Category:

slovensko.social

Občas to s tou byrokraciou naozaj preháňajú

Pokiaľ pracujete s projektami tak viete, že okrem samotného návrhu treba niekedy zaslať aj niekoľko príloh. Nadácie spravidla nepožadujú nič naviac ako treba. Ba dokonca, v niektorých prípadoch nie je potrebné v papierovej podobe už ani samotný projekt a všetko sa rieši cez online aplikáciu (napríklad darca.sk spravovaný Nadáciou Pontis). S tými samosprávnymi a štátnymi inštitúciami je to o čosi komplikovanejšie, i keď taký Bratislavský samosprávny kraj je pre mňa príkladom, že veci sa dajú zjednodušovať aj na tejto úrovni. Avšak iným prípadom až absurdného množstva dokladov a podkladov je pre mňa aktuálna výzva Rady vlády pre prevenciu kriminality, kde je potrebné dodať (kurzívou moje komentáre):

1. Žiadosť o poskytnutie dotácie zo štátneho rozpočtu na financovanie projektu v oblasti prevencie kriminality (originál)

2. Popis projektu (originál)

3. Štruktúrovaný rozpočet projektu a komentár k štruktúrovanému rozpočtu projektu (originál).

Doposiaľ je všetko v poriadku.

4. Doklad o preukázaní, že žiadateľ má na financovanie projektu zabezpečených aspoň 20 % finančných prostriedkov z iného zdroja ako zo štátneho rozpočtu vo forme bankového výpisu verifikovaného podpisom štatutárneho zástupcu (originál alebo úradne overená kópia).

Príloha dáva logiku, avšak skúste prísť na matriku a chcieť overiť výpis z účtu, ktorý vám prišiel na mail. Takže vlastne každý takto vytlačený výpis je originálom, len či to budú takto vnímať pri administratívnej kontrole je otázne. Samozrejme, môžete zájsť do banky a vypýtať si výpis od nich – za čo samozrejme zaplatíte.

5. Doklad preukazujúci právnu subjektivitu žiadateľa, nie starší ako tri mesiace

Táto príloha je pre mňa najabsurdnejšia, keďže tento doklad vydáva odbor, ktorý je na Ministerstve vnútra – ministerstve, ktoré výzvu zverejnilo. Rozumiete tomu? Podáte žiadosť na inštitúciu o vydanie potvrdenia, ktoré si tá istá inštitúcia žiada pre svoje potreby. Samozrejme, poplatok za vydanie 5 €.

6. Výpis z registra trestov

7. Potvrdenie správcu dane, že voči žiadateľovi neeviduje daňový nedoplatok vo vzťahu k štátnemu rozpočtu (originál alebo úradne overená kópia).

8. Potvrdenie colného úradu, že voči žiadateľovi neeviduje nedoplatok na cle (originál alebo úradne overená kópia).

9. Potvrdenie Sociálnej poisťovne a každej zdravotnej poisťovne

10. Potvrdenie konkurzného súdu, že voči žiadateľovi nie je vedené konkurzné konanie, nie je v konkurze, reštrukturalizácii a nebol proti nemu zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku. zákonov

11. Potvrdenie príslušného inšpektorátu práce, že neporušil zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak ide o žiadateľa oprávneného podnikať (originál alebo úradne overená kópia)

Vynímajúc súkromné zdravotné poisťovne, ktoré sú mimochodom schopné vydať potvrdenie na počkanie na pobočke a bezplatne, inštitúcie uvedené v bode 7 až 11 považujem za “jednu rodinu”, takže nejaký ten eternet by možno padol vhod. Najmä v 21. storočí. A ešte k bodu číslo 11. Raz sme sa pokúsili túto prílohu nepriložiť s odôvodnením, že občianske združenie nemá oprávnenie podnikať a táto príloha sa tak podľa logiky textu nemá naň vzťahovať. Neprešlo.

12. Čestné vyhlásenie žiadateľa s osvedčením pravosti podpisu, že má vysporiadané finančné vzťahy so štátnym rozpočtom (originál).

