slovensko.social

V týchto dňoch pripravujem krátke zamyslenie nad tým, aký bol rok 2012 pre Mládež ulice – organizáciu, ktorá mi chýba čoraz viac. Prehrabával som sa v starších textoch a našiel som “príhovor” venovaný roku 2007. Tie časy, kedy som mohol byť “v teréne” boli naozaj skvelé…

Nedávno som v televízii počul zaujímavú vec: Mnohí z nás si myslíme, že môžme prírodu vytvoriť všade tam, kde sa nám to zapáči. Do stredu námestia zalejeme do betónu korene mladého duba a čakáme, že nám vyrastie krásnu alej. A potom prekvapení a s pohoršením sa pozastavujeme nad tým, že tento strom najprv poškodil chodník, padajúci konár zranil človeka a naše očakávania zostali nenaplnené a my sklamaní. Tento príbeh ma prinútil zamyslieť sa nad tým či tomu tak nie je aj v prípade našej práce. Ľudia sa ma totiž občas pýtajú na význam toho všetkého, nerozumejú životu “tých druhých”. Ja sám som si až postupom času začal uvedomovať, že “naše” deti a mladí vyrastajú v náročný podmienka – vysychajúcej pôde na púšti, no napriek tomu rastú a majú túžbu žiť. Našou úlohou nie je meniť ich na svoj obraz, ale podporovať ich v raste.

V prvom rade sme sa rozhodli počúvať a vnímať. V tomto smere nám veľmi pomohol náš prvý väčší projekt, ktorý sme ukončili v lete. Po tom, ako vzájomná dôvera narástla sme sa rozhodli ísť ešte ďalej a pustiť do nových aktivít. Projekt Kam kráčam je venovanú nielen voľnému času, ale aj vzájomným rozhovorom. Práve rozhovor má v našej práci osobitné postavenie. Sprevádzame v ňom deti a najmä dospievajúcich, hľadáme možnosti, pozeráme sa na veci z viacerých uhľov pohľadu. Veríme, že je to cesta k tomu, aby raz zanikli a to z prostého dôvodu: staneme sa nepotrebnými. Dúfam, že sa tento moment raz príde.

Rád by si pri tejto príležitosti poďakoval všetkým, ktorí ste prispeli v roku 2007 svojím dielom práce. Vždy som to tvrdil a záverom to ešte pre istotu zopakujem: to čo je v našej práci najdôležitejšie sú ľudia. Alebo ako píše Paulo Coelho: “Lepšie je kráčať v tme dvom ako sám za svetla”.

Prešlo už (alebo ešte len) 5 rokov a veľa sa od toho času zmenilo v činnosti a dosiahnutých výsledkoch tejto organizácie. Našťastie, aj tohtoročnú úvahu môžem oprieť o rovnaké východisko, ako v tých rokoch. Ľudia! Skvelé, čo dokážu tí, ktorí myslia na to, ako zostať profesionálom, úprimne podporovať ľudí a neuspokojiť sa s priemernosťou. Tak, inšpiráciu už mám…

Mal som tú česť zúčastniť sa 15 . novembra na konferencii, ktorú organizovalo Združenie STORM pri príležitosti svojho 10-výročia. Naskytla sa mi príležitosť čo-to povedať o nízkoprahových programoch a prispieť do elektronického zborníka. Rád sa s Vami o tento text podelím:

Nízkoprahové programy, koncept založený na vzťahu a dôvere, otvoril dvere možností práce s deťmi a mládežou. Myšlienka „sprevádzania“ mladých obdobím dospievania nebola síce žiadnou revolúciou, no nízkoprahové programy uchopili a spojili do jedného celku viacero dôležitých prvkov. Či už myslíme na princípy, ktoré znižujú bariéry k využívania služieb klientom alebo na široké spektrum metód práce, ktoré umožnia „efektívne sprevádzanie“ klienta v rôznych životných situáciách.

Ako iné systémy, aj tento koncept stál počas svojej približne 15-násť ročnej histórie na rázcestí niekoľko krát. Boli a sú pred nami výzvy, ktoré je potrebné reflektovať a reagovať na ne. Sú to najmä otvorené etické dilemy, otázky z oblasti priamej práce, neustále úvahy o finančnej udržateľnosti a mnohé ďalšie oblasti. V tomto období sa praktikom a teoretikom podarilo na niektoré z otázok uspokojivo zodpovedať. O iných sa diskutovalo bez významnejšieho výsledku (napr. „večná“ téma ohlasovacej povinnosti), o ďalších prebieha diskusia. Domnievam sa tiež, že pred nami sú aj výzvy, ktoré zostávajú v súčasnej dobe zatiaľ len veľmi málo pomenované. Skôr či neskôr však vyplávajú na povrch a významne zasiahnu do toho, akým smerom sa bude myšlienka a realizácia nízkoprahových programov pre deti a mládež uberať.

Rád by som vám predstavil niektoré z týchto výziev a uviedol pri nich pár svojich úvah.

1. Nízkoprahové programy nie sú len pre deti a mladých žijúcich v sociálnom vylúčení

Tento obraz sa nízkoprahové programu podarilo postupne vybudovať. V prvých rokoch konceptu bola totiž „silným“ argumentom skutočnosť, že práve nízkoprahové princípy umožňujú pritiahnuť deti a mladých, ktorí vykazujú rizikové správanie. Ostatne, aj jedna z prvých definícii nízkoprahu hovorila o cieľovej skupine tých, „ktorí sa vyhýbajú štandardnej inštitucionálnej pomoci alebo ju aktívne nevyhľadávajú a u ktorých je dôvodný predpoklad nutnosti a účelnosti takejto pomoci.“ (A. Herzog. P. Klíma, Éthum, 2003)

Spektrum organizácií, ktoré sa hlásili k nízkoprahovým princípom sa postupne rozširovalo. Tieto organizácie nepracovali len s klientmi, ktorí by explicitne vykazovali znaky uvedené v definícii vyššie. Vďaka tomu sa tvorila nová identita a čoraz častejšie sa šírili myšlienky a možnosti poskytovania služieb pre sídliskovú i vidiecku mládež, pre mladých so špecifickými záujmami a ďalšie skupiny. Slovník pracovníkov sa prirodzene obohatil o častejšie narábanie s pojmami ako primárna prevencia, rozvoj sociálnych zručností, kariérne poradenstvo a ďalšie.

