PK
  • O mne (Peter Kulifaj)
    • Kalendár

PK

  • O mne (Peter Kulifaj)
    • Kalendár
slovensko.social

Ako sa nestať pseudohumanistom?

written by Peter Kulifaj 17. mája 2013

Tento článok by mohol byť veľmi krátky. Možno by stačilo napísať tri – štyri dobre mienené odporúčania a všetko je vyriešené, téma uzatvorená, všetci sme spokojní. Skúšal som to, nezadarilo sa. A tak sa idem trochu pohrať s témou, ktorej koncept nosím v hlave už niekoľko mesiacov.

Ja osobne, ako i veľa mojich kolegov a kolegýň, sme sa ocitli v rizikovej skupine ľudí, ktorí môžu byť označení pojmom “pseudohumanista” (pre milovníkov definícií – ide o pejoratívne označenie pre prehnanú ochranu ľudských práv a táto skupina ľudí je obviňovaná z toho, že “bojom za ľudské práva” odvádzajú pozornosť od podstaty problému, zviditeľňujú sa a sledujú vlastné záujmy. Zdroj: Wikipedia). Nasledujúce riadky nebudú obranou rečou, ako by ste možno čakali. Práve naopak. Ponúkam niekoľko téz, ako nestratiť vieru v zmysel práce s Rómami (áno, presne o tejto téme hovoríme) a zároveň sa udržať v realite toho, ako sa veci majú.

1. Rešpektujme skutočnosť, že “predsudky” máme všetci

Začnem od seba. Považujem za fakt, že patrím k tým, ktorí občas podľahnú vplyvu predsudkov a podlieham stereotypom. Hodnotím situácie, iných ľudí zaraďujem do rôznych, počas života vytvorených kategórií. Isto sa nájdu ľudia, ktorí o sebe dokážu prehlásiť, že sa ich tento fenomén netýka. Osobne som skeptický. Domnievam sa, a niektoré psychologické poznatky to potvrdzujú, že takéto vytváranie “chlievikov” je nevyhnutnou ľudskou vlastnou. Ľudský mozog nedokáže mať pre každého jedného človeka vlastné “oddelenie”, nedokážeme sa vyhnúť prepájaniu skúseností v kontakte s ľuďmi, ktorí majú čosi spoločné. Titulky blogov, článkov i tvrdení nás ľudí sú plné toho, akí sú tí politici podvodníci, úradníci považujú nás občanov za anonymné “stránky”, lekárovi treba dať pred operáciu nejakú pozornosť, aby mal aspoň aký-taký osobný záujem na dobrom výsledku. Žiadne mená. Len skúsenosť a možno aj obraz toho, čo sa hovorí.

V ostatnom vydaní Týždňa bol článok s nadpisom “Podozriví Čečenci”. Čo si o ňom myslíte? Je podľa Vás príspevkom k tvorbe stereotypu o Čečensku? Pravdepodobne si väčšina z vás dokáže uvedomiť, že ide len o pomenovanie dvoch konkrétnych ľudí, ktorí sú členmi istej skupiny, ktorá ma čosi spoločné. Suchý fakt. Čo sa ale zmení, ak sa (hypoteticky) na inom mieste objaví titulok “Podozriví Rómovia” alebo “Podozriví Bratislavčania” či “Podozriví extrémisti”? Zdá sa, že ak máme osobnú skúsenosť (ešte k tomu negatívnu) s niekým, koho možno zaradiť do širšej komunity, oveľa rýchlejšie strácame schopnosť rozlišovať jednotlivcov.

Ak sa mi Vás podarilo presvedčiť o tom, že tejto ľudskej vlastnosti sa nedá celkom vyhnúť, možno vám prišlo na um: Dôležité však je, ako dokážeme s týmito tendenciami pracovať, nenechať sa nimi ovládať a v maximálnej možnej miere vnímať každého človeka ako jedinečnú individuálnu osobnosť. A ja úplne súhlasím.

2. Vyhýbajme sa zbytočnému obviňovaniu

Jeden z najsilnejšie vyznievajúcich hodnotení (predsudkov) je aj nazývať slovenskú spoločnosť rasistickou. Tento “hriech” môže narobiť viac škody ako úžitku a je to jeden z prvkov, ktorým by sme sa mali zďaleka vyhnúť.  Tu neobstoja príbehy o odmietnutých uchádzačoch u zamestnávateľov vo chvíli, ako videli vo dverách stáť Róma či veľké množstvo “bežných” ľudí kráčajúcich v rovnakom zástupe ako členovia “extrémistických” skupín. Prečo? Hovoríme ľuďom, že nie je legitímne a ani správne paušalizovanie charakteristík Rómov. Pretože aj títo “bežní” ľudia majú reálne skúsenosti (a často krát spojené s hlbokými emocionálnymi zážitkami) a požadujeme od nich, aby si dokázali udržať nadhľad a nehádzať všetkých do jedného vreca. Zaváňa farizejstvom, ak by sme sa mi správali inak a trúfli si posudzovať spoločnosť ako celok. Rozumiem, že motívy sú u mnohých z vás úprimné. Poukazujeme predsa na sociálnu nespravodlivosť a pracujeme na zmene myslenia ľudí, ktorá môže nám všetkým byť na osoh (paradoxne by to isté mohli povedať aj tí z druhej strany názorového spektra). Ale možno tým robíme “medvediu službu”.

