to, pre koho môže byť určený. Keď diár prišiel, zaujal hneď svojím kvalitným spracovaním, vrátane veľmi príjemného papiera stránok. Je skutočne reprezentatívny a dobre bude vyzerať aj na kancelárskom stole. Diár je nedatovaný a to znamená, že s jeho využitím môžete začať kedykoľvek počas roka a vždy budete mať k dispozícii 12 mesiacov. Keďže rozmer to umožňuje (A4), na každej dvojstrane nájdete týždenný časový rozvrh a niekoľko oblastí k tomu (týždenné ciele, urobiť, zavolať a novinky/nápady/poznámky). Isto si tak nájdete svojich fanúšikov aj medzi znalostnými pracovníkmi.

Po tomto diári môžete skúsiť siahnuť, ak:

ste študentom alebo študentkou a vašou prioritou je dosahovanie cieľov
máte jednu, najviac dve primárne životné role, ktoré potrebujete prostredníctvom diára plánovať
chcete mať pekný a reprezentatívny vzhľad diára
na plánovanie termínov chcete využívať papierový diár, pre plánovanie úloh si pomáhate ďalším nástrojom (či už papierovým alebo elektronickým)
chcete podporiť rozvoj tohto projektu
ste ochotní investovať doň okolo 15 €.

CLEVER MINDS

Veľmi pozorne sledujem rozbeh tejto značky a držím im palce. Pri návrhu produktov sa zamerali nie len na diár, ale v ich ponuke nájdete aj plánovač myšlienkových máp, “úkolovník” či zápisník na záznamy z porád a stretnutí. Zaujímavé je to v tom, že diár môžete skutočne používať ako diár (priority týždňa, zápis termínov, viac priestoru na role) a na ostatné veci využiť ďalšie produkty. Tie potom zviažete gumičkou, aby ste ich mohli prenášať spoločne. Rovnako ako Doller, aj CLEVER MINDS diár je nedatovaný, dokonca v ňom nenájdete ani predtlačené hodiny. Menšie riziko vidím vo väzbe, ktorá je tvorená akousi obručou, ktorú ak si ohnete, máte problém. Na druhú stranu, vďaka tomuto riešeniu viete časť diára preklopiť o 360 stupňov a veľmi pohodlne sa potom drží v ruke.

Po tomto diári môžete skúsiť siahnuť, ak:

máte viac životných rolí, ktoré chcete prostredníctvom diára plánovať
vyhovuje vám a budete využívať “modulový” systém – teda využijete aj ostatné produkty výrobcu
prechádzate zo stolového kalendára (alebo Tesco diára) o level vyššie
nepotrebujete nevyhnutne časovú štruktúru (niekomu tam môžu predsa len tie predtlačené časy chýbať)
chcete podporiť rozvoj tohto projektu
ste ochotní investovať doň od 10 €.

ADK

ADK je prvý systém, ktorý som začal používať po prechode od klasických A4 diárov. Bolo to ešte kedysi pred pár rokmi na škole a doposiaľ si spomínam, ako zodpovedne som vypĺňal tabuľku so životnými rolami, ktorým sa potom priradili priority. Podľa nejakého zložitého algoritmu som si vypracoval krivku svojej výkonnosti počas dňa a následne týmto rolám (podľa poradia, ktoré vzišlo z kombinácie iného vzorca) mal vymedziť časy v tomto grafe. Celá veda 🙂

Treba povedať, že ADK je jedným z mála systémov riadenia času štvrtej generácie na slovenskom trhu. Ide teda o štýl obvyklý v tomto segmente – dosky (kožené, koženkové, textilné), ktorého obsah si vytvoríte sami z rôzneho typu formulárov od životných rolí až po týždenný či denný typ plánovania. Prirodzene, diár tejto kategórie vyzerá navonok dobre. Menšou slabinou je skutočnosť, že pri klasickom formáte A4 máte teda čo so sebou nosiť. Môžete sa samozrejme zvoliť aj menší formát, no v tomto prípade si značne obmedzíte priestor na plánovanie v inej, ako červenej oblasti. Inak povedané – ak plánujete tento typ systémov používať len ako obyčajný denný plánovač (podobne ako diár z hypermarketu), je pre vás ADK (aj Franklyn Covey) zbytočný. Využívať je potrebné aj ostatné oblasti. O čo ide si môžete pozrieť priamo na stránkach výrobcu, kde je spracovaná veľmi pekná virtuálna prehliadka systému ADK.

Po tomto diári môžete skúsiť siahnuť, ak:

chcete prejsť s plánovania tretej generácie na štvrtú generáciu
máte viac životných rolí, ktoré chcete prostredníctvom diára plánovať
papierové riešenie tvorí preferovaný spôsob práce s plánovaním a úlohami (nie nevyhnutne)
ste veľmi metodický typ človeka, ktorý sa rád v úvode “vyhrá” s rôznymi formulármi a potom má disciplínu pravidelne vyhodnocovať dosiahnuté výsledky (a súlad s plánmi)
ste ochotní doň investovať od 60 € (reprezentatívnejšia A4 alternatíva môže byť aj v hladine okolo 150 €)

Franklin Covey (FC)

Riešenie Franklin Covey je, rovnako ako ADK, systém plánovania času (či skôr v tomto prípade životných rolí a priorít) štvrtej generácie. Ako som spomínal, ADK nemá veľa konkurentov na trhu a FC ho zatiaľ nevytláča. Jedným z dôkazov je aj fakt, že jediný (mne známy) slovenský dodávateľ ukončil dovoz a predaj v roku 2015. K diáru sa tak dostanete napr. cez českú pobočku alebo priamou objednávkou z USA. Ako aktívny užívateľ tohto systému ma to samozrejme mrzí, pretože vidím jeho mnohé silné stránky.

Systém je pomenovaný po jej tvorcovi, ktorý je okrem iného autorom viacerých kníh. Najznámejšie sú 7 návykov skutočne efektívnych ľudí alebo Najdôležitejšie veci ako prvé s podtitulom ako zosúladiť pracovné povinnosti so životnými prioritami. Na tejto knihe, ktorá má byť venovaná time managmentu (a je dobrým návodom pre používanie diára) je zaujímavé to, že väčšinu času s časovým manažmentom vôbec nesúvisí. Ak si to porovnáte s knihou Davida Allana GTD, tak v prípade Coveyho budete mať miestami pocit, že snáď čítate nejakú beletriu. To je však len dôkazom toho, že spomínaná štvrtá generácia pracuje viac s pojmami ako životná rovnováha, dôvera a dôveryhodnosť, vízie a pod. Ide o to naučiť sa, ak parafrázujem myšlienku autora – nie riadiť čas a úlohy, ktoré máme v kalendári, ale mať v ňom len také udalosti a povinnosti, ktoré sú v našom živote skutočne dôležité.

