V ostatnom období sa SME podujalo osloviť široké masy a ukázať, aký je život Rómov v Kecerovciach. Obsah má čosi do seba. Zdá sa, že autori sa snažia zachytiť veci tak ako sú – to pozitívne i negatívne. Isto ste si všimli, diskusia pod článkami je neprístupná. Ako konštatoval aj pán Schwandtner vo svojom článku, je paradoxom zákaz pridávania príspevkov čitateľmi pokiaľ je jedným z cieľov otvoriť celospoločenskú diskusia na túto tému (nieže by sa už neviedla, len nikto nevie kde skončíme).
Čo motivovalo redakciu k tomuto kroku môžem len hádať. Pravdepodobne mali obavy z toho, že sa diskusia vymkne z pod kontroly (čo by sa s vysokou pravdepodobnosťou aj stalo) alebo len “idú” podľa línie interne dohodnutej stratégie práce s rómskou tématikou. Ostatne, aj niektorí autori blogov registrovaní na blog.sme.sk majú osobnú skúsenosť s “razantným” postupom, za všetko aspoň jedna skúsenosť. Osobne nespochybňujem legitímnosť ich rozhodnutia, len sa snažím prísť na to, čo si od tohto prístupu sľubujú.
K celospoločenskej diskusii pravdepodobne nedôjde, isto nie na kvalitatívne odlišnej úrovni. S komentovaním alebo bez, na tom nezáleží. K tomu je potrebné čosi viac, ako len séria reportáží. Dôležitým predpokladom posunu je viera v to, že diskusia o spolunažívaní (nielen) v tejto krajine má zmysel a že naša spoločnosť je už dostatočne zrelá na to, aby sme nachádzali ľudské riešenia. Isto, treba hovoriť o sociálnom systéme, bývaní, vzdelávaní, sporoch…o všetkých tých každodenných okolnostiach, ktoré ovplyvňujú naše životy. Ak sa však chceme odraziť od brehu, potrebujeme si ujasniť kto sme a čo je pre nás dôležité. Možno to vyznie abstraktne ba až absurdne, no myslím si, že táto diskusia sa má byť o hodnotách. Má byť o budúcnosti. O zodpovednosti voči našim deťom – potrebujeme im ukázať, že chyby minulosti sú za nami, poučili sme sa a nedopustíme, aby raz opäť zavládlo nezmyselné a nehumánne nakladanie s ľudským životom. Pre toto všetko a mnoho iných dôvodov je dôležité dávať šancu dialógu. Nemôžeme rezignovať. Pretože ak sa tak stane, skončili sme…
Isto, nebude to pekné. Občas sa dostávame do slepých uličiek, mnoho krát zabudneme na to, čo je elementárna slušnosť. Je náročné nájsť aktéra, ktorý by bol všeobecne rešpektovaným moderátorom tohto procesu. Politici si potrebujú udržať image a tak buď diplomaticky mlčia alebo ponúkajú návrhy len pre to, že odpoveď “neviem, poďme spolu hľadať” nie je dostatočne jasná a je “nehodná lídrov”. Mimovládne organizácie majú potenciál osloviť viaceré zúčastnené strany. Potrebný však bude dôkaz, že sa dokážu pozrieť na veci z nadhľadu a že im záleží na rozvoji celej spoločnosti. Potom tu máme rôzne, viac či menej emocionálne angažované skupiny. Tých zväčša netreba obmedzovať vo vyjadrení svojho názoru. Pretože ak sa tak bude diať, niečo v nich bude vrieť. A z hľadiska možných (nepekných) dôsledkov je jedno, či sú objektívni alebo nie. A potom sú ti tí, ktorých sa diskusia týka bytostne. I keď, aj to možno len preto, že spoločenský diskurz je nastavený na slovné spojenie rómska tematika, rómsky problém atď. Pre nich je tu tiež jedna zásadná otázka na zodpovedanie. Kým sme my a čo je pre nás dôležité?
Isto, média sú jedným z aktérov, ktoré môžu mnohé ovplyvniť. Vo veľkom. Preto oceňujem, ak zodpovedne pristúpia k svojej úlohe. V tomto prípade sa SME rozhodlo o prezentáciu sveta očami jej redaktorov/riek. Spätnú väzbu “z ľudu” nezískajú, možno názory skryté pod anonymnými prezývkami nie sú ani dostatočne reprezentatívne. Je tak teraz na nás ostatných, aby sme tomu trochu pomohli a verejne začali hovoriť o tom, ako to vidíme. Zodpovednosť máme na svojich pleciach…
