V jednom z predchádzajúcich článkov som písal o tom, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR pripravuje zákon o sociálnej práci. Pár týždňov po tom, čo tento zákon vstúpil do medzirezortného pripomienkového konania, zverejnila Česká asociácia streetwork výzvu pre svoje členské organizácie k pracovným stretnutiam, nakoľko sa v tomto čase objavil podobný návrh aj na stole českého Ministerstva. Jedno z nich sa konalo v Brne, a tak som sa vybral vypočuť si názory zahraničných kolegov a inšpirovať sa v nápadoch pre slovenskú verziu.
Prvé, na čo som bol zvedavý je porovnanie oboch návrhov. Ak si prečítate slovenskú verzia aj českú verziu, možno nadobudnete pocit, že sú v mnohom podobné. Oba sa snažia do istej miery vymedziť činnosť sociálneho pracovníka, zaviesť špecializácie, zriadiť komoru, zdôrazniť význam ďalšieho vzdelávania. Samozrejme, narazíte aj na odlišnosti. Český návrh sa pokúša podrobnejšie definovať pojmy (vrátane toho, čo to tá sociálna práca je), zavádza inštitút sociálnej kliniky a členstvo v komore bude pre sociálnych pracovníkov povinné. Naopak, tvorcovia nášho návrhu sa viac zamerali na akreditované vzdelávacie programy, členstvo ponechali dobrovoľné a používajú menej novotvarov (nestretnete sa v ňom ani so sociálnou klinikou ani napr. sociálnym pracovníkom – tzv. socionomom).
Pre tých z Vás, ktorí sa problematike venujete, uvádzam zopár konkrétnejších postrehov:
Podobné návrhy zákonov, odlišná východisková situácia
Jeden veľký rozdiel v pomeroch v Českej republike a na Slovensku vidím v tom, aký status majú sociálni pracovníci v súčasnosti. U nás stále neprebehol proces jasného pomenovania toho, že pracovníci “dávkových” úradov (teda tých, kde riešia iba a len výhradne štátne sociálne dávky a podporu, kde klient je len stránkou a agenda práce s ním je obmedzená na vypĺňanie papierov a formulárov) nie sú sociálni pracovníci, hoc by mal v názve aj úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. V Českej republike k tomuto oddeleniu už čiastočne došlo a ľudia v systéme chápu, že ste takým istým sociálnym pracovníkom (i keď pôsobíte v občianskom združení), ako ich ľudia pracujúci v tejto oblasti v štátnej/samosprávnej sfére. U nás sa vám ešte stále môže stať, že ako zástupca neziskovej organizácie prídete na mestskú časť vo veci riešenia vecí súvisiacich s klientom, predstavíte sa ako sociálny pracovník a osoba na úrade o vás do telefónu hovorí ako “o aktivistovi”. Bola by veľká škoda, ak by týmto zákonom získali legitimitu tie činnosti a pozície, ktoré nemajú so skutočnou sociálnou prácou až toľko spoločné, no je ich v štátnej správe množstvo, tak sa mylne bude usudzovať, že tých čo je viac, sú meradlom toho, čo majú reprezentovať.
Prídeme o tímy zložené z odborníkov z rôznych profesií?
Na stretnutí zaznela i obava z toho, že tímy prídu o životne dôležitú multi oborovosť. To by bola tragédia, mať v organizácii len samých sociálnych pracovníkov, bez psychológov, špeciálnych či sociálnych pedagógov a ďalších profesii. Táto hrozba je v ČR reálna z dôvodu, že ich činnosť kraje financujú v oveľa vyššej miere ako u nás, no platia iba výkony sociálnych pracovníkov. Teda aj tých, ktorí vyštudovali čosi iné a využívajú tento profesný status (napr. sociálny pedagóg pôsobí na pozícii sociálneho pracovníka), čo by po prijatí zákona nebolo možné. Áno, zástup absolventov sociálnej práce by mohol začať jasať, že budú mať po škole v ponuke oveľa viac pracovných miest, ale povedzme si na rovinu – kto sa tejto práci chce a môže venovať, už to robí. Kto nie, robiť to nebude ani potom.
Povinné členstvo v komore sociálnych pracovníkov
Argumenty za aj proti majú svoju logiku. Jedným z názorov, prečo ho postaviť na dobrovoľnosti je myšlienka, že ak nám ide o status, aký zmysel má, aby boli všetci sociálni pracovníci registrovaní? Ak do toho pôjdem dobrovoľne, dobrovoľne tak podstupujem i zvýšenú kontrolu, hrozbu odobratia licencie či pokuty za porušenie etického kódexu. Teoreticky by tak mali mať výhodu registrovaní pracovníci, ktorí slobodne príjmu tieto okolnosti a môžu sa tak pochváliť “som člen/členka komory sociálnych pracovníkov a to už niečo znamená”. Na druhú stranu, ak má byť zákon prostriedkom na to, aby postihoval tých sociálnych pracovníkov, ktorí zanedbávajú svoje povinnosti a robia hanbu profesii, bolo by užitočné, ak by na nich mala takáto inštitúcia dosah. Faktom totiž je, že v prostredí, kde pôsobia (aj) sociálni pracovníci, neexistuje ustálený a dôveryhodný spôsob podávania sťažností na konkrétnych poskytovateľov tejto pomoci. Ak v zariadení sociálnych služieb rozhoduje o námietkach klientov len riaditeľ/riaditeľka tejto inštitúcie, vždy sa môžu stávať prípady zanedbávania, o ktorých sa budeme dozvedať po rokoch, ak vôbec. V nepovinnom scenári sa môže stať, že tí šikovní a dobrovoľní členovia komory sa budú masochisticky kontrolovať, trestať a neviem čo ešte, a tí akože sociálni pracovníci sa im budú smiať.
Očakávania na komoru prítomní pracovníci a pracovníčky spojili so strážením etických pravidiel, úlohou spojovateľa medzi zákonodarcami a praxou, no i hlasom, ktorý bude volať po tom, aby zo škôl vychádzalo iba toľko sociálnych pracovníkov, koľko je treba. Hlavnou obavou je vznik množstva ďalších byrokratických pravidiel a tiež riziko, že v kľúčových orgánoch komory budú chýbať praktici.
Diskusia
Pre mňa osobne bolo veľkým osviežením môcť o sociálnej práci diskutovať s ľuďmi z oboru. Takéto niečo na Slovensku takmer úplne chýba, a to by bolo dobré zmeniť. Na stretnutí som si tiež uvedomil, že nestačí sa tešiť len z toho, že Ministerstvo zverejní výzvu k verejnej diskusii (čo veľmi oceňujem), zašlete pripomienky a potom sa s nimi niečo deje (presne neviete čo). V ČR prebiehajú súbežne viaceré pracovné stretnutia organizácii z praxe k tomuto zákonu, strešné organizácie ich sumarizujú a ďalej s Ministerstvom diskutujú aj osobne. Takýto posun by sa mi páčil…
Mohlo by Vás tiež zaujímať:
