Slovenská komora sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce na stretnutí členskej základne v januári 2019 prijala aktualizovaný etický kódex. Zaujala ma v ňom formulácia, ktorú som si nevedel celkom vyložiť, resp. môj bezprostrední výklad by znamenal, že sociálni pracovníci a pracovníčky sa pripravujú o možnosť efektívne sa brániť v prípade fyzického konfliktu – či už s klientom alebo v súkromí. Ide o znenie
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce podporuje mier a nenásilie, preto nepoužíva zbrane v profesionálnom ani osobnom živote proti ľuďom.
Obvykle sociálnym pracovníkom a pracovníčkam pri výkone práce nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Existujú aj isté prostredia a kontexty, kde vyššia miera obozretnosti nezaškodí. Pokiaľ sa nachádzame “na vlastnom” území, je jednoduchšie predchádzať problémom. Najmä pri práci v teréne je to však už zložitejšie. Ideme navštíviť neznáme lokality, vstupujeme do napätých vzťahových konštalácii, svojím pôsobením často krát dostávame klientov mimo svoju komfortnú zónu. To všetko môže spôsobiť, že sa ocitneme v situácii, kedy sa budeme musieť brániť tak slovným, ako i v krajnom prípade fyzickým atakom. Ako teda, v zmysle vyššie uvedenej definície postupovať, aby nedošlo k porušeniu etického kódexu?
Dôležitými pre uchopenie tohto princípy je zodpovedanie (minimálne) dvoch otázok:
- Čo je možné považovať za zbraň?
- Ako tento princíp aplikovať v kontexte inštitútu nutnej obrany?
Pokiaľ si pomôžeme legislatívou, v Trestnom zákone, v §122 sa uvádza
…zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším.
Pre obranu neexistuje v zákone iné vymedzenie zbrane, a tak si musíme postačiť s týmto. Zbraňou tak môže byť palica pohodená na zemi, tyč, stolička, kameň, sklenená fľaša – čokoľvek. Puritánska dôslednosť by znamenala, že sociálni pracovníci by mohli pri obrane využiť iba svoje telo a nemohli by si pomôcť žiadnym iným predmetom. Či už tým v bezprostrednej blízkosti alebo “zbraňami”, ktoré by nosili so sebou (napr. paralyzér, obranný sprej, nôž, teleskopický obušok a podobne).
Naša právna úprava samozrejme použitie zbrane v obrane nepovažuje za protiprávne (či neetické). Pokiaľ príde k nutnej obrane, je to úplne legitímny spôsob ochrany seba či blízkych ľudí. Nutná obrana je definovaná v §25 Trestné zákona:
Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.
Viac svetla by do celej situácie mohol vniesť originálny text Medzinárodnej federácie sociálnych pracovníkov. Tá na svojich stránkach sprístupňuje viacero dokumentov, ktoré sa k tejto téme vzťahu. V jednom z nich sa uvádza:
Social workers should not allow their skills to be used for inhumane purposes, such as torture, interrogation, military surveillance or terrorism.This includes the use weapons in their private or professional lives when there is the intention to harm or intimidate people.
V inom dokumente, ktoré má aj svoj slovenský preklad na stránkach isfw.org, je toto vymedzenie ešte odlišné a dané do širšieho kontextu:
Social workers support peace and nonviolence. Social workers may work alongside military personnel for humanitarian purposes and work toward peacebuilding and reconstruction. Social workers operating within a military or peacekeeping context must always support the dignity and agency of people as their primary focus. Social workers must not allow their knowledge and skills to be used for inhumane purposes, such as torture, military surveillance, terrorism, or conversion therapy, and they should not use weapons in their professional or personal capacities against people.
Tak či onak, v tejto súvislosti sú zaujímavé aj tipy, ako vôbec predchádzať tomu, že bude musieť dôjsť k použitiu zbrane. Mnohé organizácie pôsobiace v terénne majú svoje bezpečnostné protokoly a postupy. K tým obvyklým platí pravidlo, že do terénu pracovník/čka nechodí sama. K ďalším patrí rešpektovanie toho, že nie sme vyšetrovatelia – zbytočne nepátrame po informáciách, ktoré by mohli ohroziť našu bezpečnosť. Iným je povinnosť mať zapnutý mobilný telefón, prípadne informovať koordinátora programu o skončení služby. Zatiaľ som nepočul o tom, že by niektorá organizácia využívala monitorovanie terénnych pracovníkov v reálnom čase prostredníctvom GPS (čo by bolo technicky celkom jednoducho uskutočniteľné), prípadne mala k dispozícii akési SOS tlačidlo, ktoré by privolalo políciu alebo automaticky informovalo zodpovedného pracovníka, pod ktorého sociálny pracovník či pracovníčka spadá.
Inšpiráciou pre sociálnych pracovníkov a pracovníčky môžu byť aj protokoly a postupy, ktoré spracovali kolegovia v zahraničí. Veľmi prehľadne pripravili stručné tipy pre osobnú bezpečnosť (nie len) sociálnych pracovníkov na everydayselfdefense.com, kde si môžete stiahnuť Personal Safety Tip Sheet.
Zdroj: www.everydayselfdefense.com
Ak máte radšej video prezentácie, tá istá iniciatíva má na konte jedno prehľadné video. Úvod je trochu teoretický, ale praktické tipy v druhej polovici sú aplikovateľné a uchopiteľné aj v našich podmienkach.
Ďalšími užitočnými zdrojmi sú publikácia Guidelines for Social Work Safety in the workplace, ktorú vydala Národná asociácia sociálnych pracovníkov Spojených štátov amerických. Komplet publikácia je dostupná online a stojí za preštudovanie.
Verím, že etických dilem spojených s obranou seba, svojich kolegov/kolegýň alebo klientov bude v praxi čo najmenej. Každý z nás, kto sa však pri výkone sociálnej práce (alebo aj mimo nej) do tejto situácie dostane sa bude musieť rozhodnúť vo veľmi krátkej chvíli. Až čas ukáže, či správne…