13. Čestné vyhlásenie žiadateľa s osvedčením pravosti podpisu, že nie je v likvidácii alebo exekučnom konaní; (originál).

Body 12 až 13 – ešte že pracne vybavujete potvrdenie z daňového úradu a konkurzného súdu, pre istotu to treba doplniť o tento papier, ešte aj s tým overením.

14. Účtovná závierka za účtovné obdobie 2012

15. Stanovisko príslušného Krajského riaditeľstva PZ k opodstatnenosti a potrebe budovania kamerového systému v danej lokalite s vyznačeným umiestneným kamerového systému na priloženom pláne mesta alebo obce (fotokópia katastrálnej mapy), vrátane fotodokumentácie objektu (originál).

Dúfam, že ak nemáme v projekte kamerový systém, tak už nikomu nenapadne túto prílohu požadovať.

16. Čestné vyhlásenie žiadateľa s osvedčením pravosti podpisu o tom, že mu na rovnaký projekt nebola v minulosti poskytnutá dotácia z Rady vlády Slovenskej republiky pre prevenciu kriminality. Táto povinnosť sa nevzťahuje na projekty, ktoré sa realizujú vo viacerých na seba nadväzujúcich obdobiach (originál).

17. Čestné vyhlásenie žiadateľa s osvedčením pravosti podpisu o tom, že dotáciu na tento projekt nežiada aj od iného subjektu alebo mu na tento projekt nebola od iného subjektu dotácia poskytnutá (originál).

Keď už bolo treba toľko overovať ten podpis, nestačilo by dať overiť jeden dokument, v ktorom by bolo uvedené, že prikladám nasledujúce čestné prehlásenia…notári budú mať radosť.

18. Kópia dokladu o pridelení IČO

19. výtlačok originálneho spisu obsahujúceho originál žiadosti vlastnoručne podpísanej, popis projektu, štruktúrovaný rozpočet projektu a komentár k štruktúrovaného rozpočtu projektu s priloženými všetkými prílohami v súlade so zákonom a výzvou zviazaný v hrebeňovej väzbe alebo pevnej väzbe.

20. 1 ks elektronického nosiča CD (DVD) s obsahom nasledujúcich listín v elektronickej forme: žiadosť o poskytnutie dotácie, popis projektu, štruktúrovaný rozpočet projektu a komentár k štruktúrovanému rozpočtu projektu vrátane všetkých príloh podľa zákona a výzvy.

Áno, kto to poznáte viete, že všetky tieto prílohy sú uvedené ako povinne v nejakom tom zákone a tak je vlastne všetko v súlade s ním. V tom prípade je to, podľa môjho názoru, pekne blbý zákon. Zbytočne zaťažuje nás, ktorí sa potrebujeme venovať dôležitejším veciam (napr. tým aktivitám, ktoré prispievajú k prevencii kriminality) alebo aj množstvo pracovníkov a pracovníčok úradov, ktorí by mohli tiež robiť zmysluplnejšie veci, ako vystavovať potvrdenia.

Ostatne, v našej legislatíve je jedna podobná paralela, ktorá by sa mohla uplatniť aj v tomto prípade. Podnikatelia, ktorí sa chcú zapojiť do verejného obstarávania musia taktiež prikladať množstvo príloh, vždy keď reagujú na výzvu. Avšak, existuje register – zoznam podnikateľov – do ktorého je možné zaslať tieto podklady len raz, ak je všetko v poriadku úrad vystaví potvrdenie rok platné, ktoré už ako jediné prikladajú podnikateľské subjekty k súťažným podkladom.

Teraz sa už iba dopátrať k spôsobu, ako sa k tejto zmene dopracovať…

Aktualizácia 19.11.2013

Podľa najnovších informácii treba mať overené všetky prílohy, aj tie, kde to nie je explicitne uvedené. Zároveň, ak projekt podávate nezabudnite aj na personálnu maticu, ktorá nie je uvedená v zozname príloh, no spomína sa v kritériách hodnotenia projektov.

