V príspevku by som sa rád venoval knihe s názvom zhodným s nadpisom. Jej autorom je poľský sociológ Zygmunt Bauman. Rozhodol som sa pozrieť bližšie na myšlienky tohto autora, pretože nastavili zrkadlo môjmu vnímaniu komunity a dostali sa do rozporu s tým čo som si o komunite doposiaľ myslel.
To čo je úvodom zdôraznené je, že „ľuďmi nemôžme byť ani bez jedného: ani bez bezpečnosti, ani bez slobody, no nemôžeme mať obe naraz, a to ani v množstve, ktoré by nás celkom uspokojilo“ (Bauman, Z.: Komunita, strana 10). Bauman toto svoje tvrdenie neskôr spája s komunitou, resp. spoločnosťou ako takou. Ak si uvedomíme podstatu uvedeného tvrdenia a zároveň sme si doposiaľ mysleli, že bezpečnosť a sloboda môžu ísť „ruka v ruke“, podľa Baumana sa hlboko mýlime. Možno sa teda pýtať: komunita, ktorá poskytuje bezpečnosť nás robí neslobodnými? Alebo naopak: Možno žiť slobodne v nebezpečnej komunite?
Autor zároveň nastavuje zrkadlo, dnešnej konzumnej, individualistickej či možno to dokonca nazvať kapitalistickej spoločnosti. Mnoho krát spomínané a zdôrazňované slovo identita je podrobené kritike: „Život venovaný hľadaniu identity je plný hluku a hnevu. Identita znamená stáť mimo: byť odlišný a cez odlišnosť jedinečný – a tak hľadanie identity nemôže byť ničím iným než oddeľovaním a odlučovaním“ (tamtiež, s. 17). Ľudia sa tešia z identity, pretože si myslia, že je náhradou komunity. Údajne je však paradoxné, že keď „má identita ponúknuť čo len trochu istoty“, ktorú ponúka pôvodne komunita, „ a tak zohrať liečivú alebo bolesť utišujúcu úlohu, musí byť v rozpore so svojím pôvodom. Musí poprieť, že je len náhradou – potrebuje vyvolať vidinu práve takej komunity, ktorú prišla nahradiť. Identita vyrastá na hroboch komunít, prekvitá však vďaka sľubu oživenia mŕtvych.“ Jack Young pridáva glosu: „Vo chvíli, keď skolabuje komunita, je vynájdená identita(2)“.
Môžno vnímať Baumanovu kritiku „odtrhnutia úspešných“. V procese rozpadu komunít zohráva výraznú úlohu exteritorialita – stav, kedy môžem byť vo chvíli na rôznych miestach planéty, komunikovať prostredníctvom moderných technológií. V tomto ponímaní exteriotoriality stráca význam „priestor – miesto“. Dochádza k miešaniu kultúr, avšak „byť exteritoriálny neznamená byť nositeľom novej globálnej kultúrnej syntézy či dokonca vytvoriť spojenia a komunikačné kanály medzi kultúrnymi oblasťami a tradíciami. Existuje len veľmi úzka (ak vôbec nejaká) styčná plocha medzi „územím exeritoriality“ a krajinami, v ktorých sú náhodou fyzicky umiestnené jej motely a hostince“ (tamtiež s. 46). Cestovanie medzi metropolitnými mestami sa stáva štandardom najmä u „odtrhnutých úspešných“. V istom zmysle ide o akúsi „sociokultúrnu bublinu“ pretože kamkoľvek prídu – hoteli, letiská, reštaurácie – všetko je takmer rovnaké.
Výraznou je tiež kritika princípu zásluhovosti. Črtou komunitarizmu, ktorá ju robí „filozofiou slabých“ je predstava komunity bratskej povinnosti spravodlivo rozdeľovať výhody medzi jej členov, bez ohľadu na to, aké majú nadanie alebo talent. Ak (vraj) prevláda „že zásluha a jedine zásluha musí byť odmenená, sa dá ľahko prerobiť na seba ovládané privilégium, prostredníctvom ktorého môžu mocní a úspešní legitimizovať svoje štedré zisky zo sociálnych zdrojov“ (tamtiež strana 48). Možno sa to tak aj deje…na zamyslenie je, či je takáto legitimizácia oprávnená.