2. Nízkoprahovosť neznamená bezbrehosť

Častou otázkou a niekedy aj presvedčením odbornej i laickej verejnosti bolo, že nízkoprahové kluby a terénne programy fungujú bez akýchkoľvek pravidiel. Opäť ako v prípade prvej tézy, prax ukázala niečo iné. Existencia vzdelávania v SR i v zahraničí (najmä prostredníctvom Českej asociácie streetwork) umožnila pracovníkom a pracovníčkam lepšie uchopiť prácu s pravidlami a dostať do povedomia, čo znamená princíp „nízkoprahové naladenie pracovníka“. Áno, tento model pracuje s klientom a hranicami inak, ako iné prístupy práce s mládežou. No považovať ho za koncept bez pravidiel s predstavou, že za dverami klubov vládne anarchia bolo a je spôsobené len neznalosťou fungovania nízkoprahových programov pre deti a mládež.

[note color=”#FFCC00″]Aktívne pôsobíte v nízkoprahovom klube alebo terénnom programe? Potom by Vás mohla zaujať ponuka tréningov a školení k témam ako etika práce s klientom, princípy nízkoprahových programov, zvládanie náročných situácií, pomáhajúci rozhovor atď. Viac info na tejto stránke. [/note]

3. Nie každý priestor pre mladých, ktorý je ľahko dostupný je nízkoprahovým klubom/programom

Túto tézu považujem za dôležitú a zároveň stále veľmi problematickú. Stav, kedy pomenujeme priestor nízkoprahových klubom, a on ním z hľadiska metodológie nie je (t.z. nie je dodržané uplatnenie základných princípov), je systémovým problémom. Predstavte si situáciu, že máte nápad vytvoriť priestor pre mladých (alebo ste aktívnym mladým človekom, ktorý sa na túto úlohu podujme). Zabezpečíte priestory, prvé vybavenie – pravdepodobne pomôcky na voľný čas. Ako tento priestor nazvete? Možno klubovňa či mládežnícke centrum. Začnete si vytvárať vzťahy s ľuďmi, ktorí robia podobnú činnosť. Postupne sa obzeráte po grantových výzvach, aby ste mohli uskutočniť zaujímavé podujatia. Zistíte, že potrebujete jasnejšiu identitu, zaradiť sa k niečomu, čo už existuje. Pátranie vás privedie k pojmu nízkoprahový klub. Poviete si: „Veď aj k nám môžu chodiť mladí „len-tak“. Budeme aj my nízkoprahovým klubom“. Ak ste sa začali hlbšie zaujímať o tento program, vzdelávať sa, snažíte sa pochopiť význam jednotlivých princípov – výborne. Ak ste však ostali iba pri názve odhliadnuc od toho, že dôležitou súčasťou je napríklad kontaktná práca, poskytovanie sociálnych služieb či realizácia preventívnych programov, bude to málo. A teraz to dôležité. Nemali toho veľa na výber, pretože v systéme chýba pomenovanie širšieho spektra programov pre mladých. Výzvou pre nás tak je pomenovanie odtieňov, viacerých foriem práce a programov, ktoré by definovali odlišnú zodpovednosť vo vzťahu ku klientovi a spoločnosti, než majú nízkoprahové programy spĺňajúce väčšinu odborných štandardov.

4. Sociálne služby sú dôležitým aspektom konceptu, voľnočasové aktivity podporným nástrojom

Z vlastnej skúsenosti viem, že túto myšlienku je potrebné často si uvedomovať. Tendencia ostať len pri ponuke voľnočasových aktivít je silná. Dôvodov je viacero. Prvým z nich je presvedčenie niektorých pracovníkov a pracovníčok, že nízkoprahový program je len o poskytnutí priestoru pre zmysluplné trávenie voľného času (tento dôvod čiastočne súvisí s predchádzajúcou tézou). Iným dôvodom býva náročnosť poskytovania sociálnych služieb alebo tiež náročnosť využitia voľnočasových aktivít ako nástroja na rozvoj sociálnych či iných zručností. V tomto smere sa vyžaduje skúsenosť ľudí pôsobiacich v programoch, tiež kvalitné teoretické zázemie i samotná schopnosť „kontaktnej práce“. Iste môže, najmä v prvých mesiacoch či rokoch existencie programu ponuka voľnočasových aktivít prevažovať. Postupom času by sa však tento pomer mal vyrovnávať. Perspektívou programu by nemalo byť pôsobenie kvôli voľnočasovým aktivitám ako takým, ale možnosti sprevádzania klienta životom vďaka vybudovanej dôvere a profesionálnemu vzťahu.

5. Legislatívne vymedzenie a prax nízkoprahových programov pre deti a mládež by mali byť v maximálnom možnom súlade

Služba Nízkoprahové denné centrum pre deti a rodinu je definovaná Zákonom o sociálnych službách. Táto definícia len z veľmi malej časti odzrkadľuje skutočnosť nízkoprahových programov tak, ako ich vidia dlhoroční praktici i odborná literatúra. Pre klienta to môže byť menej podstatné, pre samotné organizácie by potencionálne dôsledky mohli znamenať veľa. V tomto smere je obrovskou výzvou a budúcou témou otázka vzťahu nízkoprahových denných centier pre deti a rodinu, ktoré sú oficiálne registrované a tých, ktoré síce pracujú v súlade s nízkoprahovou filozofiou, no registrované nie sú. Už v súčasnej dobe vzniká paradoxná situácia, kedy je v registri zapísaných viac verejných poskytovateľov (teda miest a obcí) ako neverejných poskytovateľov (občianske združenia, neziskové organizácie). I keď organizácii, ktoré pracujú týmto spôsobom je výrazne viac. Napríklad v Bratislavskom samosprávnom kraji, kde pôsobia prvé nízkoprahové kluby a terénne nízkoprahové programy, ktoré vznikli skôr ako zákon tento pojem vôbec poznal, nie je v súčasnosti registrovaný ani jeden poskytovateľ – či už verejný alebo neverejný.

Dovoľte krátku poznámku bokom: Túto situáciu „prorokovali“ už pred pár rokmi niektorí pracovníci, ktorí sa každoročne zúčastňovali konferencií Českej asociácie streetwork a boli s ňou intenzívnejšie v kontakte. Kopírujeme totiž len situáciu, ktorá nastala v Českej republike. Obdobne by sme v týchto časoch mohli hovoriť o tom, že čoskoro nás čaká uzatváranie kontraktov a organizácie by sa mali pomaly obzerať po evidenčných programoch, ktoré by efektívne zaznamenávali priebeh práce s klientom. Sú tu aj ďalšie témy, o ktorých sa môžeme počuť zo skúsenosti našich kolegov a dokonca predísť niektorým veciam, ktoré viac či menej poškodili programom v ČR.