31. októbra 2013 0 comment

slovensko.social

Pripravuje sa zákon o sociálnej práci

Ministerstvo práce na svojich stránkach zverejnilo výzvu k verejnej diskusii o návrhu zákona o sociálnej práci a o podmienkach výkonu sociálnej práce. Naštudoval som, pripomienkoval a tak sa s vami rád podelím o niektoré postrehy.

Návrh sa nesnaží v paragrafoch definovať čo je “tá sociálna práca“. To je celkom sympatické, nakoľko definícii je také množstvo, že by bolo ťažké vybrať jednu z nich. Toto presvedčenie nadobudli aj autori návrhu a tak sa namiesto toho sústredili zachytiť päť oblasti súvisiacich so sociálnou prácou. Sú nimi:

podmienky výkonu sociálnej práce (a nadstavbových odborných činností)
zriadenie Slovenskej komory sociálnych pracovníkov
využívanie profesného titulu „sociálny pracovník“
výkon samostatne zárobkovej činnosti v tejto profesii
úprava podmienok ďalšieho vzdelávania, najmä akreditovaného vzdelávania v sociálnej práci

Ak by Zákon platil a vy by ste chceli pôsobiť ako sociálny pracovník/čka, mohli by ste tento profesný titul využívať iba v prípade, že vyštudujete sociálnu prácu a aktívne v tejto oblasti pôsobíte. Súčasný stav je však taký, že sociálnu prácu vykonávajú aj ľudia z iných, pomáhajúcich profesií. Z môjho pohľadu mnohí z nich plne v súlade s odborným vymedzením sociálnej práce. Návrh čiastočne pracuje s možnosťou pôsobenia iných profesií, a to vo výkone tzv. nadstavbových odborných činností. Nebolo mi však celkom zrejmé, ako sa bude môcť nazvať osoba, ktorá ich bude realizovať.

Pri snahe definovať, kto je oprávnený využívať profesný titul sociálny pracovník sa môžeme dopracovať ku „hre so slovíčkami“. Najmä v Českej republike je obľúbené pomenovanie kontaktný pracovník, čo je rola, ktorá má aj svoje odborné krytie v podobe výkonu metód sociálnej práce. Postupne sa etabluje aj u nás a nič nebráni v tom, aby bola využívaná. V tejto súvislosti m prichádza na um aj otázka, čo s inými variantmi označenia ako terénny sociálny pracovník (či streetworker), pracovník v sociálnych službách a ďalšími.

Okrem “štandardnej” sociálnej práce je v návrhu zakomponovaný aj výkon špecializovaných odborných činností. Ako príklad sa uvádzajú dávkové systémy, sociálne posudkové činnosti, sociálna kuratela a sociálne poradenstvo. Pre praktika sú pre mňa minimálne dve z nich „úradníckou sociálnou prácou“ a za vhodnejšie označenie ako sociálny pracovník u tohoto typu pracovníkov považujem „referent oddelenia sociálnych služieb“, resp. iného oddelenia, ktoré s klientmi pracuje ako so stránkami. Za špecializované odborné činnosti potrebné pre prax považujem napr. terénnu sociálnu prácu alebo sociálna práca s jednotlivými cieľovými skupinami (deti a mládež, užívatelia, ľudia bez domova atď.). Tieto špecializované odborné činnosti budú vyžadovať absolvovanie akreditovaného vzdelávania. Uvažujem, že ak by bol ich počet vysoký (ich definitívny zoznam sa navrhuje určiť vyhláškou), nedehonestujeme tým hodnotu základného VŠ vzdelávania sociálnej práce – prečo by dostatočnú kompetentnosť pre ich výkon nemohol nadobudnúť človek už počas štúdia.