Po tomto diári môžete skúsiť siahnuť, ak:

chcete prejsť s plánovania tretej generácie na štvrtú generáciu
máte viac životných rolí, ktoré chcete prostredníctvom diára plánovať
papierové riešenie tvorí preferovaný spôsob práce s plánovaním a úlohami (nie nevyhnutne)
poznáte autorove knihy a chcete jeho odporúčania do života využiť v praxi
ste manažér
ste ochotní doň investovať od 100 €.

ADK aj FC majú obdobné využitie (a cieľovú skupinu). Ja osobne som si vybral FC práve z dôvodu, že vďaka knihám je možné vyťažiť zo systému viac ako pri ADK.

Záver

Ako som uviedol v úvode, ide o odlišné riešenia a výber je závislý od vašich individuálnych preferencií. To už nechám na Vás. Sľúbil som však, že načrtnem svoj spôsob práce s termínmi a úlohami, o ktorom isto raz napíšem viac. V stručnosti – mojimi troma hlavnými pomocníkmi sú Franklin Covey diár (A4 classic verzia, s dennou náplňou), Google kalendár a Trello. Trello používam na prácu s úlohami, kde ho využívam ako jednoduchý termínovník. V Google kalendári mám zapísané všetky dohodnuté pevné termíny (schôdzky), ktorý mám zdieľaný s kolegami (a dokonca aj verejne prístupný, čo je skvelé, keď dohadujete stretnutia s ľuďmi mimo organizácie). Vo FC mám zapísané role a ročné ciele (či “veľké kamene”) a vždy na začiatku týždňa si doň prepisujem všetky termíny a priraďujem tiež časové bloky pre týždenné úlohy. Skvelé je, že som prestal mať problém s duplicitou – síce raz za týždeň prepisujem termíny z Google kalendára do FC, avšak už je to proces, kedy nad týmito termínmi premýšľam v kontextoch – koľko času bude treba na prípravu (vymedz si čas), pracujem s presunmi a pod. Trvalo to síce zopár rokov, no konečne som so systémom ako takým naozaj spokojný a môžem sa plnohodnotne sústrediť na prácu a osobný/rodinný život.

Držím palce aj Vám pri Vašom sústredení sa tie dôležití veci v živote.

P.S.: ak by ste potrebovali viac tipov na diáre alebo hľadáte spôsob, ako dostať váš kalendár pod kontrolu, pokojne ma kontaktujte 🙂

18. decembra 2016 0 comment

slovensko.social

Sociálni pracovníci už môžu participovať na činnosti komory

1. januárom 2015 nadobudol účinnosť nový zákon č. 219/2014 o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Okrem iných zmien, o ktorých som sa už zmienil v predchádzajúcich článkoch, sa začína proces vzniku komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. Ten bude prebiehať v dvoch fázach:

1. V prvom kroku bude zriadený prípravný výbor na zriadenie komory. Jeho úlohou bude vypracovať štatút komory, rokovací, volebný a disciplinárny poriadok a ďalšie dokumenty. Zároveň táto skupina pripraví ustanovujúci snem komory, ktorý sa musí uskutočniť najneskôr do 30. septembra 2015. Ministerstvo prijíma od 1. januára 2015 do 31. januára 2015 návrhy za vymenovanie člena prípravného výboru – zaslať ich treba písomne spolu s kópiu o ukončení VŠ vzdelania na adresu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.

2. Ak by ste nemali časové kapacity participovať na činnosti výboru, no chceli by ste byť pri vzniku komory, máte možnosť stať sa jedným z jej zakladajúcich členov. Aj v tomto prípade treba zaslať písomnú žiadosť Ministerstvu, a to v termíne od 1. februára 2015 do 30. júna 2015.

Vzory žiadostí neexistujú, resp. na stránke MPSVaR nie sú zverejnené, a teda sa veľmi netreba trápiť formou. Verím, že sa nájde dosť praktikov a praktičiek, ktoré do toho pôjdu a komora sociálnych pracovníkov bude skutočne v prospech profesii a cieľovým skupinám, pre ktoré tu sme.

23. decembra 2014 0 comment

slovensko.social

Výkon sociálnej práce bude regulovať nový zákon

9. júla 2014 bol v parlamente schválený návrh zákona o sociálnej práci, ktorý zo sebou prináša viacero noviniek pre sociálnych pracovníkov v oblastiach používania profesného titulu, ďalšieho vzdelávania, združovania sa v profesnej komore, výkonu samostatnej praxe a ďalších. Od januára 2015 sa tak môžeme pripraviť na množstvo zmien. O čo konkrétne ide?

Pôvodný návrh, o ktorom som písal v jednom z predchádzajúcich článkov, bol prijatý s niekoľkými zmenami, väčšími i kozmetickými, podstata však zostala zachovaná. Sociálnym pracovníkom a asistentom sociálnej práce (pozor: nie asistent sociálneho pracovníka) budú môcť byť len osoby s vysokoškolským vzdelaním druhého, resp. prvého stupňa v odbore sociálna práca. Medzi kolegami panujú rozdielne názory na takéto obmedzenie. Prax skutočne ukazuje, že nájsť kvalitných sociálnych pracovníkov na túto pozíciu nie je jednoduché a zároveň sa zdá, že úloh sa vedia plnohodnotne chopiť aj ľudia s iným vzdelaním – psychológovia, sociálni či špeciálni pedagógovia a ďalší. Z druhej strany zaznievala otázka: môže vyštudovaný sociálny pracovník pôsobiť ako psychológ, i keď by mohol mať na to všetky predispozície? Nemôže. V čom je to teda iné? Ak by sme fungovali v rýdzo trhovom prostredí, nebolo by potrebné vôbec riešiť kto môže/nemôže byť sociálnym pracovníkom. Keďže v ňom však nie sme, v hre sú rôzne národné projekty a dotácie, skúsme to týmto spôsobom a dúfajme, že to oboru a najmä klientom sociálnych pracovníkov bude k prospechu.