Nikdy nezabudnem na to, keď som sa ako terénny sociálny pracovník venoval mladým ľudom, ktorí žijú v lokalite s nie práve dobrou povesťou. Mnohí z nich správali tak, aby boli v súlade s tým, čo o nich hovorí okolie. Viacerí z nich neboli schopní prvé roky akceptovať tvrdenie, že oni sú plnohodnotné ľudské bytosti (povedané to bolo inými slovami, no s týmto odkazom) a tie hlúposti, ktoré robia, aby bol “obraz” zachovaný vôbec robiť nemusia.

Domnievam sa, že naša spoločnosť je aktuálne v podobnom veku a dokonca v podobnej situácií ako títo mladí. Smutné je, že stretávam čoraz viac ľudí, ktorí prehlásia “ok, tak som rasista, no a čo”. Časť z nich sú tí, ktorí sa snažili hovoriť o svojich skúsenostiach. Bránili sa stotožneniu s tým, že oni nedokážu rozlišovať medzi skupinou a činmi jednotlivcov. Niektorí sme im chceli otvoriť oči – začalo to výčitkami a spochybneniu ich skúsenosti. Nepomohlo. Na rad prišlo to nešťastné označenie, stigma v podobe zaradenia do prúdu ľudí neschopných tolerancie. A ak to takto pôjde ďalej a niekto sa tu začne oháňať xenofóbnou spoločnosťou stále viac a viac, môžeme to rovno zabaliť.  Pretože našou úlohou je pravý opak, v ľuďoch máme upevniť vieru, že majú všetky zdroje na to, aby sme v tejto krajine dokázali spolu spokojne žiť a ponúkali spôsoby, ako na to (na mysli mám v tomto prípade najmä sociálnych pracovníkov – áno, náš podiel zodpovednosti na vývoji spoločnosti je vyšší, ako sa možno zdá).

3. Zostaňme úprimní a autentickí, hovorme aj  kritické slová

Nasťahujte si vedľa seba neprispôsobivú rodinu a uvidíme, či ste takí frajeri! Častá a obvyklá parafráza argumentu, ktorý má byť “esom v diskusii”.  Čo na to povedať? Asi zostanem len úprimný – ak by sa v mojom okolí vyskytli ľudia (a je úplne jedno aké majú pozadie), ktorí by ohrozovali bezpečnosť mojej rodiny, trval by som na dôslednom uplatnení zákonov a intervenciu zo strany obce/mesta, kompetentných orgánov. Zdôrazňujem však, že tu vôbec nerozhoduje príslušnosť k akejkoľvek skupine.

A ešte z iného súdka: Mnohí sociálni pracovníci si uvedomujeme, že súčasný systém vyzýva k pasivite, a tak sa aj samozrejme deje. Mnohé jeho prvky nemotivujú k aktívnemu uchopeniu života. Hovorme o týchto veciach. Otvorene hovorme aj o tom, že  mýtus našej “bezhlavej” obhajoby Rómov v každej spornej situácii sa nezakladá celkom na pravde. Vieme byť (a často krát aj sme) v rozhovoroch s nimi poriadne kritickí – k tomu ako sa postavia k okolnostiam svojho života, k rozhodnutiam, ktoré spravia, k spomínanej pasivite. Silný ochranný postoj zachytený médiami je skreslenou realitou toho, aký je skutočný vzťah pracovníkov a pracovníčok vo vylúčených rómskych komunitách.

4. Opatrne s pozitívnou diskrimináciou

Alebo po novom aj dočasné vyrovnávacie opatrenia. Ostatne aj preto, že existujú racionálne názory poukazujúce na riziká zvýhodňovania jednej (etnickej) skupiny obyvateľstva. Zaujímavo sa k tomu vyjadril pán Krivošík v článku Slepá ulička diskriminácie naruby.  Okrem iného uvádza ohrozenie v podobe dočasnosti, ktorá bude v skutočnosti dlhodobá a prakticky nezrušiteľná. Tiež upozorňuje na to, že menšina a väčšina sa vďaka týmto “nariadeniam” môže začať menej snažiť, čo môže viesť k rôznym neželaným dôsledkom. Každopádne, stojí za to o tejto téme uvažovať. Veď cieľom nie je vytvoriť jednoliatu masu ľudí či dokonca prispôsobiť obraz spoločnosti na obraz niektorej z jej skupín, ale spájať a vytvárať priestor na dialóg. Pri plnom vedomí toho, že všetci máme v sebe potenciál rozvoja.