Novinkou je myšlienka zriadenia Komory. Orgánov tejto inštitúcie má byť viac ako dosť a ak bude platiť pravidlo, že jeden člen nebude môcť byť súčasne členom viacerých z nich, bude to vyžadovať širokú členskú základňu 🙂 Teraz vážne – s komorami je to také – ak si robia svoju prácu zodpovedne, je to skvelé. V prípade, že ich existencia je odôvodnená výkonom činností, ktoré si sami vymyslia (vytvoria si vlastnú agendu, ktorú je samozrejme potrebné finančne živiť- v tomto prípade je to napríklad poplatok za vydanie povolenia na výkon samostatne zárobkovej činnosti), je to na zváženie. Každopádne myslím, že skúsiť to treba.

Významná časť návrhu je venovaná špecializovanému akreditovanému vzdelávaniu. Zámerom je vytvoriť podmienky pre vznik špecifického vzdelávania v sociálnej práce. To, o čo sa návrh pokúša, je podľa môjho názoru možné už v súčasnosti – existujú vzdelávacie programy akreditované v zmysle zákona o ďalšom vzdelávaní. Existujú kurzy, ktoré majú blízko k sociálnej práci (napríklad Terénna sociálna práca alebo Príprava sociálneho poradcu) a ich absolventi a absolventky by mali mať garantovanú možnosť pôsobiť v oblastiach, ktoré tieto kurzy ponúkajú. Čo bude s týmito kurzami potom bude musieť byť pravdepodobne vyriešené v prechodných ustanoveniach + v zákone o ďalšom vzdelávaní bude potrebné vymedziť, ktoré oblasti nespadajú pod kompetenciu akreditačnej komisie na MŠ SR.

V tomto momente sa dostávame k jednému z mála bodov, ktoré ma v návrhu zaskočil. Pri každom akreditovanom vzdelávaní je prirodzene potrebná istá lektorská a odborná spôsobilosť. Odborná spôsobilosť sa nevyžaduje od u vysokoškolských pedagógov (§19), no lektorská spôsobilosť sa vyžaduje „plnokrvných“ praktikov. Rozumiem, že pre pedagóga pracujúceho na plný úväzok na katedre je náročné splniť podmienku praxe. To isté však platí o praktikoch. Ak pracuje sociálni pracovník na full time v teréne, je potom ťažké splniť podmienku troch rokov nepretržitej pedagogickej alebo lektorskej činnosti. Prečo toto „zvýhodnenie“ platí len jedným smerom?

Ďalšou novinkou je možnosť výkonu samostatne zárobkovej činnosti v profesii sociálny pracovník. Zaujímavá myšlienka. K tomuto bodu mi napadlo viacero otázok, no nechcem zachádzať až do takých podrobností. Tie sa vzťahovali najmä k prepojeniu so zákonom o živnostenskom podnikaní (napr. či by nepostačovalo pridať túto „pozícia“ do zoznamu viazaných živností a postupovať presne podľa príslušných zákonov) alebo čo v prípade, ak takáto činnosť bude vykazovať znaky závislej práce.

Autori záverom konštatujú, že veľa okolností bude potrebné zachytiť aj v prechodných a záverečných ustanoveniach a tiež, že diskusia bude pokračovať. Tak sledujme a zapájajme sa…

Aktualizácia 19.11.2013

K 15.11 sa dostal návrh Zákona do medzirezortného pripomienkového konania. Niektoré veci sú voči pôvodnej verzii zmenené, mnohé zostali. Sledovať celý legislatívny proces môžete na portály právnych predpisov MS SR.

Aktualizácia 10.4.2014

Zákon smeruje do Legislatívnej rady vlády a Hospodárskej a sociálnej rady SR. Materiál, ktorý ide na tieto rokovania (odlišný od pôvodnej verzie), nájdete TU.

29. októbra 2013 4 komentáre

slovensko.social

České mimovládne organizácie odmietajú peniaze z hazardu

Českým neziskovým prostredím sa šíri iniciatíva, ktorá je reakciou na mediálnu stratégiu a zväčšujúci sa tlak na verejnosť i samosprávy zo strany prevádzkovateľov hazardných hier. Časť z nich totiž reagovala na čoraz častejší zákaz ich prevádzkovania v mestách a obciach vyhlásením, že odvody z herní predstavujú podstatný zdroj financovania neziskových organizácií. A to nahnevalo niektorých zástupcov týchto organizácií do takej miery, že otvorene vyjadrili svoj nesúhlas. Na stránke nevladkybezhazardu.cz je v súčasnosti už cez 70 zapojených organizácií a postupne sa pridávajú ďalšie.