Okrem vysokoškolského vzdelania budú na sebe musieť pracovníci a pracovníčky ďalej pracovať, nakoľko sa na nich bude vzťahovať povinnosť ďalšieho kontinuálneho vzdelávania, ktoré je v pozmeňovacom návrhu aj definované (aby nedošlo k zámene pojmu s “ďalším vzdelávaním”, ktoré je pomenované v iných zákonoch) a tvoria ho samoštúdium, jednorázové vzdelávacie aktivity, odborné stáže a tiež publikačná činnosť ako i vedeckovýskumná činnosť. Samostatnou oblasťou je špecializované vzdelávanie a akreditované vzdelávanie pod “krídlami” zákona o sociálnej práci, ktoré bude vyžadované od pracovníkom na vybraných pozíciách. Súčasťou zabezpečenia odbornej kvality má byť aj nevyhnutnosť supervízie (najmä pre ľudí vykonávajúcich samostatnú prax), ktorú môže poskytovať len fyzická osoba, ktorá má absolvovaný akreditovaný kurz v rozsahu min. 240 hodín.

Dôležitou novinkou bude zriadenie komory, ktorej členmi sa budú môcť stať sociálni pracovníci a asistenti sociálnej práce. Dobrovoľne. Prvotný vládny návrh zákona počítal s tým, že povinné členstvo bude pre osoby, ktoré budú vykonávať samostatnú prax na tejto pozícií, pozmeňujúci návrh od tohto upustil. Komore zostane široké pole pôsobnosti, od vydávania povolení na výkon tejto praxe, cez poradenstvo praktikom, prípadne ich právne zastupovanie až po vydanie etického kódexu a disciplinárne konania. Ak bude komora fungovať tak ako má, bude nezávislá od Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a zložená bude z aktívnych praktikov a praktičiek, obavy z dôsledkov toho, že sa konštituuje “zhora” by nemuseli byť naplnené. Osobne dúfam, že sa čo najviac mojich kolegov a kolegýň zapojí do činnosti komory hneď od jej vzniku. Financovanie komory bude v prvých troch rokoch zabezpečené z kapitoly MPSVaR. V ďalších rokoch sa počíta s tým, že sa bude financovať sama, napríklad cez členské príspevky či poplatky za zákonom definované úlohy (napríklad vydanie povolenia na výkon samostatnej praxe).

Významnou kapitolou zákona je akreditované a špecializované vzdelávanie. Sám som zvedavý, či po schválení zákona začnú vznikať nové vzdelávacie programy a rozbehne sa celá mašinéria prevzdelávania sociálnych pracovníkov. Veľa v tomto smere naznačí nariadenie vlády SR, ktoré určí rozsah sústavy týchto programov.

A napokon sú tu pracovníci a pracovníčky, ktorí doposiaľ vykonávali sociálnu prácu a po schválení zákona by nespĺňali podmienku odbornej spôsobilosti, teda nemajú ju vyštudovanú. Zákon, prijatím pozmeňujúceho návrhu ráta s tým, že pracovníci, ktorí ku dňu 1. januára 2015 budú vykonávať prácu na tejto pozícií budú mať možnosť v tom pokračovať, a to dokonca aj po zmene zamestnávateľa. O tomto probléme, kvalitných ľuďoch, ktorí to robia už roky a nemajú vyštudovanú sociálnu prácu, sa najviac diskutovalo aj v našich kruhoch. Upozorňovala na to aj Asociácia nízkoprahových programov pre deti a mládež a tak sme radi, že došlo k takémuto kompromisnému riešeniu situácie.

Záverom ešte pár slov k procesu. V októbri 2013 bola na stránkach MPSVaR zverejnená výzva na verejnú odbornú diskusiu k návrhu zákona. Zverejnený bol prvotný návrh (ešte nie v úplne paragrafovom znení), ku ktorému bolo možné posielať pripomienky. Viaceré som zaslal a mnohé z nich boli zohľadnené. Pozitívne som zostal prekvapený z toho, do akej miery bolo Ministerstvo pripravené diskutovať, i osobne. Snažil som sa zákon sprevádzať, spolu s kolegami a kolegyňami sme pripravili diskusiu, ktorej sa zúčastnili pracovníci Ministerstva, ľudia z akademického prostredia, pani podpredsedkyňa parlamentu Jurinová i pani (už) poslankyňa Šípošová, a najmä viacerí ľudia z terénu – sociálni pracovníci a pracovníčky. A diskutovalo sa. Potom prišlo rokovanie parlamentného výboru pre sociálne veci, kde sa veci začali lámať a nabrali trochu nepredvídateľný spád. Musím sa priznať, že v tejto fáze som chvíľu začal pochybovať o tom, či zastupiteľská demokracia je práve to, čo nám treba. Nakoniec som si to interpretoval tak, že som len zažil “kultúrny šok”, kde je normou skôr iná, než vecná diskusia.

Dnes som sedel celý deň v parlamente na rokovaní k druhému čítaniu…a čo dodať. Zákon nie je ideálny. Niektoré veci sú skutočne nedoriešené a nie je možné sa na nich dohodnúť (ako napríklad definícii sociálnej práce v zákone), časť pripomienok bolo mierne “mimo”. Napríklad nie je pravdou, že poplatok za vydanie povolenia na výkon samostatnej praxe je 66 € – je to maximálna možná suma, presnú určí komora. Ani nie je v zákone napísané, že sa do roku 2020 musia všetci sociálni pracovníci bez VŠ prevzdelávať, ak chcú ďalej vykonávať svoju profesiu (prechodné ustanovenie hovorí o tom, že naďalej môžu pracovať na svojej pozícií, v podstate až do dôchodku). A tak ďalej. Chápem, že pri tom množstve zákonov nie je možné v pripomienkach vnímať každý zákon komplexne od “a” do “z”, ale to neznamená, že treba vyvolávať zbytočnú paniku.

Zákon je schválený a tak držme palce, aby priniesol pozitívne zmeny pre sociálnu prácu. A nezabúdajme pri tom na to, že loptička je teraz na našej strane – sociálnych pracovníkoch a pracovníčkach – aby sme sa aktívne zapojili do budovania komory a zlepšenia statusu sociálnej práce.

Prílohy:

Schválený zákon o sociálnej práci (so zapracovanými schválenými pozmeňujúcimi návrhmi)

11. júla 2014 0 comment

slovensko.social

Zodpovednosť sociálnych pracovníkov v spoločnosti

Koncom mája som prispel do elektronického časopisu socialnaspolocnost.sk príspevkom, o ktorý sa s Vami rád podelím aj tu:

Možno ste už niekedy uvažovali nad tým, akú zodpovednosť na svojich pleciach nesú sociálni pracovníci. Sú tu prijímatelia našich služieb – klienti, kde náš prístup k nim a rady, ktoré im dáme môžu zásadným spôsobom ovplyvniť celý ich život. Svoj prínos potrebujeme prezentovať a obhájiť tiež pred donormi, prípadne štátnymi a samosprávnymi orgánmi, ktoré tieto služby financujú. A napokon je tu zodpovednosť vo vzťahu k našej spoločnosti, ktorá je nemenej dôležitá. Dovoľte mi v krátkosti uviesť pár postrehov a otázok, ktoré sa mi v týchto úvahách objavujú.