Táto skutočnosť znamená výzvu nie len pre jednotlivé organizácie, ale tiež Asociáciu NPDM. Treba sa intenzívnejšie venovať tomu, ako bude vyzerať legislatíva v tejto oblasti, s dôrazom na maximálny súlad s praxou. V neposlednom rade by mohlo byť jej úlohou asistovať nízkoprahovým programom v procese registrácie či nadväzovania spolupráce s mestami a obcami, ktoré majú tento typ programu registrovaný. Nakoľko verejní poskytovatelia sú len v malom kontakte so sieťou nízkoprahových programov (ak vôbec), je len veľmi ťažké posúdiť ako vnímajú nízkoprahovú filozofiu a uplatnenie jej princípov. Tento stav je príležitosťou dostať myšlienku nízkoprahovosti ešte viac na verejnosť. Nesie zo sebou však aj riziko, že verejní poskytovatelia uchopia koncept spôsobom, ktorý sa odkloní od pôvodného poslania.

Záverom

Pomenovať by bolo možné viacero ďalších výziev. Viaceré organizácie si napríklad uvedomujú, že by mohli poskytovať služby aj rodičom detí a mladých, ktorí sú klientmi programu. Práca s rodinou nie je aktuálne dostatočne rozpracovaná, diskusia sa práve začína. Jednou z prvých otázok je aj to, či je vôbec zapojenie rodičov vôbec žiadúce a čo by to znamenalo pre klientov? Otázok je viacero a je skvelé, že sa kladú. To je to, čo pre rozvoj oboru isto potrebujeme.

Inou nemenej podstatnou výzvou je oblasť merateľnosti efektivity poskytovaných služieb. Téma, ktorá trápi nielen nízkoprahové programy, ale i iné formy práce, ktorých ciele sú definované skôr kvalitatívne a najmä v dlhodobejšom horizonte. Osobne vidím životy viacerých mladých ľudí, ktorí vyťažili z programu, teda skôr zo vzťahu pre ktorý program vytvára priestor, a posunuli sa výrazne ďalej. V OZ Mládež ulice, kde som 7 rokov pôsobil ako terénny pracovník ich bolo nespočetne veľa. Pravdou je, že sme sa vždy snažili hľadať kritéria, ktoré by nám umožnili posúdiť význam našich služieb. Do istej miery sa nám to podarilo. V tomto smere je však stále na čom pracovať.

Poslednou tézou, ktorú si Vám dovoľujem ponúknuť bez bližšieho popisuje je názor, že nízkoprahové programy by mali byť schopné definovať svoju zodpovednosť v sociálnom systéme vo vzťahu k iným inštitúciám a klientovi. Predstavu toho, čo by to mohlo znamenať ponechávam na Vás (napríklad vo vzťahu ku školám, sociálnej kuratele atď.).

Iste by bolo možné písať o množstve iných výziev. Možno sa vám práve vynárajú ďalšie, špecifické pre vaše prostredie. Nízkoprahové programy pre deti a mládež sú živím systémom, a toto je toho dôkazom. Budem veľmi rád, ak sa budú otvárať stále nové témy, ktoré nám umožnia poskytovať stále lepšie a lepšie služby.

Rád by som sa s Vami podelil o prepis rozhovoru, ktorý sa objavil v časopise Dialóg k téme vzťahu cirky, štátu a MVO na poli sociálnej pomoci.

V tretej časti krátkeho seriálu o úlohe štátu, cirkvi a neziskových organizácii pri práci s rómskou komunitou hovorí Peter Kulifaj, nový riaditeľ organizácie People in Need Slovenská republika, aj o tom, že rozvoj rómskych spoločenstiev nie je možné nadiktovať zhora a zmena musí vychádzať priamo z komunít.

Poslaním mimovládnych organizácií je pomáhať ľudom ohrozených sociálnym vylúčením – ich hlavnou úlohou je vnímať a pozorne počúvať, sprostredkovať dialóg a sprevádzať jednotlivcov aj celé komunity v procese ich rastu. Ak sa pozrieme na úlohu mimovládnych organizácií vo vzťahu k cirkvi či štátu, v mysli sa mi vynoria tri kruhy, ktoré sa čiastočne prekrývajú. Každý aktér má totiž čosi špecifické, čo ho odlišuje od ostatných partnerov. V prípade štátu to môže byť napríklad vytváranie legislatívnych rámcov či vytváranie dotačných schém na výkon priamej práce. Cirkev má nezastupiteľnú úlohu v oblasti evanjelizácie, čiastočne aj pôsobení v prostredí chudoby a ľudského trápenia s dôrazom na nádej a empatické zdieľanie životných ciest. Napokon, jedinečnú úlohu mimovládnych organizácií vnímam v ich profesionálnom prístupe k riešeniu praktických problémov klientov či už detí, mladých alebo dospelých. Myslím si, že práca týchto organizácií by mala mať vysoký štandard pokiaľ ide o metódy, prístup a postupy, ktoré sa využívajú. Zároveň, tieto kruhy majú jeden spoločný prienik a tým je práve vytváranie synergického efektu (ak sa na to pozrieme z pohľadu systémovej zmeny situácie k lepšiemu) a tiež konkrétnych ľudí (ak sa na to pozrieme z ľudského pohľadu).

Na zmenu musí byť vôľa

Práca v sociálne vylúčených komunitách by mala byť v prvom rade o lokálnom pôsobení. Množstvo organizácií je v tomto prípade skôr pozitívnou správou. Osobne oceňujem najmä tie iniciatívy, ktoré skutočne vychádzajú zvnútra komunity alebo sú zastrešené menšími organizáciami. Žiaľ, tých nie je až tak veľa. Skutočne netreba zabúdať na to, že každá komunita je v svojej podstate špecifická, jej obyvatelia sa nachádzajú v odlišných životných situáciách. Samotná cesta rozvoja rómskych spoločenstiev môže byť len veľmi ťažko nadiktovaná z pozície jednej veľkej organizácie či inštitúcie, pretože ak sa samotné komunity nepostavia tvárou v tvár faktom ich reality, len veľmi ťažko bude možná akákoľvek zmena situácie. Veď aj to, aká zmena má nastať je potrebné počuť od ľudí, ktorí sa v nepriaznivej životnej situácií či zlých životných podmienkach nachádzajú. Možno nemajú v súčasnosti sami dostatok vôle, zdrojov alebo moci na túto zmenu. Premýšľať, a už vôbec nie rozhodovať o ich budúcnosti by však nemal nikto iný. Na začiatok je nevyhnutné, aby túto úlohu zvládli. Našou prácou je pomôcť jednotlivcom a komunitám formulovať ich myšlienky a prostredníctvom malých krokov ich sprevádzať k zmene. Tej, ktorú identifikujú miestne komunity.