Mohla by takáto iniciatíva vzniknúť aj na Slovensku? Pre rok 2013 by už bola zbytočná, nakoľko na stránkach Ministerstva financií SR sa uvádza, že v rozpočte na rok 2013 sa nepočíta s poskytovaním dotácií, ktoré sú tvorené z odvodov hazardných hier. Ešte v roku 2011 by však bola relevantná, keďže prijímatelia spolu získali viac ako 580 000 €, čo veru nie je zanedbateľná suma. Takmer polovicu z nich tvoria rôzne cirkevné spoločenstvá.

Treba povedať, že hazard sa vracia späť medzi ľudí, nakoľko po zmene zákona už obce nemôžu “z vlastnej iniciatívy” rozhodnutím zastupiteľstva zakázať hazardné hry a tak sa v slovenských mestách a obciach rozbiehajú petičné akcie, aby zastupiteľstvo mohlo konať. Niekde sa to podarí, inde nie. Faktom je, že do štátneho rozpočtu budú príjmy prichádzať a štát s nim naloží po svojom, mimovládne organizácie len “odbremenil” od etickej dilemy rozhodnúť sa, či sa o tieto peniaze budú uchádzať.

A záver, nejaké to “morálne” stanovisko? Neviem. Malo by zmysel financovať zo spotrebných daní na tabak či alkohol liečbu rakoviny pľúc spôsobenú fajčením či protialkoholické liečenia? Asi áno. Hazard je možno čosi iné, i keď v mnohom majú čosi spoločné. Pre mňa je asi prijateľným riešením pristúpiť na akýsi finančný kanibalizmus – môžeme použiť finančné prostriedky zo zdrojov, ktoré by štat aj tak niekde utratil v prípade, že svojím pôsobením vedome znižujeme objem finančných prostriedkov, ktoré budú k dispozícii v ďalšom období. Stále to však mám s veľkým otáznikom a čím viac si to po sebe čítam, asi s tým ani celkom nesúhlasím. Tak to prosím berte skôr ako odrazový mostík k úvahám.

Sám som zvedavý, ako to celé skončí. Isto sa do iniciatívy nezapoja všetky mimovládne organizácie a tak sa môže stať, že obrovský balík peňazí sa bude deliť len medzi pár z nich. A či potom príde k nepriateľskému ukazovaniu prstom na “Judášov” alebo to vyrieši česká vláda elegantným spôsobom – zruší dotácie z hazardu pre mimovládne organizácie. Lebo, hazard ten tu zostane…

8. júla 2013 0 comment

slovensko.social

O neformálnom vzdelávaní na Fóre inovatívneho učenia

Neformálne vzdelávanie sa stáva obľúbeným slovným spojením. Pracovníci s mládežou využívajú jeho prvky na rozvoj mladých ľudí, zamestnávatelia začínajú oceňovať jeho prínos pre prax, inštitúcie štátnej správy a samosprávy sa s ním zoznamujú a hľadajú priestor pre jeho uplatnenie. Fórum inovatívneho učenia bolo jedno z prvých väčších podujatí, na ktorom sa stretli zástupcovia všetkých sektorov a spoločne diskutovali o perspektívach neformálneho vzdelávania na Slovensku.

Neformálne vzdelávanie je každé vzdelávanie organizované mimo formálneho vzdelávania. Neformálne vzdelávanie v oblasti práce s mládežou je ďalšie vzdelávanie mládeže, mladých vedúcich, mládežníckych vedúcich a pracovníkov s mládežou, ktorého cieľom je získanie nových vedomostí, praktických skúsenosti a zručností potrebných pre prácu s mládežou. Účastníkom tak umožňuje doplniť, rozšíriť a prehĺbiť si získané vzdelanie.