Sociálni pracovníci a sprevádzanie klienta

Otázku zodpovednosti by mohlo byť jednoduchšie uchopiť, ak by sme sa na to pozreli očami spoločnosti, ktorá očakáva zmeny (u klientov) v dôsledku nášho pôsobenia na jednej strane, a našej predstavy, že klientov na ceste len sprevádzame na strane druhej. Inak povedané, pri použití všetkých možných (legitímnych) metód, spôsobov vedenia rozhovorov či iných intervencií nejestvuje spôsob, ako človeka prinútiť správať sa inak. Môžeme len inšpirovať a motivovať a toto presvedčenie je jedným z argumentov, ktorý má znižovať našu mieru zodpovednosti za správanie a sociálne prejavy na úrovni jednotlivcov, rodín i komunít. V prostredí v ktorom pôsobím prevláda názor, že k základným pilierom práce, ktoré sa niekedy stávajú cieľmi sami o sebe, je akceptácia a prijatie klientov. Ono sa to aj podarí, klienti zažijú túto pozitívnu skúsenosť a ich pohľad na život dostane nový rozmer, no stále žijú na hranici existenčnej chudoby, sú nezamestnaní, nevidia perspektívu uplatnenia sa v spoločnosti. Narážajú na prekážky, či už v sebe alebo vo vonkajšom svete. Natíska sa otázka, či reflektujeme tento náš prístup a ak sa dostane pod tlak kritiky, budeme ho vedieť obhájiť? Dokážeme reagovať na uštipačnú poznámku sociálnym pracovníkom sa podarilo mať stovky ľudí s pozitívnou skúsenosťou prijatia, no stále v sú v tých istých problémoch. Alebo využijeme direktívnejší prístup a začneme klientov viac „tlačiť“ smerom, ktorý považujeme za správny? Do akej miery sme alebo nie sme zodpovední za zmeny u klientov?

Sociálni pracovníci a napätie v spoločnosti

O zodpovednosti môžeme hovoriť aj v širších súvislostiach. Položme si napríklad jednoduchú otázku – čo robíme preto, aby napätie medzi rómami a majoritou nerástlo? Možno povieterealizujeme rôzne projekty a prostredníctvom nich aktivity, ktoré pomáhajú vytvárať mosty medzi týmito skupinami. A pomáha to? Ak by sme konštatovali, že za posledné roky sa od seba tieto skupiny čoraz viac vzďaľujú, aký je náš podiel zodpovednosti na tejto situácii? Ak by sme sa jej chceli zbaviť, môžeme sa vyhovárať na nedostatok zdrojov, byrokratickú mašinériu EU projektov, rozhodnutia politikov a mnohé ďalšie faktory. Iste, tie sú súčasťou prostredia, v ktorom pôsobíme, ale otázka našej zodpovednosti zostáva otvorená.

Skúsme sa na situáciu pozrieť z trochu odlišného pohľadu. Pre riešenie sociálnych problémov, najmä spolunažívania rôznych skupín, bude pravdepodobne potrebná celková zmena paradigmy. Nie je jednoduché charakterizovať tú súčasnú. Mám pocit, že v sociálnej oblasti, ako aj iných sférach života, sa dostávame sa do roviny akejsi „legislatokracie“. Cesty a riešenia vidíme v dôslednom dodržiavaní čoraz väčšieho počtu zákonov (a nariadení) a to bez ohľadu na sociálnu realitu a efektivitu dôsledkov. Centralisticky riadené projekty taktiež nepomáhajú zachyteniu miestnych špecifík jednotlivých lokalít. Dostávame do situácie, kedy mechanicky čosi robíme a prestávame premýšľať. A teraz to dôležité – koho úlohou je iniciovať zmeny paradigmy? Je to úloha politikou či akademikov? Nemala by byť práve toto zodpovednosťou sociálnych pracovníkov a pracovníčok?

Sociálni pracovníci a inovácie

Treťou oblasťou, kde by sme mali vedieť presnejšie pomenovať našu úlohu sú tzv. „sociálne inovácie“. Nazývam tým postupy, nápady, projekty, ktoré posúvajú hranice výkonu sociálnej práce ďalej, ako sú v súčasnosti. Participácia na tomto procese predpokladá, že budeme schopní vybočiť z rámcov toho, čo o sociálnej práci (sociálnoprávnej ochrane, sociálnych službách) hovorí legislatíva, pretože inovácie predchádzajú ich neskorším ukotveniam v zákonoch. Tak napríklad nikto nevie, ako robiť sociálnu prácu s cieľovou skupinou pravicových extrémistov (priamo medzi nimi a s nimi), i keď v zahraničí existujú organizácie, ktoré v tejto sfére pôsobia. Medzi sociálnymi pracovníkmi a organizáciami by sa mohol nájsť niekto, kto sa pustí do neprebádaných vôd a prinesie v tomto smere niečo nové. To by bolo inovatívne. Rovnako tak by sme mohli premýšľať nad existujúcimi spoločenskými problémami (sociálne vylúčenie, osamelosť seniorov, slabá podpora rodín v núdzi a pod.), ktoré by si vyžadovali nový, svieži a inovatívny prístup. Ak tieto inovácie do spoločnosti nebudú prinášať sociálni pracovníci, kto iný?

Záverom

Je len otázkou času, kedy budeme musieť jasne pomenovať mieru našej zodpovednosti za prácu, ktorú robíme. Za výsledky, ktoré dosahujeme a tiež za rozvoj komunít, v ktorých pôsobíme. To, že sa venujeme sociálnej práci, a teda v ideálnom prípade pomáhame ľuďom, samo o sebe nestačí. K zvýšeniu nášho statusu je potrebné, aby sme vedeli našu rolu a význam pre spoločnosť, reflektovať dopady a vedieť jasne povedať – tu zlyhávame a potrebujeme na sebe pracovať, a týchto oblastiach sme pre klientov i spoločnosť užitoční.