Niekto by mohol namietať, že takáto forma slobody nie je na mieste. Mohol by tvrdiť, že ľuďom treba jasne povedať ako sa majú správať a čo majú robiť, ako sa „zo dňa na deň zmeniť“. Ja si však myslím, že to nebude trvalo udržateľná cesta. Bola by to skôr cesta frustrácie, vzdoru a zvyšovania sociálneho napätia.

Predstava, že niektorá inštitúcia by mala „monopol“ pôsobenia v tejto oblasti je teda celkom absurdná. Ostatne, tu nejde o to, že „my“ (štát, cirkev, mimovládne organizácie) si povieme čo sa bude robiť, nadiktujeme naše predstavy spoločnosti a budeme vehementne obhajovať náš pohľad na „riešenie situácie“. Niektorý aktér sa o to môže pokúsiť, obávam sa však, že jeho snahy zlyhajú. Tak ako ponúkame prijímateľom našej podpory partnerstvo (ani nie tak pomoc), tak ho ponúkame aj štátu, cirkvi a občianskej spoločnosti. Takéto partnerstvo by mohlo mať východiská v pochopení úlohy každého z nás a tiež v prieniku a spolupracujúcom efekte, o ktorom píšem vyššie. Ale tiež v praktickom, každodennom správaní sa. Všimol som si napríklad, že mimovládne organizácie či cirkevné spoločenstvá so záujmom o pôsobenie v novej lokalite občas obídu existujúce iniciatívy a pustia sa do vlastnej práce bez ohľadu na tú, ktorá sa v komunite doposiaľ vykonala. A to môže byť veľká škoda. Oveľa užitočnejšie je nadviazať spoluprácu, ktorá má jasne definované hranice. Zo skúsenosti v našich komunitných centrách môžem povedať, že rozsah služieb, ktoré môžeme poskytovať je limitovaný rôznymi faktormi. Najmä finančnými a personálnymi kapacitami. V tomto smere sa obvykle priestor na spoluprácu nájde.

O kritike sa musí hovoriť

Neziskové organizácie to nemajú jednoduché. Pod tlakom okolností – na krátky čas, a žiaľ, niekedy aj na dlhšie obdobie, presúvajú svoje poslanie a úlohu na vedľajšiu koľaj. Podceňujeme sebareflexiu, zo strachu o svoju existenciu plávame s prúdom grantových výziev a finančných príležitostí a to i napriek tomu, že požadované aktivity nie sú celkom v súlade s potrebami klientov.

Tiež sme sa zatiaľ nedokázali vyrovnať, dokonca sa o tom ani veľmi v našich kruhoch veľmi nehovorí, s kritikou časti spoločnosti, ktorá považuje našu prácu za zbytočnú alebo vnímajú náš hlas len, keď obhajuje, z ich pohľadu neprávosti. Toto sú oblasti, o ktorých musíme hovoriť vo vnútri vlastných organizácií. Dať jasný odkaz, že nie sme niekým, kto stojí na jednej strany barikády. Pretože to ani nie je pravda. Veď naším cieľom nie je zlepšiť život niektorej skupiny obyvateľov na úkor iných či zastierať si oči pred tvrdými faktami reality. Jedna z našich úloh je práve podporiť konštruktívny dialóg a na tomto musíme ešte popracovať.

Komunity v strede záujmu

Bol by som veľmi rád, ak by práca komunitných centier a terénnych programov bola najmä v maximálnej možnej miere decentralizovaná. To znamená, aby smerovanie ponúkaných služieb a aktivít ovplyvňovali najmä pracovníci a pracovníčky „z terénu“ v participácii s obyvateľmi vylúčených lokalít. Ľudia, ktorí sa budú venovať priamej práci by však mali byť profesionáli, ktorí pochopia, že ich úlohou nie je spraviť zo seba osobu, na ktorej majú byť druhí závislí. Tieto tendencie nie je ľahké ustrážiť. Chce to naozaj vysokú mieru pochopenia svojej práce zo strany ľudí v mimovládnych organizáciách. Je potrebné si tiež uvedomiť, že terénna práca a práca v komunitnom centre je dosť odlišná. Zo strany pracovníkov a pracovníčok sa vyžadujú odlišné kompetencie, iný štýl myslenia a iné metódy. To čo robí terénnu prácu terénnou nie je označenie človeka ako „terénny pracovník“, tak ako nerobí komunitné centrum ceduľa s nápisom „Komunitné centrum“ na budove. V oboch prípadoch rozhoduje obsah, dužina v podobe schopností ľudí poskytovať kvalitné služby či pochopenie procesu komunitného rozvoja. Samoúčelné budovanie komunitných centier tak nie je šťastným riešením. Modelov, ako môže komunitné centrum fungovať je viacero a mnohé z nich sú legitímne. Osobne zastávam názor, že komunitné centrum by nemalo byť len súhrnom množstva poskytovaných služieb, ale jeho pracovníci by mal aktívne pôsobiť na úrovni komunitného plánovania a spomínaného rozvoja. Rozdúchavať tento proces tak, aby sa skupina ľudí snažila o zvýšenie kvality života v komunite. V tomto prípade ani nie tak na úrovni sociálnych podmienok, ako kvality ich života v spoločenstve.

Krátkodobé návštevy v komunitách môžu mať svoj zmysel a opodstatnenie, najmä v prípade, ak sú cielené, priebežne evaluované a v súlade s potrebami klientov. Terénna práca pomáha najmä v začiatkoch a aj po zriadení komunitného centra má zmysel jej poskytovanie. Existuje totiž časť ľudí, pre ktorých je komunitné centrum ťažie dostupné alebo veľmi inštitucionalizované, a tak sa rozhodnú nevyužiť služby, ktoré ponúka.

Pomôcť môže otvorenosť a nadhľad

Môže to znieť ako klišé či čosi odtrhnuté celkom od reality, no verím, že bežní ľudia môžu tejto práci pomôcť najmä tým, že budú otvorení a vnímaví pre kontext toho s čím sa, nielen na Slovensku, v tejto oblasti stretávame. Som vďačný všetkým ľuďom, ktorí dokážu tento „problém“ vnímať s nadhľadom a veria, že naša spoločnosť má schopnosť nájsť cestu k riešeniam. Napriek tomu, že tie sú len veľmi hmlisté a pre mnohých ľudí neurčité.

