Chudoba a sociálne vylúčenie

V druhom svojom článku (pôvodne príspevok vytvorený počas štúdia na VŠ) sa pozrieme na prepojenie vzťahu chudoby a sociálneho vylúčenia z rôznych uhľov pohľadu, s dôrazom na chudobu rómskych osád.

Úvod by sme mohli začať myšlienkami z knihy amerického autora Billa Bakera, ktorý sa venoval práci s rómskou komunitou na východnom Slovensku. Na obálke jeho knihy pod výstižným názvom Z blúdneho kruhu nájdeme konštatovanie o paradoxe toho, že v relatívne prosperujúcej spoločnosti chodia detí späť hladné. Riešenie vlády hľadajú v prerozdeľovaní chudobným a nepracujúcim a „napriek miliardám takto „investovaným“ korún, len málokto z tých, čo z generácie na generáciu žijú v chudobe, nájde svoju cestu z blúdneho kruhu“¹.

Bolo by pravdepodobne veľmi nerozvážne pustiť sa do komplexnejšej analýzy všetkých faktorov, ktoré chudoba pre rómsku minoritu znamená. Premýšľať by sme mohli o príčinách, podiele zodpovednosti za súčasnú situáciu (zo strany samotných Rómov, spoločnosti) a tiež dôsledkoch a možných východiskách. Cieľom tejto práce bude však objasnenie si základných pojmov a vhľad do niektorých vzťahov, ktorý súvisia s chudobou a sociálnym vylúčením.

Vzťah chudoby a sociálneho vylúčenia

V rôznych spoločnostiach (dokonca aj európskych) je chudoba ponímaná rôzne. Podľa autorov Headyho a Romma možno hovoriť o tom, že chudoba je vnímaná ako dôsledok prerozdeľovania zatiaľ čo sociálne vylúčenie úzko súvisí so zhoršovaním prístupu k sociálnym zdrojom, možnosti využívania rôznych inštitúcií spoločnosti. Medzi oboma pojmami nemusí v praktickej rovine existovať súvislosť. V prípade Rómov pôjde pravdepodobne o vzájomné podmieňovanie sa oboch javov. V našich podmienkach sa chudoba spája najmä v súvislosti s pojmom životné minimum. Iný pohľad predkladá Henderson keď uvádza „sociálne vylúčenie poukazuje na existenciu ekonomických, politických a sociálnych síl, ktoré jednotlivec nemá pod kontrolou.“ Dokladá do citovaním Russella a jeho tvrdenia, že „vylúčenie naznačuje, že niekto alebo niečo tu vylučuje. Prepája súvis bohatstva a chudoby, zahrnutých a vylúčených. Vylúčenie nie je pasívny stav. Negeneruje sa zo seba samo.“⁶ Zároveň v inej časti zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať medzi sociálnou inklúziou a ekonomickou regeneráciou.

Generačná vs situačná chudoba

V prvom rade bude potrebné upresniť do ktorej z týchto „kategórii“ by sme mohli zaradiť väčšinu z tých, ktorí sa v nej ocitli a zároveň sú v područí sociálneho vylúčenia. Situačná chudoba je spravidla dôsledkom nejakej tragédie. Proti tragédiám nieje nikto z nás imúnny a v takejto „situačnej chudobe je dočasná hmotná pomoc potrebná, aby sa ľudia vysporiadali s udalosťami a dostali späť na svoju cestu.“¹ V prípade situačnej chudoby je však možno povedať, že ľudia, ktorí sa v nej ocitli majú „silne vyvinutú pracovnú morálku“ a pomoc komunity nieje dlhodobo potrebná. Na druhej strane ľudia z kategórie generačnej chudoby (už názov napovedá o jednej jej charakteristike) a zároveň tí, ktorí si zvykli na sociálne dávky vidia svoj problém jednoducho „potrebujú peniaze“. Bakker k tomu ďalej dodáva: „ Prideľovať peniaze tým, ktorí za ne nič neurobili je vo výsledku to isté, ako kŕmiť niekoho otráveným jedlom“.