6. júna 2014 0 comment

slovensko.social

Aj v ČR pripravujú legislatívnu úpravu profesie sociálneho pracovníka

V jednom z predchádzajúcich článkov som písal o tom, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR pripravuje zákon o sociálnej práci. Pár týždňov po tom, čo tento zákon vstúpil do medzirezortného pripomienkového konania, zverejnila Česká asociácia streetwork výzvu pre svoje členské organizácie k pracovným stretnutiam, nakoľko sa v tomto čase objavil podobný návrh aj na stole českého Ministerstva. Jedno z nich sa konalo v Brne, a tak som sa vybral vypočuť si názory zahraničných kolegov a inšpirovať sa v nápadoch pre slovenskú verziu.

Prvé, na čo som bol zvedavý je porovnanie oboch návrhov. Ak si prečítate slovenskú verzia aj českú verziu, možno nadobudnete pocit, že sú v mnohom podobné. Oba sa snažia do istej miery vymedziť činnosť sociálneho pracovníka, zaviesť špecializácie, zriadiť komoru, zdôrazniť význam ďalšieho vzdelávania. Samozrejme, narazíte aj na odlišnosti. Český návrh sa pokúša podrobnejšie definovať pojmy (vrátane toho, čo to tá sociálna práca je), zavádza inštitút sociálnej kliniky a členstvo v komore bude pre sociálnych pracovníkov povinné. Naopak, tvorcovia nášho návrhu sa viac zamerali na akreditované vzdelávacie programy, členstvo ponechali dobrovoľné a používajú menej novotvarov (nestretnete sa v ňom ani so sociálnou klinikou ani napr. sociálnym pracovníkom – tzv. socionomom).

Pre tých z Vás, ktorí sa problematike venujete, uvádzam zopár konkrétnejších postrehov:

Podobné návrhy zákonov, odlišná východisková situácia

Jeden veľký rozdiel v pomeroch v Českej republike a na Slovensku vidím v tom, aký status majú sociálni pracovníci v súčasnosti. U nás stále neprebehol proces jasného pomenovania toho, že pracovníci “dávkových” úradov (teda tých, kde riešia iba a len výhradne štátne sociálne dávky a podporu, kde klient je len stránkou a agenda práce s ním je obmedzená na vypĺňanie papierov a formulárov) nie sú sociálni pracovníci, hoc by mal v názve aj úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. V Českej republike k tomuto oddeleniu už čiastočne došlo a ľudia v systéme chápu, že ste takým istým sociálnym pracovníkom (i keď pôsobíte v občianskom združení), ako ich ľudia pracujúci v tejto oblasti v štátnej/samosprávnej sfére. U nás sa vám ešte stále môže stať, že ako zástupca neziskovej organizácie prídete na mestskú časť vo veci riešenia vecí súvisiacich s klientom, predstavíte sa ako sociálny pracovník a osoba na úrade o vás do telefónu hovorí ako “o aktivistovi”. Bola by veľká škoda, ak by týmto zákonom získali legitimitu tie činnosti a pozície, ktoré nemajú so skutočnou sociálnou prácou až toľko spoločné, no je ich v štátnej správe množstvo, tak sa mylne bude usudzovať, že tých čo je viac, sú meradlom toho, čo majú reprezentovať.

Prídeme o tímy zložené z odborníkov z rôznych profesií?

Na stretnutí zaznela i obava z toho, že tímy prídu o životne dôležitú multi oborovosť. To by bola tragédia, mať v organizácii len samých sociálnych pracovníkov, bez psychológov, špeciálnych či sociálnych pedagógov a ďalších profesii. Táto hrozba je v ČR reálna z dôvodu, že ich činnosť kraje financujú v oveľa vyššej miere ako u nás, no platia iba výkony sociálnych pracovníkov. Teda aj tých, ktorí vyštudovali čosi iné a využívajú tento profesný status (napr. sociálny pedagóg pôsobí na pozícii sociálneho pracovníka), čo by po prijatí zákona nebolo možné. Áno, zástup absolventov sociálnej práce by mohol začať jasať, že budú mať po škole v ponuke oveľa viac pracovných miest, ale povedzme si na rovinu – kto sa tejto práci chce a môže venovať, už to robí. Kto nie, robiť to nebude ani potom.

Povinné členstvo v komore sociálnych pracovníkov

Argumenty za aj proti majú svoju logiku. Jedným z názorov, prečo ho postaviť na dobrovoľnosti je myšlienka, že ak nám ide o status, aký zmysel má, aby boli všetci sociálni pracovníci registrovaní? Ak do toho pôjdem dobrovoľne, dobrovoľne tak podstupujem i zvýšenú kontrolu, hrozbu odobratia licencie či pokuty za porušenie etického kódexu. Teoreticky by tak mali mať výhodu registrovaní pracovníci, ktorí slobodne príjmu tieto okolnosti a môžu sa tak pochváliť “som člen/členka komory sociálnych pracovníkov a to už niečo znamená”. Na druhú stranu, ak má byť zákon prostriedkom na to, aby postihoval tých sociálnych pracovníkov, ktorí zanedbávajú svoje povinnosti a robia hanbu profesii, bolo by užitočné, ak by na nich mala takáto inštitúcia dosah. Faktom totiž je, že v prostredí, kde pôsobia (aj) sociálni pracovníci, neexistuje ustálený a dôveryhodný spôsob podávania sťažností na konkrétnych poskytovateľov tejto pomoci. Ak v zariadení sociálnych služieb rozhoduje o námietkach klientov len riaditeľ/riaditeľka tejto inštitúcie, vždy sa môžu stávať prípady zanedbávania, o ktorých sa budeme dozvedať po rokoch, ak vôbec. V nepovinnom scenári sa môže stať, že tí šikovní a dobrovoľní členovia komory sa budú masochisticky kontrolovať, trestať a neviem čo ešte, a tí akože sociálni pracovníci sa im budú smiať.

Očakávania na komoru prítomní pracovníci a pracovníčky spojili so strážením etických pravidiel, úlohou spojovateľa medzi zákonodarcami a praxou, no i hlasom, ktorý bude volať po tom, aby zo škôl vychádzalo iba toľko sociálnych pracovníkov, koľko je treba. Hlavnou obavou je vznik množstva ďalších byrokratických pravidiel a tiež riziko, že v kľúčových orgánoch komory budú chýbať praktici.

Diskusia

Pre mňa osobne bolo veľkým osviežením môcť o sociálnej práci diskutovať s ľuďmi z oboru. Takéto niečo na Slovensku takmer úplne chýba, a to by bolo dobré zmeniť. Na stretnutí som si tiež uvedomil, že nestačí sa tešiť len z toho, že Ministerstvo zverejní výzvu k verejnej diskusii (čo veľmi oceňujem), zašlete pripomienky a potom sa s nimi niečo deje (presne neviete čo). V ČR prebiehajú súbežne viaceré pracovné stretnutia organizácii z praxe k tomuto zákonu, strešné organizácie ich sumarizujú a ďalej s Ministerstvom diskutujú aj osobne. Takýto posun by sa mi páčil…

Mohlo by Vás tiež zaujímať:

Pripravuje sa zákon o sociálnej práci

16. marca 2014 0 comment

Manažment času a efektivita práce

Dotazníky k diplomovkám a kol.