Viacerí ľudia sa rozhodnú venovať svoj čas a pomáhajú pri realizácií aktivít. A to nie len v prostredí komunitných centier či vylúčených lokalít, ale tiež v podporných činnostiach, ktoré sú pre život organizácie nevyhnutné. Iní finančné podporia organizácie a iniciatívy, ktorým dôverujú a vnímajú zmysel ich práce. Pomôcť môže aj rozhliadnuť sa vôkol seba a dať impulz na vznik lokálnej iniciatívy. Vrátane tej vo vlastnej komunite.

V druhom svojom článku (pôvodne príspevok vytvorený počas štúdia na VŠ) sa pozrieme na prepojenie vzťahu chudoby a sociálneho vylúčenia z rôznych uhľov pohľadu, s dôrazom na chudobu rómskych osád.

Úvod by sme mohli začať myšlienkami z knihy amerického autora Billa Bakera, ktorý sa venoval práci s rómskou komunitou na východnom Slovensku. Na obálke jeho knihy pod výstižným názvom Z blúdneho kruhu nájdeme konštatovanie o paradoxe toho, že v relatívne prosperujúcej spoločnosti chodia detí späť hladné. Riešenie vlády hľadajú v prerozdeľovaní chudobným a nepracujúcim a „napriek miliardám takto „investovaným“ korún, len málokto z tých, čo z generácie na generáciu žijú v chudobe, nájde svoju cestu z blúdneho kruhu“¹.

Bolo by pravdepodobne veľmi nerozvážne pustiť sa do komplexnejšej analýzy všetkých faktorov, ktoré chudoba pre rómsku minoritu znamená. Premýšľať by sme mohli o príčinách, podiele zodpovednosti za súčasnú situáciu (zo strany samotných Rómov, spoločnosti) a tiež dôsledkoch a možných východiskách. Cieľom tejto práce bude však objasnenie si základných pojmov a vhľad do niektorých vzťahov, ktorý súvisia s chudobou a sociálnym vylúčením.

Vzťah chudoby a sociálneho vylúčenia

V rôznych spoločnostiach (dokonca aj európskych) je chudoba ponímaná rôzne. Podľa autorov Headyho a Romma možno hovoriť o tom, že chudoba je vnímaná ako dôsledok prerozdeľovania zatiaľ čo sociálne vylúčenie úzko súvisí so zhoršovaním prístupu k sociálnym zdrojom, možnosti využívania rôznych inštitúcií spoločnosti. Medzi oboma pojmami nemusí v praktickej rovine existovať súvislosť. V prípade Rómov pôjde pravdepodobne o vzájomné podmieňovanie sa oboch javov. V našich podmienkach sa chudoba spája najmä v súvislosti s pojmom životné minimum. Iný pohľad predkladá Henderson keď uvádza „sociálne vylúčenie poukazuje na existenciu ekonomických, politických a sociálnych síl, ktoré jednotlivec nemá pod kontrolou.“ Dokladá do citovaním Russella a jeho tvrdenia, že „vylúčenie naznačuje, že niekto alebo niečo tu vylučuje. Prepája súvis bohatstva a chudoby, zahrnutých a vylúčených. Vylúčenie nie je pasívny stav. Negeneruje sa zo seba samo.“⁶ Zároveň v inej časti zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať medzi sociálnou inklúziou a ekonomickou regeneráciou.

Generačná vs situačná chudoba

V prvom rade bude potrebné upresniť do ktorej z týchto „kategórii“ by sme mohli zaradiť väčšinu z tých, ktorí sa v nej ocitli a zároveň sú v područí sociálneho vylúčenia. Situačná chudoba je spravidla dôsledkom nejakej tragédie. Proti tragédiám nieje nikto z nás imúnny a v takejto „situačnej chudobe je dočasná hmotná pomoc potrebná, aby sa ľudia vysporiadali s udalosťami a dostali späť na svoju cestu.“¹ V prípade situačnej chudoby je však možno povedať, že ľudia, ktorí sa v nej ocitli majú „silne vyvinutú pracovnú morálku“ a pomoc komunity nieje dlhodobo potrebná. Na druhej strane ľudia z kategórie generačnej chudoby (už názov napovedá o jednej jej charakteristike) a zároveň tí, ktorí si zvykli na sociálne dávky vidia svoj problém jednoducho „potrebujú peniaze“. Bakker k tomu ďalej dodáva: „ Prideľovať peniaze tým, ktorí za ne nič neurobili je vo výsledku to isté, ako kŕmiť niekoho otráveným jedlom“.

Zdroje sociálneho vylúčenia

V prvom rade považujem za dôležité spomenúť to, že vidieť veci čierno – bielo žiadnym spôsobom nepomáha v pomoci samotným Rómom. A tak jednoznačné tvrdenia o tom prečo je prevažná väčšina v súčasnej nevyhovujúcej situácii sú len príležitosťou pozrieť sa na vec z jednej strany. Isto sa dá nájsť myšlienkový rámec, ktorý vidí zodpovednosť prevažne v majoritnej spoločnosti. Dôsledkom toho sú potom vylúčené komunity, ktoré možno v istom zmysle bezpochyby nazvať getami. Prehľadne a zároveň konfrontačne o tom píše poľský sociológ Zygmunt Bauman vo svojej knihe Komunita – hľadanie bezpečia vo svete bez istôt. Mimo iného uvádza: „Dobrovoľné getá majú spoločnú jednu vlastnosť – dokážu samé udržiavať a prehlbovať svoju izoláciu”^2. V kontexte tých sociálne slabých sa dá povedať, že getoizácia je “organickou súčasťou odstraňovania odpadu”. Stáva sa tak v čase, keď sa chudobní nedajú využiť ako “rezervná armáda výrobcov”, ale stávajú sa zbytočnými a nekvalitnými konzumentmi. Odvolaním sa na Wacquanta uzatvára svoje skúmanie zistením, že “(geto) neslúži ako zásobáreň použiteľnej pracovnej sily, ale iba ako skládka pre ľudí, ktorých okolitá spoločnosť nevie ekonomicky alebo politicky využiť”. V tejto súvislosti spomína, že getá a väzenia sú dve stratégie “pripútania nežiadúcich osôb k miestu” odňatia slobody a imobilizácie. Rozdiel je v tom, že getá sú lacnejšie ako väznice. Môžeme skonštatovať, že “väzenia sú getá s múrmi, zatiaľ čo getá sú väzenia bez múrov”. Myšlienky tohto autora vychádzajú z rámca bežného myslenia, etnické komunity dokonca nazýva pseudokomunitami (o dôvodoch by mohla byť samostatná práca) a tak aj by sme z istého uhľa mohli polemizovať o tom či je rómska komunita vôbec komunitou (samozrejme na základe charakteristík a definícií komunity inými autormi by o tom asi nebolo pochýb).