„Zdá sa, že v súčasnom svete existuje jedna nápadná výnimka z neľútostného procesu rozpadu ortodoxných komunít: sú to tzv. „etnické minority“ (tamtiež s. 70). „ Takto „pozitívne“ sa začína časť kapitoly od rovnosti k multikuturalizmu. Pozitívne v úvodzovkách z dôvodu, že členstvo v týchto komunitách je len zdanlivým členstvom. Je to spôsobené tým, že má askriptívny (prisúdenie) charakter a askripcia nie je vecou výberu. Tieto „komunity“ sú potom skôr výsledkom donútenia než slobodnej voľby. Skupinové normy v liberálnej spoločnosti sa potom „točia okolo skupinového členstva, z ktorého sa v podstate nedá uniknúť…Mocné skupiny prisudzujú skupinové členstvo slabším, bez ohľadu na to, či existuje subjektívny základ pre pridelenú identitu. (3)“, ukazuje Geoff Dench vo svojej knihe Minority v otvorenej spoločnosti. Etnická minorita je teda termín v ktorom sa schovávajú (alebo ku ktorej sú skôr priradené) rôzne sociálne entity. V prípade okamžitého vylúčenia nikto nemôže vystúpiť z uzavretej komunity. Komunita tak nespĺňa svoj pôvodný účel aj skôr istou „pseudokomunitou“.
Autor je veľmi skeptický k existencii skutočných komunít v dnešnej dobe. Cituje Jeffreyoho Weeksa, ktorý tvrdí: „najsilnejší zmysel pre komunitu naozaj pochádza väčšinou zo skupín, ktoré pociťujú ohrozenie základov svojej kolektívnej existencie, a preto si vytvárajú komunitu s takou identitou, ktorá zabezpečuje silný zmysel pre odpor a posilňovanie svojej pozície v spoločnosti. Keďže ľudia nie sú schopní kontrolovať vzťahy, na ktorých sa podieľajú, zmenšia svet do veľkosti svojich komunít a na tomto základe politicky konajú. Výsledkom príliš často býva nutkavý partikularizmus, ktorý je spôsobom prijatia ne predvídateľnosti alebo vyrovnania s ňou.“ V tomto kontexte je „zvláštne“, že etnické skupiny sú „pseudokomunitami“, keďže by sa dalo predpokladať, že pociťujú ohrozenie svojej skupinovej identity vo vzťahu k majoritnej spoločnosti a tak by mali mať najvyššie predpoklady pre vznik skutočných komunít- tak ako predpokladá Weeks.
Priestor na ceste ku globalizácií prechádza zvláštnym procesom – “stráca svoju dôležitosť, zatiaľ čo si získal vážnosť”(tamtiež, s. 85). Virilio Paul zastáva názor, že územná suverenita stratila význam a aj veľa zo svojej bývalej prítažlivosti. Územie sa stáva za istých okolností skôr príťažou ako výhodou, najmä v situáciách, keď sa stáva predmetom mocenského boja. Miesto stráca význam, istoty v ktoré sme dúfali sa strácaju. A tak Bauman príznačne nazýva svoju ôsmu kapitolu: “Konečný súčet: Geto”. Nielen tých, ktorí sú na okraji spoločnosti. Okrajov je mnoho. Jeden z nich tvoria aj “odtrhnutí úspešní.”. Potom obyvatelia dobrovoľných get zdesenene zisťujú, že “čím bezpečnejšie sa cítia vo vnútri uzavretého územia, tým menej známa a hrozivejšia sa im zdá divočina vonku a potrebujú čoraz viac odvahy, aby si trúfli prejsť za ozbrojené stráže a vzdialiť sa z dosahu elektronického sledovania.” Dobrovoľné getá majú spoločnú jednu vlastnosť – dokážu samé udržiavať a prehlbovať svoju izoláciu. V kontexte týc sociálne slabých sa dá povedať, že getoizácia je “organickou súčasťou odstraňovania odpadu”(tamtiež, s. 92) Stáva sa tak v čase, keď sa chudobní nedajú využiť ako “rezervná armáda výrobcov”, ale stávajú sa zbytočnými a nekvalitnými konzumentami. Wacquant uzatvára svoje skúmanie zistením, že “(geto) neslúži ako zásobáreň použiteľnej pracovnej sily, ale iba ako skládka pre ľudí, ktorých okolitá spoločnosť nevie ekonomicky alebo politicky využiť.” V tejto súvislosti spomína, že getá a väzenia sú dve stratégie “pripútania nežiadúcich osôb k miestu” odňatia slobody a imobilizácie. Rozdieľ je v tom, že getá su lacnejšie ako väznice. Môžeme skonštatovať, že “väzenia sú getá s múrmi, zatiaľ čo getá sú väzenia bez múrov” (tamtiež, s. 93).
“Ak má existovať komunita vo svete jednotlivcov, môže to byť jedine komunita utkaná zo spoločného života a vzájomnej starostlivosti, komunita, ktorá má záujem a nesie zodpovednosť za rovnaké právo byť človekom a rovnaké schopnosti konať v súlade s týmto právom.”
-
Bauman, Z.: Komunita, Spolok slovenských spisovateľov, 2006 Bratislava, ISBN 80-8061-225-0
-
Jock Young, The Exclusive Society, London, Sage, 1999, s. 164
-
Geoff Dench, Minorities in the Open Society, s. 156