5. Berte veci s nadhľadom

Kto nie je schopný zasmiať sa sám sebe či na žarte v téme, ktorá mu je blízka, to má v živote celkom náročné. Preto, ak máte radi Nohavicu, na záver ponúkam jednoduchý test vašej schopnosti brať veci z nadhľadu.

Usmiali ste sa alebo začali sa zlostiť a vo vrecku sa vám otvára nôž. Ak platí pre vás prvá možnosť, gratulujem 🙂

 

Ako sa nestať pseudohumanistom? was last modified: 5 júna, 2018 by Peter Kulifaj
0 comment
0
Facebook Twitter Google + Pinterest
Peter Kulifaj

Väčšinu svojho pracovného času venujem dvom svojím veľkým "láskam". Prvou je sociálna práca - od roku 2004 pôsobím v organizácii Mládež ulice, s ktorou som zažil a stále zažívam vysokú školu v hľadaní spôsobov podpory jednotlivcov, rodín aj komunít v ich raste a rozvoji. Druhou oblasťou je efektivita práce a time managment. Rád pátram po nástrojoch a spôsobe fungovania, ktoré pomáhajú zvládať nároky súčasnej doby tak, aby som bol - ako i ľudia okolo mňa, v pohode. Viac o tejto oblasti na www.mojrozvoj.sk

previous post
O projektoch – v európskych vodách
next post
Zahraničné skúsenosti o streetworku

Mohlo by sa Vám tiež páčiť

Občas to s tou byrokraciou naozaj preháňajú

31. októbra 2013

Chudoba a sociálne vylúčenie

31. októbra 2012

Komunita – hľadanie bezpečia vo svete bez istôt

31. októbra 2012

Konferencia Terénní a nízkoprahové programy 2018: čo ma...

25. júna 2018

Cirkev, štát a neziskovky – tri spojené kruhy

31. októbra 2012

O projektoch – v európskych vodách

19. marca 2013

Chcete sa dozvedieť viac o práci s mládežou?

12. novembra 2013

KN: Mládež na ulici dostala šancu

9. novembra 2013

Zahraničné skúsenosti o streetworku

2. júna 2013

Aj v ČR pripravujú legislatívnu úpravu profesie sociálneho...

16. marca 2014

Leave a Comment Cancel Reply

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

O mne

O mne

Tento blog je venovaný najmä témam sociálnej práce a politiky, ktoré sú mi blízke. Druhou veľkou láskou je pre mňa oblasť plánovania, efektivity, časového manažmentu. Týmto oblastiam sa viac venujem na www.nestiham.sk

Pozvánky

Obľúbené články

  • 1

    Extrémizmus – kedy vstúpi na scénu sociálna práca?

    24. februára 2014
  • 2

    Ako písať kvalitné projekty

    9. februára 2013
  • 3

    Vyrovnať sa s autizmom

    11. júla 2020
  • 4

    Názov pre občianske združenie? S iným ako slovenským nemusíte uspieť…

    19. januára 2014
  • GTD: zaujímavá metóda manažmentu času a úloh

    25. decembra 2012

Oplatí sa prečítať

Posledné články

  • Vyrovnať sa s autizmom

    11. júla 2020
  • Sociálni pracovníci a bezpečnosť

    19. februára 2019
  • Tip na výlet: Hodruša Hámre – Banská Štiavnica

    1. augusta 2018
  • Konferencia Terénní a nízkoprahové programy 2018: čo ma zaujalo

    25. júna 2018
  • Veľký prehľad diárov

    24. septembra 2017

Tagy

autizmus Devínska Nová Ves Doller Dotácie a granty Elektronické služby štátu Etický kódex Franklin Covey GTD konferencie mojrozvoj.sk NGO sektor Passion Planner Plánovanie Podujatia Projektový manažment Slovenská komora sociálnych pracovníkov a asistentov SP Sociálna práca Streetwork terapie terénna sociálna práca Tipy na lepší time managment Výlety česká asociace streetwork

Články o manažmente času

slovensko.social

  • 1

    Extrémizmus – kedy vstúpi na scénu sociálna práca?

    24. februára 2014
  • 2

    Vyrovnať sa s autizmom

    11. júla 2020
  • 3

    Slovenská komora sociálnych pracovníkov bude hľadať nového predsedu/predsedníčku

    22. augusta 2017

Postrehy a komentáre

  • 1

    Ako to bolo s príbehom jedného človeka a “ponechaním v systéme”

    11. septembra 2017
  • 2

    Tip na výlet: Hodruša Hámre – Banská Štiavnica

    1. augusta 2018
  • 3

    O dobrovoľníctve…

    9. septembra 2013
  • Email

Designed and Developed by PenciDesign


Back To Top
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.Ok