Na strane druhej je tu prirodzená potreba ľudí združovať sa na základe spoločných znakov, záujmov a potrieb. Trochu paradoxne mi tu napríklad vyznievajú niektoré tvrdenia z prednášok. Na strane jednej sa ako jedna z príčin súčasného stavu považuje to, že sa Rómom zakázalo kočovať. Je pravdepodobné, že ak by v súčasnosti mali tú možnosť (a v istom zmysle ju možno aj majú), tak tu nieje žiadny potenciál jej využitia. Tak či onak, predstavme si, že Rómovia skutočne kočujú. Nešlo by v takomto prípade rovnako o uzavreté komunity len s iným štýlom života. Myslím, že práve v Turecku sa tento stav zachoval a izolácia bola len inak riešená.

Na mieste je otázka: Vieme my “biely” čo vlastne Rómovia v tejto oblastí potrebujú a chcú. Čo by sa muselo stať, aby sme Rómske komunity vnímali ako neizolované a teda integrované. A najmä, aby sa tak vnímali samotní Rómovia. Vzájomnému izolovaniu môžu napomáhať aj nasledujúce myšlienky “Podľa Slovákov sa Rómovia premnožujú a je im jedno koľko ich spí pokope v jednej miestnosti. Podľa Rómov majú početné rodiny preto, lebo toľko im dáva príroda. Podľa Slovákov Rómovia nemajú žiaden záujem učiť sa a dokončia sotva základnú školu. Podľa Rómov aj keby v škole tvrdo dreli a dokončili by ju, robotu aj tak nedostanú, tak načo sa namáhať. Slováci sa zriedka rozprávajú s Rómami a nikdy sa s nimi nemiešajú. Nedôverujú Rómov. Rómovia sa zriedkavo rozprávajú so Slovákmi a nikdy sa s nimi nemiešajú. Nedôverujú Slovákam”¹. A zakončiť to možno jednoduchým “Slováci sa boja Rómov. Rómovia sa boja Slovákov.” Aj na základe takého pohľadu možno usudzovať, že sociálna izolácia je dôsledkom viacerých faktorov, ktorých korene sú na oboch stranách barikády. Napriek tomu niektoré skúsenosti, aj zo zahraničia, o ktorých sa možno dozvedieť viac v publikácií Čo sa osvedčilo – Výber z rómskych projektov v strednej a východnej Európe poukazujú na úspešnosť istých prístupov. Práve skúsenosti z iných krájin akými si napr. Bulharsko, Maďarsko, Rumunsko či Česká republika hovoria o tom, že značná miera zapojenia majoritnej aj minoritnej časti spoločnosti je potrebná na prekonanie sociálnej exklúzie. Rozdiel je možno skutočne len v prístupe k rôznym (nielen) sociálnym zdrojom. My “bieli” máme v súčasnej situácii výraznejší vplyv na média a mohli by sme byť tými, ktorí sa pustia do prerušenie tohto blúdneho kruhu. Preto, aby sa začalo hľadať riešenie je potrebný prvý krok jednej zo strán. Niektoré pokusy na základe svojich skúmaní tvrdia, že “najlepším zdrojom vplyvu je jednota väčšiny, ale za určitých podmienok (nejednotnosť väčšiny) je menšina schopná presvedčiť väčšinu a spôsobiť zmenu úsudku. Takáto zmena závisí na chovaní menšiny, ktorá musí byť zastávať svoje stanovisko vytrvalo a bez výnimky. Potom môže získať práve taký vplyv ako nejednotná väčšina”⁴. Ako však vieme, jednota samotných Rómov nieje práve ich silnou stránkou (zaujímavá je napr. informácia o počte zaregistrovaných rómskych politických strán, ktorá sa nájsť na stránke Ministerstva vnútra SR).

K zdrojom s odvolaním sa na Billa Bakera možno dodať: Na jednej strane je tu systém, ktorý bol a ešte stále je príčinou pasivity samotných Rómov. Základným kameňom podľa autora je práca, ktorá v sebe neobnáša iba finančný príjem, ale podieľa sa na budovaní viacerých úrovní osobnosti. Ľudia bez práce a na podpore upadajú do nudy, lenivosti a apatie. Dokonca dodáva aj nezdravé prejedanie sa a zlá organizácia času. A tak by sme mohli použiť naše slovenské porekadlo bez práce nie sú koláče, ktoré by sa mali vo výraznejšej miere uplatňovať aj vo vzťahu k rómskej minorite. Pán Baker pravdepodobne však niektoré svoje myšlienky postupne upresní či redefinuje. Tento pocit som nadobudol po osobnom stretnutí s ním. Vrátil sa totiž na čas do USA, jedného mesta kde bola minimálna nezamestnanosť a napriek tomu žili ľudia v biede – hmotnej a do istej miery aj sociálne. Vtedy uviedol, že (voľne pochopené) práca samotná nedokáže spôsobiť až také posuny ako uvádza v svojej knihe. Toto zistenie by bolo možno v súlade s myšlienkami Kellera. Ten v súvislosti s kritickým pohľadom na sociálny štát (vláda súčasnosti používa čoraz častejšie tento pojem) píše: “Obľúbenou sa stali formy “neplnohodnotnej práce”. Tento pojem je spojený s flexibilizáciou práce a rozšírením prác vykonávaných mimo štandardného pracovného pomeru. Ide teda o prácu vykonávanú prevažne na iný ako plný úväzok (dohoda o vykonaní práce, skrátený pracovný úväzok a podobne). Ak k tomu pridáme demografické faktory (starnutie populácie – smerovanie smerom k “obrátenej pyramíde” vekovej štruktúry obyvateľstva), krízu solidarity a zvyšujúce sa zaťaženie pre strednú vrstvu ako zdroja príjmov štátnej pokladne môžeme hovoriť o postupnom kolapse sociálneho štátu. Sociálne práva sú obmedzované v stále vyššej miere a dôsledkom negatívneho vývoja môže byť „pracujúca chudoba“ – postupný zánik strednej vrstvy. Táto “pracujúca chudoba” by mala teda prístup k pracovným príležitostiam, no príjem a podmienky za ktorých by pracovali by nepostačovali na zabezpečenie života tak, ako ho poznáme dnes na úrovni stredných vrstiev. Logicky možno usudzovať, že potlačenie chudoby a sociálneho vylúčenia u Rómov by mal znamenať aj presun v rámci stratifikačného systému (aj to nieje isté). Ich, najmä materiálne podmienky by mohli byť podľa prognóz autora a môjho usúdenia podobné súčasnosti. Čo z toho vyplýva? To čo uvádzam na úvod. Hľadať komplexnejšie východiská by vyžadovalo systematickú a komplexnú prácu mnohých odborníkov – samozrejme za účasti samotných Rómov.

