V týchto dňoch pripravujem krátke zamyslenie nad tým, aký bol rok 2012 pre Mládež ulice – organizáciu, ktorá mi chýba čoraz viac. Prehrabával som sa v starších textoch a našiel som “príhovor” venovaný roku 2007. Tie časy, kedy som mohol byť “v teréne” boli naozaj skvelé…
Nedávno som v televízii počul zaujímavú vec: Mnohí z nás si myslíme, že môžme prírodu vytvoriť všade tam, kde sa nám to zapáči. Do stredu námestia zalejeme do betónu korene mladého duba a čakáme, že nám vyrastie krásnu alej. A potom prekvapení a s pohoršením sa pozastavujeme nad tým, že tento strom najprv poškodil chodník, padajúci konár zranil človeka a naše očakávania zostali nenaplnené a my sklamaní. Tento príbeh ma prinútil zamyslieť sa nad tým či tomu tak nie je aj v prípade našej práce. Ľudia sa ma totiž občas pýtajú na význam toho všetkého, nerozumejú životu “tých druhých”. Ja sám som si až postupom času začal uvedomovať, že “naše” deti a mladí vyrastajú v náročný podmienka – vysychajúcej pôde na púšti, no napriek tomu rastú a majú túžbu žiť. Našou úlohou nie je meniť ich na svoj obraz, ale podporovať ich v raste.
V prvom rade sme sa rozhodli počúvať a vnímať. V tomto smere nám veľmi pomohol náš prvý väčší projekt, ktorý sme ukončili v lete. Po tom, ako vzájomná dôvera narástla sme sa rozhodli ísť ešte ďalej a pustiť do nových aktivít. Projekt Kam kráčam je venovanú nielen voľnému času, ale aj vzájomným rozhovorom. Práve rozhovor má v našej práci osobitné postavenie. Sprevádzame v ňom deti a najmä dospievajúcich, hľadáme možnosti, pozeráme sa na veci z viacerých uhľov pohľadu. Veríme, že je to cesta k tomu, aby raz zanikli a to z prostého dôvodu: staneme sa nepotrebnými. Dúfam, že sa tento moment raz príde.
Rád by si pri tejto príležitosti poďakoval všetkým, ktorí ste prispeli v roku 2007 svojím dielom práce. Vždy som to tvrdil a záverom to ešte pre istotu zopakujem: to čo je v našej práci najdôležitejšie sú ľudia. Alebo ako píše Paulo Coelho: “Lepšie je kráčať v tme dvom ako sám za svetla”.
Prešlo už (alebo ešte len) 5 rokov a veľa sa od toho času zmenilo v činnosti a dosiahnutých výsledkoch tejto organizácie. Našťastie, aj tohtoročnú úvahu môžem oprieť o rovnaké východisko, ako v tých rokoch. Ľudia! Skvelé, čo dokážu tí, ktorí myslia na to, ako zostať profesionálom, úprimne podporovať ľudí a neuspokojiť sa s priemernosťou. Tak, inšpiráciu už mám…