Opäť raz prišlo obdobie študentských dotazníkov a v mailovej schránke si ich tak nájdem zo 9 – 10 týždenne. Keďže som školu neskončil až tak dávno, zo solidarity vyplním tak 80% z nich. Vynechám iba tie, ktoré sú úplne mimo oblasti môjho/nášho pôsobenia v organizácií alebo tie, ktorých otázky mi neprídu relevantné vo vzťahu k téme, o ktorej chce študent/ka písať. Obávam sa však, že s pribúdajúcim vekom, kilami (to už hádam nie) a šedinami sa toto percento bude výrazne znižovať, a tak mám pár tipov pre študentov, čomu sa vyhnúť:

Chyba č. 1: Dotazník je anonymný, jeho výsledky nebudú nikde zverejnené a bude použitý výhradne na potreby mojej práce

Táto obligatórna veta vyskytujúca sa takmer v každom sprievodnom maili (ktoré sa inak podobajú ako vajce vajcu) je pre mňa úplne nepochopiteľná. Ak chcem predsa niekoho motivovať, aby trávil čas nad otázkami a podelil sa o svoje skúsenosti, vhodnejšie by bolo uviesť niečo v zmysle výsledky dotazníka budú okrem mojej diplomovej práce zverejnené aj na mojom osobnom blogu/študentskom časopise/web stránke organizácie XY a ďalších 10 miestach. Ak chcete byť o výsledkoch informovaný, vyplňte prosím kontaktné údaje na seba. Veru hlboko je zakorenené to, že svoj názor musíme vysloviť anonymne, pretože ak sa naň príde, budeme potrestaní. Alebo? Prečo táto formulka, ktorá sa používa už dlhé roky?

Chyba č. 2: Vyplnený dotazník mi prosím zašlite do piatka (je streda)

Čo povedať – len to, že s blížiacim sa termínom uzávierok diplomových (a iných) prác výrazne stúpa počet žiadostí, a tým klesá pravdepodobnosť, že ten váš bude vyplnený. Nuž, netreba si všetko nechávať na poslednú chvíľu.

Chyba č. 3: Dajte prosím dotazník vyplniť vašim klientom

Tak toto veru nerobíme. Kedysi sme to skúšali a zistili sme, že obvykle majú otázky “akademický” rozmer a decká či mladí mnohým z nich nerozumeli. Snažili sme sa im ich vysvetľovať, išlo však len o našu interpretáciu. Ľudia znalí výskumných metód mi pravdepodobne dajú za pravdu v tom, že z hľadiska metodológie to je zúfalé riešenie. Výnimočne môže človek prísť a dotazník dať klientom vyplniť. Predtým však musí absolvovať niekoľko stretnutí s nimi (bez dotazníka), aby nakoniec aj tak pochopil, že to nebude až také jednoduché. Táto podmienka mnohých odradí (asi to dá veľa práce), ale občas sa nájde niekto, kto sa na to dá a ak vydrží, tak to stojí za to.

Zhrnuté a podčiarknuté – zdôrazňujte, kde všade budú získané poznatky využité, pýtajte si kontakt, aby ste človeka mohli informovať o výsledku, dbajte na správne načasovanie a investujte energiu do spoznania respondentov. Občas sa nájdu študenti a študentky, ktorí vytŕčajú z radu a spôsob, akým na to idú je úplne odlišný od ostatných. Takže to ide 🙂

P.S: k ilustračnému obrázku. Celkom ma prekvapuje, že v tejto dobe je množstvo dotazníkov zasielaných ako príloha v Office, pričom sú medzi nimi aj otázky na škále, prípadne viacnásobný výber. Nechcel by som byť potom tým, ktorý si to ručne prepisuje do excelu, aby mohol vytvoriť napr. grafy. Pritom by stačilo pohrať sa trochu s Google form.

26. februára 2014 0 comment

slovensko.social

Extrémizmus – kedy vstúpi na scénu sociálna práca?

Začnem úplne na priamo – v diskusii o riešení toho, čo sa nazýva extrémizmom – a to najmä v oblasti prevencie – úplne absentuje hlas sociálnej práce a sociálnych pracovníkov. Súčasný diskurz sa orientuje na myšlienku zdokonaľovania a dôsledného dodržiavania (represívnych) zákonov, čo má isto svoj zmysel. Ale, a to je dôležité, výhradná dôvera v tento spôsob riešenia začne čoskoro, ak sa tak už nestalo, narážať na svoje hranice.

Čo s tým má sociálna práca?

Ak nič iné, tak historickú skúsenosť. Streetwork vznikol USA niekedy v 20. rokoch minulého storočia a bol reakciou na rozširujúcu sa kriminalitu mládeže a vznik gangov. Prešiel si rôznymi fázami (pri pohľade na našu situáciu odhadujem, že máme “meškanie” tak 30-40 rokov) a v 60. rokoch sa začína uplatňovať v Nemecku. Vo vybraných mestách boli spustené programy, ktoré sa primárne venovali futbalovým fanúšikom a niektoré organizácie sa cielene zameriavali na prácu s pravicovo extrémistickými skupinami. Ostatne, ak sa o genéze vývoja terénnej sociálnej práce chcete dočítať viac, odporúčam článok na stránkach Českej asociácie streetwork.

Samozrejme, zostať pri argumente historickej skúsenosti by bolo žalostne málo. Podstatnejším dôvodom je samotné poslanie sociálnej práce, ktorým je o.i. budovanie mostov medzi ľuďmi a podpora sociálnych inovácií. Možno sa vám zdá, že sú to len bezduché pojmy. Ale pozrite sa na to takto: Budovanie mostov – máme tu niekoľko skupín, ktoré sa strácajú kontakt s okolitým svetom. Či už sú to rómske komunity alebo názorovo krajne orientované zoskupenia. Dôležitým je v tomto prípade slovo kontakt, ktoré predstavuje skúsenosť človeka, že žije vo svete s ostatnými ľuďmi, kde je rešpektovaný (on je ok) a zároveň rešpektuje druhých (oni sú ok). Všetko ostatné scenáre, kde je presvedčenie jednotlivca alebo skupiny v duchu “ja som ok, ty nie si ok” alebo “ja nie som ok, ty si ok” či dokonca “ani ja ani ty nie sme ok” mosty rúca. Úlohou nás, sociálnych pracovníkov je aktívne vstupovať do prostredia týchto skupín a podporovať dialóg, ktorý pomôže nadobudnúť dôveru v seba i druhých.