Prirodzene, že isté návrhy na riešenia (najmä na to akou cestou kráčať) možno nájsť. Mimo dostupných príležitostí a práce za primeranú mzdu sa otvára aj priestor pre komunitnú prácu: „Komunitný rozvoj sa zaviazal pracovať s utláčanými a marginalizovanými ľuďmi. Pri tejto práci sa snaží podporovať sily a kapacity ľudí“⁶. Viac ako o exklúzií chce pracovať s inklúziou, teda pojmom s pozitívnou konotáciou. V rámci svojho ponímania si uvedomuje hranice a zdôrazňuje dôležitosť uvedomovania si limitov toho „čo môžeme robiť na miestnej úrovni, a o limitoch toho, čo môže dosiahnuť sociálny rozvoj.“ Na rozdiel od Bakera, ktorý prikladá význam lokálnym komunitám a a decentralizácii (zjednodušene by sa to mohlo nazvať nespoliehať sa za každú cenu na vládu) Henderson konštatuje, že „mnoho chudobných a vylúčených žije mimo sídlisk, bežne označovaných ako zvýhodnených, a že väčšina ekonomických a sociálnych síl, ktoré zapríčiňujú chudobu, nie sú na miestnej úrovni kontrolovateľné. Musíme konať na národných a medzinárodných úrovniach“⁶. Dodáva, že miestne komunity zároveň však môžu výrazne prispieť k zlepšeniu vlastných životných podmienok, je to pre nich príležitosť „vyjednať si lepší sociálny status a identitu, a tým dosiahli nové štádium vo svojom rozvoji.“

Čo dodať záverom?

Naša spoločnosť (aspoň väčšina z nej) by uviedla, že mnohí Rómovia žijú v chudobe a sú sociálne vylúčení. Občas sa niektorí z nás uberajú k hľadaniu vinníka zodpovedného za súčasný stav. Budú to mať veľmi náročné tí, ktorí chcú nájsť začiatok v kruhu. Preto považujem za užitočnejšie snažiť sa pochopiť situáciu všetkých strán – Rómov, občanov, vlád a rôznych ekonomických síl. Pretože napriek tomu, že Dežo žije v osade na východe Slovenska v úbohých podmienkach pre zmenu bude potrebná aktívna účasť každého kto môže a chce prispieť k tomu, aby sa kruh prerušil.

Literatúra:

1. Baker, B.: Z blúdneho kruhu Silvana 2007, Košice ISBN 978-80-969539-1-2

2. Bauman, Z.: Komunita, Spolok slovenských spisovateľov, 2006 Bratislava, ISBN 80-8061-225-0

3. Čo sa osvedčilo – výber z rómskych projektov v strednej a východnej Európe, Partners for Democratic Change Slovakia 2003, ISBN 80-968934-1-6. Online dostupné na www.pdcs.sk

4. Kern, H. A kol: Prehľad psychológie Portál 2000, Praha ISBN 80-7178-426-5

5. Keller, J.: Soumrak sociálního státu, Sociologické nakladatelství, Praha 2006,

6. Henderson, P.: Social inclusion and Citizenship in Europe 2002, Den Haag, ISBN 90-72846-18-4

V príspevku by som sa rád venoval knihe s názvom zhodným s nadpisom. Jej autorom je poľský sociológ Zygmunt Bauman. Rozhodol som sa pozrieť bližšie na myšlienky tohto autora, pretože nastavili zrkadlo môjmu vnímaniu komunity a dostali sa do rozporu s tým čo som si o komunite doposiaľ myslel.

To čo je úvodom zdôraznené je, že „ľuďmi nemôžme byť ani bez jedného: ani bez bezpečnosti, ani bez slobody, no nemôžeme mať obe naraz, a to ani v množstve, ktoré by nás celkom uspokojilo“ (Bauman, Z.: Komunita, strana 10). Bauman toto svoje tvrdenie neskôr spája s komunitou, resp. spoločnosťou ako takou. Ak si uvedomíme podstatu uvedeného tvrdenia a zároveň sme si doposiaľ mysleli, že bezpečnosť a sloboda môžu ísť „ruka v ruke“, podľa Baumana sa hlboko mýlime. Možno sa teda pýtať: komunita, ktorá poskytuje bezpečnosť nás robí neslobodnými? Alebo naopak: Možno žiť slobodne v nebezpečnej komunite?

Autor zároveň nastavuje zrkadlo, dnešnej konzumnej, individualistickej či možno to dokonca nazvať kapitalistickej spoločnosti. Mnoho krát spomínané a zdôrazňované slovo identita je podrobené kritike: „Život venovaný hľadaniu identity je plný hluku a hnevu. Identita znamená stáť mimo: byť odlišný a cez odlišnosť jedinečný – a tak hľadanie identity nemôže byť ničím iným než oddeľovaním a odlučovaním“ (tamtiež, s. 17). Ľudia sa tešia z identity, pretože si myslia, že je náhradou komunity. Údajne je však paradoxné, že keď „má identita ponúknuť čo len trochu istoty“, ktorú ponúka pôvodne komunita, „ a tak zohrať liečivú alebo bolesť utišujúcu úlohu, musí byť v rozpore so svojím pôvodom. Musí poprieť, že je len náhradou – potrebuje vyvolať vidinu práve takej komunity, ktorú prišla nahradiť. Identita vyrastá na hroboch komunít, prekvitá však vďaka sľubu oživenia mŕtvych.“ Jack Young pridáva glosu: „Vo chvíli, keď skolabuje komunita, je vynájdená identita(2)“.

Môžno vnímať Baumanovu kritiku „odtrhnutia úspešných“. V procese rozpadu komunít zohráva výraznú úlohu exteritorialita – stav, kedy môžem byť vo chvíli na rôznych miestach planéty, komunikovať prostredníctvom moderných technológií. V tomto ponímaní exteriotoriality stráca význam „priestor – miesto“. Dochádza k miešaniu kultúr, avšak „byť exteritoriálny neznamená byť nositeľom novej globálnej kultúrnej syntézy či dokonca vytvoriť spojenia a komunikačné kanály medzi kultúrnymi oblasťami a tradíciami. Existuje len veľmi úzka (ak vôbec nejaká) styčná plocha medzi „územím exeritoriality“ a krajinami, v ktorých sú náhodou fyzicky umiestnené jej motely a hostince“ (tamtiež s. 46). Cestovanie medzi metropolitnými mestami sa stáva štandardom najmä u „odtrhnutých úspešných“. V istom zmysle ide o akúsi „sociokultúrnu bublinu“ pretože kamkoľvek prídu – hoteli, letiská, reštaurácie – všetko je takmer rovnaké.