Zdroje sociálneho vylúčenia

V prvom rade považujem za dôležité spomenúť to, že vidieť veci čierno – bielo žiadnym spôsobom nepomáha v pomoci samotným Rómom. A tak jednoznačné tvrdenia o tom prečo je prevažná väčšina v súčasnej nevyhovujúcej situácii sú len príležitosťou pozrieť sa na vec z jednej strany. Isto sa dá nájsť myšlienkový rámec, ktorý vidí zodpovednosť prevažne v majoritnej spoločnosti. Dôsledkom toho sú potom vylúčené komunity, ktoré možno v istom zmysle bezpochyby nazvať getami. Prehľadne a zároveň konfrontačne o tom píše poľský sociológ Zygmunt Bauman vo svojej knihe Komunita – hľadanie bezpečia vo svete bez istôt. Mimo iného uvádza: „Dobrovoľné getá majú spoločnú jednu vlastnosť – dokážu samé udržiavať a prehlbovať svoju izoláciu”^2. V kontexte tých sociálne slabých sa dá povedať, že getoizácia je “organickou súčasťou odstraňovania odpadu”. Stáva sa tak v čase, keď sa chudobní nedajú využiť ako “rezervná armáda výrobcov”, ale stávajú sa zbytočnými a nekvalitnými konzumentmi. Odvolaním sa na Wacquanta uzatvára svoje skúmanie zistením, že “(geto) neslúži ako zásobáreň použiteľnej pracovnej sily, ale iba ako skládka pre ľudí, ktorých okolitá spoločnosť nevie ekonomicky alebo politicky využiť”. V tejto súvislosti spomína, že getá a väzenia sú dve stratégie “pripútania nežiadúcich osôb k miestu” odňatia slobody a imobilizácie. Rozdiel je v tom, že getá sú lacnejšie ako väznice. Môžeme skonštatovať, že “väzenia sú getá s múrmi, zatiaľ čo getá sú väzenia bez múrov”. Myšlienky tohto autora vychádzajú z rámca bežného myslenia, etnické komunity dokonca nazýva pseudokomunitami (o dôvodoch by mohla byť samostatná práca) a tak aj by sme z istého uhľa mohli polemizovať o tom či je rómska komunita vôbec komunitou (samozrejme na základe charakteristík a definícií komunity inými autormi by o tom asi nebolo pochýb).

Na strane druhej je tu prirodzená potreba ľudí združovať sa na základe spoločných znakov, záujmov a potrieb. Trochu paradoxne mi tu napríklad vyznievajú niektoré tvrdenia z prednášok. Na strane jednej sa ako jedna z príčin súčasného stavu považuje to, že sa Rómom zakázalo kočovať. Je pravdepodobné, že ak by v súčasnosti mali tú možnosť (a v istom zmysle ju možno aj majú), tak tu nieje žiadny potenciál jej využitia. Tak či onak, predstavme si, že Rómovia skutočne kočujú. Nešlo by v takomto prípade rovnako o uzavreté komunity len s iným štýlom života. Myslím, že práve v Turecku sa tento stav zachoval a izolácia bola len inak riešená.

Na mieste je otázka: Vieme my “biely” čo vlastne Rómovia v tejto oblastí potrebujú a chcú. Čo by sa muselo stať, aby sme Rómske komunity vnímali ako neizolované a teda integrované. A najmä, aby sa tak vnímali samotní Rómovia. Vzájomnému izolovaniu môžu napomáhať aj nasledujúce myšlienky “Podľa Slovákov sa Rómovia premnožujú a je im jedno koľko ich spí pokope v jednej miestnosti. Podľa Rómov majú početné rodiny preto, lebo toľko im dáva príroda. Podľa Slovákov Rómovia nemajú žiaden záujem učiť sa a dokončia sotva základnú školu. Podľa Rómov aj keby v škole tvrdo dreli a dokončili by ju, robotu aj tak nedostanú, tak načo sa namáhať. Slováci sa zriedka rozprávajú s Rómami a nikdy sa s nimi nemiešajú. Nedôverujú Rómov. Rómovia sa zriedkavo rozprávajú so Slovákmi a nikdy sa s nimi nemiešajú. Nedôverujú Slovákam”¹. A zakončiť to možno jednoduchým “Slováci sa boja Rómov. Rómovia sa boja Slovákov.” Aj na základe takého pohľadu možno usudzovať, že sociálna izolácia je dôsledkom viacerých faktorov, ktorých korene sú na oboch stranách barikády. Napriek tomu niektoré skúsenosti, aj zo zahraničia, o ktorých sa možno dozvedieť viac v publikácií Čo sa osvedčilo – Výber z rómskych projektov v strednej a východnej Európe poukazujú na úspešnosť istých prístupov. Práve skúsenosti z iných krájin akými si napr. Bulharsko, Maďarsko, Rumunsko či Česká republika hovoria o tom, že značná miera zapojenia majoritnej aj minoritnej časti spoločnosti je potrebná na prekonanie sociálnej exklúzie. Rozdiel je možno skutočne len v prístupe k rôznym (nielen) sociálnym zdrojom. My “bieli” máme v súčasnej situácii výraznejší vplyv na média a mohli by sme byť tými, ktorí sa pustia do prerušenie tohto blúdneho kruhu. Preto, aby sa začalo hľadať riešenie je potrebný prvý krok jednej zo strán. Niektoré pokusy na základe svojich skúmaní tvrdia, že “najlepším zdrojom vplyvu je jednota väčšiny, ale za určitých podmienok (nejednotnosť väčšiny) je menšina schopná presvedčiť väčšinu a spôsobiť zmenu úsudku. Takáto zmena závisí na chovaní menšiny, ktorá musí byť zastávať svoje stanovisko vytrvalo a bez výnimky. Potom môže získať práve taký vplyv ako nejednotná väčšina”⁴. Ako však vieme, jednota samotných Rómov nieje práve ich silnou stránkou (zaujímavá je napr. informácia o počte zaregistrovaných rómskych politických strán, ktorá sa nájsť na stránke Ministerstva vnútra SR).

K zdrojom s odvolaním sa na Billa Bakera možno dodať: Na jednej strane je tu systém, ktorý bol a ešte stále je príčinou pasivity samotných Rómov. Základným kameňom podľa autora je práca, ktorá v sebe neobnáša iba finančný príjem, ale podieľa sa na budovaní viacerých úrovní osobnosti. Ľudia bez práce a na podpore upadajú do nudy, lenivosti a apatie. Dokonca dodáva aj nezdravé prejedanie sa a zlá organizácia času. A tak by sme mohli použiť naše slovenské porekadlo bez práce nie sú koláče, ktoré by sa mali vo výraznejšej miere uplatňovať aj vo vzťahu k rómskej minorite. Pán Baker pravdepodobne však niektoré svoje myšlienky postupne upresní či redefinuje. Tento pocit som nadobudol po osobnom stretnutí s ním. Vrátil sa totiž na čas do USA, jedného mesta kde bola minimálna nezamestnanosť a napriek tomu žili ľudia v biede – hmotnej a do istej miery aj sociálne. Vtedy uviedol, že (voľne pochopené) práca samotná nedokáže spôsobiť až také posuny ako uvádza v svojej knihe. Toto zistenie by bolo možno v súlade s myšlienkami Kellera. Ten v súvislosti s kritickým pohľadom na sociálny štát (vláda súčasnosti používa čoraz častejšie tento pojem) píše: “Obľúbenou sa stali formy “neplnohodnotnej práce”. Tento pojem je spojený s flexibilizáciou práce a rozšírením prác vykonávaných mimo štandardného pracovného pomeru. Ide teda o prácu vykonávanú prevažne na iný ako plný úväzok (dohoda o vykonaní práce, skrátený pracovný úväzok a podobne). Ak k tomu pridáme demografické faktory (starnutie populácie – smerovanie smerom k “obrátenej pyramíde” vekovej štruktúry obyvateľstva), krízu solidarity a zvyšujúce sa zaťaženie pre strednú vrstvu ako zdroja príjmov štátnej pokladne môžeme hovoriť o postupnom kolapse sociálneho štátu. Sociálne práva sú obmedzované v stále vyššej miere a dôsledkom negatívneho vývoja môže byť „pracujúca chudoba“ – postupný zánik strednej vrstvy. Táto “pracujúca chudoba” by mala teda prístup k pracovným príležitostiam, no príjem a podmienky za ktorých by pracovali by nepostačovali na zabezpečenie života tak, ako ho poznáme dnes na úrovni stredných vrstiev. Logicky možno usudzovať, že potlačenie chudoby a sociálneho vylúčenia u Rómov by mal znamenať aj presun v rámci stratifikačného systému (aj to nieje isté). Ich, najmä materiálne podmienky by mohli byť podľa prognóz autora a môjho usúdenia podobné súčasnosti. Čo z toho vyplýva? To čo uvádzam na úvod. Hľadať komplexnejšie východiská by vyžadovalo systematickú a komplexnú prácu mnohých odborníkov – samozrejme za účasti samotných Rómov.