Druhou oblasťou sú sociálne inovácie a naša zodpovednosť za ich iniciovanie. Už som o tom písal v jednom z prechádzajúcich článkov – vstúpili sme na mesiac, technológiami dokážme dosiahnuť nepredstaviteľné veci, start-upy na všetko možné vznikajú ako huby po daždi a napriek tomu nie sme schopní žiť v úcte so svojimi susedmi. Nepríde vám to absurdné? Darmo budeme mať všetky výdobytky doby, keď sa tu napokon (dúfam, že len obrazne povedané), všetci pozabíjame. Preto tu musí byť niekto, komu záleží na hľadaní nových ciest vzájomného spolužitia a realizácii konkrétnych krokov, opäť v teréne. Prosto, tak ako niekto prvý vstúpil do osád, tak bude musieť noha niekoho iného vstúpiť do prostredia, kde na stenách budú zavesené rôzne číselné kombinácie alebo texty piesní nebudú vyzývať práve k bratskej láske. Opäť chápem, ak ste skeptickí, ale príklad Nemecka ukazuje, že to ide.

Prevencia, prevencia, prevencia

V názore, že prevencii pred extrémizmom treba venovať väčšiu pozornosť sa asi zhodneme viacerí. Aktuálne vydanie Trendu si zobralo na mušku túto tému, uvádza sa tam tiež, že do prevencie by mali byť zapojené viac školy, starostovia a primátori. Ako príklad sa uvádza situácia, keď žiak spraví niečo, čo by mohlo byť klasifikované ako sympatia k radikálnym prúdom. Učiteľ to nahlási a potom mu, aj spolu s pánom policajtom, dohovoria. Tak, a teraz prichádza na rad najsilnejší argument, prečo by mali na scénu nastúpiť sociálni pracovníci a to ten, že oni musia (minimálne tí pracujúci s mládežou) ovládať na ďaleko vyššej úrovni preventívnu prácu, než “no, no, to sa nesmie”. V programoch Mládeže ulice realizujeme preventívne programy na rôzne témy a nad každou s nich sedíme týždne, než ju vhodne nastavíme. Zjednodušene povedané, preventívne pôsobenie musí zohľadňovať hodnoty, postoje a správanie, ktoré sa k danej oblasti vzťahujú. Možno vás to prekvapí, ale tieto tri zložky môžu byť v skutočnom živote v zásadnom rozpore a úspech vášho pôsobenia spočíva v tom, či dokážete správne identifikovať zložku na ktorú sa zamerať a viete ich vzájomne prepájať. A samozrejme, dôležitý je aj vzťah – nie je jedno, či vám “no,no” hovorí policajt, rodič, kamarát, farár, pracovník s mládežou.

V súčasnosti je prevencia zameraná najmä na veľké informačné kampane, ktorých efektivita bude čoraz nižšia. Legitimitu im dáva najmä poznatok, že čím viac toho mladý človek vie (napr. o tom, čo bol holokaust a aké zverstvá boli ľudia napáchať), tým je menšia pravdepodobnosť, že sa pridá k myšlienkovému prúdu, ktorý ho spôsobil. To je síce pravda, ale ak sa pozrieme na vec hlbšie, tak mladí ľudia si v súčasnosti vytvárajú vlastné interpretácie skupín, ku ktorým sa zaraďujú a dokážu sa vymedziť voči tomu, ak ich chce niekto zadefinovať inak. Veľkoplošná kampaň bude vždy neosobná a už vôbec nedokáže flexibilne reagovať na individuálnosť každého jedného človeka, so svojimi hodnotami, postojmi a správaním. Treba streetworkerov, treba ich mať v teréne.

Ako začať?

Zostáva pre mňa trochu záhadou, prečo skúsenosti práce so skupinami o ktorých hovoríme zostali na nemecko-českých hraniciach. Je prekvapujúce, že žiadna vysoká škola vychovávajúca sociálnych pracovníkov nemá ani len predmet, ktorý by sa venoval tejto cieľovej skupine. Učíme sa o práci s ľuďmi bez domova, užívateľmi, osobami pracujúcimi v sexbiznise, rómskymi komunitami a ďalšími skupinami. Pritom táto spoločenská výzva pred nami stojí už niekoľko rokov. Neexistuje jediná organizácia, ktorá by sa na tomto poli aspoň pokúsila o priamu prácu. Na začiatok bude treba vystáť si to na štadiónoch, chodiť po sídliskách, navštevovať koncerty, sledovať virtuálny priestor.

A čo potom? Uvidíme…

24. februára 2014 0 comment

Manažment času a efektivita práce

Prečo donorom už nápad nestačí a témou číslo 1 sa stáva propagácia?

Jednu z ostatných sobôt som mal možnosť porozprávať čosi o tom, ako písať (kvalitné) projekty. Na seminári v Tvrdošíne sa stretla skupina šikovných ľudí, ktorí ma inšpirovali k niektorým novým úvahám o projektovom manažmente “mimovládok”.

Svoj prvý projekt som napísal pred takmer desiatimi rokmi. Spomínam si, že už vtedy sme sa celkom vytrápili s projektovými formulármi. Živo sme diskutovali o obsahu, stále dokola upravovali jednotlivé odseky, do detailu spracovali rozpočet nevediac ešte vôbec nič o takom niečom, ako je účtovná klasifikácia. Bol založený na myšlienke rozvoja sociálnych zručností u detí z málo podnetného prostredia, ktorej sme všetci dobrovoľníci a dobrovoľníčky úplne verili. To bolo radosti, keď nám prišlo rozhodnutie o schválení…

Úspešne sme zvládli tak realizáciu, ako i administratívu. Nemali sme žiadnych platených zamestnancov, ani skúsenosť s vyúčtovaním projektov. Ešte aj dnes som tak vďačný za dôveru, ktorú sme dostali od Nadácie pre deti Slovenska. Práve tento prvý projekt nás naštartoval a v ďalších rokoch sme realizovali množstvo iných aktivít (a realizovali desiatky projektov).

Za tie roky sa toho veľa zmenilo. Offline formuláre (Word) nahradili on-line aplikácie, bez znalostí účtovníctva sa ďaleko nepohnete, pomer medzi časom venovaným cieľovým skupinám a tým stráveným nad požiadavkami donorov sa mení v neprospech týchto skupín. Čo tento stav spôsobuje a aké sú možné dôsledky?