Výraznou je tiež kritika princípu zásluhovosti. Črtou komunitarizmu, ktorá ju robí „filozofiou slabých“ je predstava komunity bratskej povinnosti spravodlivo rozdeľovať výhody medzi jej členov, bez ohľadu na to, aké majú nadanie alebo talent. Ak (vraj) prevláda „že zásluha a jedine zásluha musí byť odmenená, sa dá ľahko prerobiť na seba ovládané privilégium, prostredníctvom ktorého môžu mocní a úspešní legitimizovať svoje štedré zisky zo sociálnych zdrojov“ (tamtiež strana 48). Možno sa to tak aj deje…na zamyslenie je, či je takáto legitimizácia oprávnená.

„Zdá sa, že v súčasnom svete existuje jedna nápadná výnimka z neľútostného procesu rozpadu ortodoxných komunít: sú to tzv. „etnické minority“ (tamtiež s. 70). „ Takto „pozitívne“ sa začína časť kapitoly od rovnosti k multikuturalizmu. Pozitívne v úvodzovkách z dôvodu, že členstvo v týchto komunitách je len zdanlivým členstvom. Je to spôsobené tým, že má askriptívny (prisúdenie) charakter a askripcia nie je vecou výberu. Tieto „komunity“ sú potom skôr výsledkom donútenia než slobodnej voľby. Skupinové normy v liberálnej spoločnosti sa potom „točia okolo skupinového členstva, z ktorého sa v podstate nedá uniknúť…Mocné skupiny prisudzujú skupinové členstvo slabším, bez ohľadu na to, či existuje subjektívny základ pre pridelenú identitu. (3)“, ukazuje Geoff Dench vo svojej knihe Minority v otvorenej spoločnosti. Etnická minorita je teda termín v ktorom sa schovávajú (alebo ku ktorej sú skôr priradené) rôzne sociálne entity. V prípade okamžitého vylúčenia nikto nemôže vystúpiť z uzavretej komunity. Komunita tak nespĺňa svoj pôvodný účel aj skôr istou „pseudokomunitou“.

Autor je veľmi skeptický k existencii skutočných komunít v dnešnej dobe. Cituje Jeffreyoho Weeksa, ktorý tvrdí: „najsilnejší zmysel pre komunitu naozaj pochádza väčšinou zo skupín, ktoré pociťujú ohrozenie základov svojej kolektívnej existencie, a preto si vytvárajú komunitu s takou identitou, ktorá zabezpečuje silný zmysel pre odpor a posilňovanie svojej pozície v spoločnosti. Keďže ľudia nie sú schopní kontrolovať vzťahy, na ktorých sa podieľajú, zmenšia svet do veľkosti svojich komunít a na tomto základe politicky konajú. Výsledkom príliš často býva nutkavý partikularizmus, ktorý je spôsobom prijatia ne predvídateľnosti alebo vyrovnania s ňou.“ V tomto kontexte je „zvláštne“, že etnické skupiny sú „pseudokomunitami“, keďže by sa dalo predpokladať, že pociťujú ohrozenie svojej skupinovej identity vo vzťahu k majoritnej spoločnosti a tak by mali mať najvyššie predpoklady pre vznik skutočných komunít- tak ako predpokladá Weeks.

Priestor na ceste ku globalizácií prechádza zvláštnym procesom – “stráca svoju dôležitosť, zatiaľ čo si získal vážnosť”(tamtiež, s. 85). Virilio Paul zastáva názor, že územná suverenita stratila význam a aj veľa zo svojej bývalej prítažlivosti. Územie sa stáva za istých okolností skôr príťažou ako výhodou, najmä v situáciách, keď sa stáva predmetom mocenského boja. Miesto stráca význam, istoty v ktoré sme dúfali sa strácaju. A tak Bauman príznačne nazýva svoju ôsmu kapitolu: “Konečný súčet: Geto”. Nielen tých, ktorí sú na okraji spoločnosti. Okrajov je mnoho. Jeden z nich tvoria aj “odtrhnutí úspešní.”. Potom obyvatelia dobrovoľných get zdesenene zisťujú, že “čím bezpečnejšie sa cítia vo vnútri uzavretého územia, tým menej známa a hrozivejšia sa im zdá divočina vonku a potrebujú čoraz viac odvahy, aby si trúfli prejsť za ozbrojené stráže a vzdialiť sa z dosahu elektronického sledovania.” Dobrovoľné getá majú spoločnú jednu vlastnosť – dokážu samé udržiavať a prehlbovať svoju izoláciu. V kontexte týc sociálne slabých sa dá povedať, že getoizácia je “organickou súčasťou odstraňovania odpadu”(tamtiež, s. 92) Stáva sa tak v čase, keď sa chudobní nedajú využiť ako “rezervná armáda výrobcov”, ale stávajú sa zbytočnými a nekvalitnými konzumentami. Wacquant uzatvára svoje skúmanie zistením, že “(geto) neslúži ako zásobáreň použiteľnej pracovnej sily, ale iba ako skládka pre ľudí, ktorých okolitá spoločnosť nevie ekonomicky alebo politicky využiť.” V tejto súvislosti spomína, že getá a väzenia sú dve stratégie “pripútania nežiadúcich osôb k miestu” odňatia slobody a imobilizácie. Rozdieľ je v tom, že getá su lacnejšie ako väznice. Môžeme skonštatovať, že “väzenia sú getá s múrmi, zatiaľ čo getá sú väzenia bez múrov” (tamtiež, s. 93).

“Ak má existovať komunita vo svete jednotlivcov, môže to byť jedine komunita utkaná zo spoločného života a vzájomnej starostlivosti, komunita, ktorá má záujem a nesie zodpovednosť za rovnaké právo byť človekom a rovnaké schopnosti konať v súlade s týmto právom.”

1. Bauman, Z.: Komunita, Spolok slovenských spisovateľov, 2006 Bratislava, ISBN 80-8061-225-0

2. Jock Young, The Exclusive Society, London, Sage, 1999, s. 164

3. Geoff Dench, Minorities in the Open Society, s. 156