Prirodzene, že isté návrhy na riešenia (najmä na to akou cestou kráčať) možno nájsť. Mimo dostupných príležitostí a práce za primeranú mzdu sa otvára aj priestor pre komunitnú prácu: „Komunitný rozvoj sa zaviazal pracovať s utláčanými a marginalizovanými ľuďmi. Pri tejto práci sa snaží podporovať sily a kapacity ľudí“⁶. Viac ako o exklúzií chce pracovať s inklúziou, teda pojmom s pozitívnou konotáciou. V rámci svojho ponímania si uvedomuje hranice a zdôrazňuje dôležitosť uvedomovania si limitov toho „čo môžeme robiť na miestnej úrovni, a o limitoch toho, čo môže dosiahnuť sociálny rozvoj.“ Na rozdiel od Bakera, ktorý prikladá význam lokálnym komunitám a a decentralizácii (zjednodušene by sa to mohlo nazvať nespoliehať sa za každú cenu na vládu) Henderson konštatuje, že „mnoho chudobných a vylúčených žije mimo sídlisk, bežne označovaných ako zvýhodnených, a že väčšina ekonomických a sociálnych síl, ktoré zapríčiňujú chudobu, nie sú na miestnej úrovni kontrolovateľné. Musíme konať na národných a medzinárodných úrovniach“⁶. Dodáva, že miestne komunity zároveň však môžu výrazne prispieť k zlepšeniu vlastných životných podmienok, je to pre nich príležitosť „vyjednať si lepší sociálny status a identitu, a tým dosiahli nové štádium vo svojom rozvoji.“

Čo dodať záverom?

Naša spoločnosť (aspoň väčšina z nej) by uviedla, že mnohí Rómovia žijú v chudobe a sú sociálne vylúčení. Občas sa niektorí z nás uberajú k hľadaniu vinníka zodpovedného za súčasný stav. Budú to mať veľmi náročné tí, ktorí chcú nájsť začiatok v kruhu. Preto považujem za užitočnejšie snažiť sa pochopiť situáciu všetkých strán – Rómov, občanov, vlád a rôznych ekonomických síl. Pretože napriek tomu, že Dežo žije v osade na východe Slovenska v úbohých podmienkach pre zmenu bude potrebná aktívna účasť každého kto môže a chce prispieť k tomu, aby sa kruh prerušil.

Literatúra:

1. Baker, B.: Z blúdneho kruhu Silvana 2007, Košice ISBN 978-80-969539-1-2

2. Bauman, Z.: Komunita, Spolok slovenských spisovateľov, 2006 Bratislava, ISBN 80-8061-225-0

3. Čo sa osvedčilo – výber z rómskych projektov v strednej a východnej Európe, Partners for Democratic Change Slovakia 2003, ISBN 80-968934-1-6. Online dostupné na www.pdcs.sk

4. Kern, H. A kol: Prehľad psychológie Portál 2000, Praha ISBN 80-7178-426-5

5. Keller, J.: Soumrak sociálního státu, Sociologické nakladatelství, Praha 2006,

6. Henderson, P.: Social inclusion and Citizenship in Europe 2002, Den Haag, ISBN 90-72846-18-4