Už len nadšenie a nápad nestačí

Nasledujúce riadky sú len mojimi hypotézami, prosím vnímajte ich tak. Možno som sa v niektorom z bodov “sekol”, no taktiež je tu šanca, že vám pomôžu lepšie pochopiť čo sa deje.

Neziskový sektor sa stáva čoraz profesionalizovanejším

Z veľkého množstva organizácií fungujúcich výhradne na báze dobrovoľníctva sa postupne začali vyčleňovať tie, ktoré si mohli dovoliť zamestnať aspoň jedného človeka na čiastočný, neskôr plný úväzok. Netreba asi veľa “filozofovať” nad tým, čo táto zmena spôsobila. Keď sme boli všetci dobrovoľníci, nedalo sa na nikoho ukázať prstom a povedať “ty budeš vypĺňať tabuľky, písať správy, hľadať ďalšie zdroje”. Všetci sme chceli byť zapojení do priamych aktivít, nie robiť administratívu. A tak sa jej venoval niekto z nás po nociach a “na kolene”, alebo sme sa museli zmieriť s tým, že na rozvoj nezostáva čas. V podobe zamestnancov sa však situácia posunula ďalej. V reči obchodu by sme mohli povedať, že to bola investícia. A to zásadná. Už nebolo len “tu a teraz”, začalo sa premýšľať aj nad budúcnosťou. A teraz to podstatné – pred 10. rokmi sme mali všetci podobnú východiskovú situáciu a k tejto transformácií prichádzalo u viacerých organizácií súčasne. Kto nasadol na vlak, vezie sa. Kto zmeškal alebo ešte si ešte len teraz kupuje lístok, bude to mať o čosi ťažšie.

Konkurenčná situácia medzi (nadačnými) donormi mení stratégie

Vyzerá to tak, že pred vážnymi výzvami stoja aj samotné nadácie. Za posledné roky sa ich počet markantne nezvýšil, no cítiť, že prichádza k istým zmenám. Zatiaľ čo váš projekt prechádza schvaľovacím procesom cez ruky odborníkov, ktorí sa (našťastie) ešte vždy sústredia na dopad aktivít na cieľovú skupinu (obsah projektu), po jeho schválení sa situácia mení. Počas celej doby realizácie budete pravdepodobne vnímať, že dôležitými pre donora sú dve veci – správne vykazovanie účtovných dokladov a propagácia. Malé a nové iniciatívy to môže celkom prekvapiť – veď ste chceli len spraviť niečo pre svoju komunitu a zrazu zistíte, že potrebujete úplne iné zručnosti, aké by ste potrebovali k úspešnej realizácii projektu.

Ako si vysvetľujem to, že sa vás už nik nespýta (neformálne) ako vám to v aktivitách ide, či netreba s niečim pomôcť, poradiť (po obsahovej stránke)? Nie je čas, vzťahy nahrádzajú zmluvy. Nadácie musia zvládnuť marketing podporených aktivít, ktorého vy ste hlavným nositeľom. V poslednom období vznikli viaceré nové darcovské portály, kde niektoré z nich zdôrazňujú nevyhnutnosť prinášať zaujímavé ľudské príbehy (niekedy až na hranici “Modrého z neba” a etiky), niektoré nadácie “bojujú” s poklesom darcov (napr. čistý výnos zbierky Hodina deťom postupne klesal z 464 851 € v 1. ročníku až na súčasných 191 218 € v poslednom 14. ročníku).

Pod svetlom týchto skutočností je jasné, prečo sú nadácie čoraz viac riadené manažérsky a prečo sa vec dejú tak, ako sa dejú. Zmyslom ich existencie je síce robiť svet lepším miestom na život, no prostriedkom je získavanie finančných zdrojov a ich následné prerozdeľovanie. Bez nich nebudú môcť napĺňať svoje poslanie. Preto, ak realizujete svoj prvý projekt a máte pocit, že toho PR je akosi veľa, možno toto vám pomôže pochopiť dôvod, prečo tomu tak je.

Osobne si myslím, že kvantita mediálnych výstupov nič negarantuje. Treba asi skúsiť a uvidí sa, či bude treba hľadať neformálnejšie a ľuďom bližšie formy propagácie, než ako sú dlhé a zmluvne zakotvené znenia o tom, kto vás podporil.

Raz som bol na jednom podujatí, kde pán zaujímavo rozprával o ich aktivitách, keď si v jednom momente vytiahol papier, prečítal dlhú vetu o tom, že “tento projekt podporili…” a pokračoval ďalej. Bolo cítiť, že to treba niekedy povedať, tak to povedal, kedy mu prišlo na um. Že by som si však pomyslel “vau, oni podporili túto skvelú vec” – čo aj bola, tak to nie. Možno ak by dostal šancu kreatívne zakomponovať znenie o podpore (myslím, že na to rečnícky mal) do svojej prezentácie (a upustiť od zmluvnej formulácie), malo by to šancu.

Nové občianske iniciatívy budú vyhľadávať nové/alternatívne formy financovania

A čo teraz s tým? Ste menšia organizácia alebo združenie, možno bez ľudí na administratívu a predsa chcete robiť aktivity, na ktoré je potrebné získať zdroje. Napriek tomu, že už je sformovaná istá skupina organizácií, ktoré majú svoje inštitucionálne zázemie, nič nie je stratené. Zdá sa mi, že napriek očakávaniam nadácií na isté marketingové a účtovnícke kapacity je taktiež stále prítomná silná potreba podporovať široké spektrum iniciatív po celom Slovensku a rôzneho druhu. Takže, mať schválený projekt sa dá. Už ale viete, že treba medzi vami nájsť ľudí, ktorí sú nie len zapálení pre plánované aktivity, ale zvládnu plniť i očakávania donorov v oblasti propagácie a “papierov”.

Pravdepodobne raz nastane moment, kedy bude existovať dostatočné množstvo vyspelých organizácií, ktoré budú schopné naplniť očakávania donorov a zdroje sa tak budú deliť najmä medzi ne. A čo bude potom, netuším. Predpokladám, že sa na scéne objaví opäť niekto, kto povie “my vieme, že to čo robíte robíte pomáha druhým, my to vieme, a to nateraz stačí”.

P.S: podpora z dotačných schém Úradu vlády a iných štátnych subjektov je zase o niečom úplne inom. Ale o tom možno nabudúce…

14. februára 2014 0 comment