Zdroj: www.iuventa.sk

Konferencia Fórum inovatívneho učenia sa konala v dňoch 20.-22.6.2013 v Bratislave a jeho organizátorom bola Slovenská národná agentúra Mládež v akcii (IUVENTA) v spolupráci s viacerými partnermi. Podrobnosti o podujatí sa isto dozviete na stránkach Národnej agentúry, preto by som rád spomenul iba niekoľko zaujímavostí z toho, čo zaznelo.

Jedným z prvých rečníkov bol Maarten Leyts z Belgicka, ktorý založil a riadi výskumnú a marketingovú agentúru so zameraním na európsku mládež s názvom Trendwolves. Inak povedané, tento chlapík žije z toho, že sleduje tendencie a trendy mladých ľudí v Európe a získané poznatky predáva iným firmám. Pravidelne vydávajú publikáciu European Youth Trend Report, aktuálnu pre rok 2013 si môžete zakúpiť za 295 €, čo nie je práve najmenej. Zdôraznil známu skutočnosť, že mladí ľudia sú rebelmi a zároveň hybnou silou inovácie. Podľa ich štúdii majú mladí čoraz viac apokalyptické myslenie, považujú súčasnú kultúru za nepriateľskú a ide v nej “o prežitie”. Kto vie, vnímate vo svojom okolí podobné tendencie?

Slovenské podnikateľské prostredie zastupoval okrem iných aj pán Menšík, projektový manažér portálu edujobs.sk v spoločnosti Profesia. Ten svoj príspevok podal sympaticky zľahka, dalo by sa povedať až neformálne. Poukázal na prieskumy realizované Profesiou naznačujúce, že požiadavky zamestnávateľov na absolventov sú čoraz viac orientované na zručnosti, ktoré nie je možné získať vo formálnom vzdelávaní (napr. flexibilita, komunikatívnosť, samostatnosť). Preto ocenil iniciatívy, ktoré neformálne vzdelávanie prinášajú do života mladých ľudí.

Čo to som si odniesol aj s workshopov, ktoré tvorili podstatnú časť druhého dňa konferencie. Z ponuky viacerých tém som si vybral:

Počas nich som sa viac ponoril do diskusie a aktivít, takže na poznámky nezostal veľmi čas. Počas workshopov odznelo viacero podnetných myšlienok, nad niektorými z nich stále uvažujem a možno v budúcnosti a objavia v samostatných článkoch.

Význam neformálneho vzdelávania je potrebné deklarovať aj formálnym spôsobom a tak jedným z takýchto “aktov” bol aj podpis Deklarácie o uznávaní prínosu neformálneho vzdelávania v práci s mládežou ministrom školstva SR Dušanom Čaplovičom a zástupcami podnikateľského i neziskového prostredia.

Tým, že je téma neformálneho vzdelávania na Slovensku ešte stále skôr novinkou ako tradíciou, na podujatí sa neviedli hlboké polemiky o detailoch či rôznych scenároch vývoja. Najbližšie k tomu boli krátke úvahy o tom, ako zabezpečiť “čistotu” neformálneho vzdelávania a predísť jeho formalizácii. Ako zabezpečiť, aby školský systém (formálne vzdelávanie) využívalo jeho prvky, no zároveň zostalo jasné, kedy hovoríme o formálnom a kedy neformálnom vzdelávaní (napríklad si myslím, že pokiaľ bude výsledok činnosti študenta hodnotený známkou, vždy musíme hovoriť o formálnom vzdelávaní, aj keby metódy a techniky využívané počas neho boli akokoľvek “neformálne”, možno by bolo lepším slovom v tomto príklade “zážitkové”). Ostatne na to nepriamo upozornil aj pán Jo Peeters z Holandska keď povedal, že v ich krajine existuje oficiálny systém uznávania neformálneho vzdelávania, ktorý však nie je pre pracovníkov s mládežou veľmi funkčný. Ako dôvod uviedol jednoduchú skutočnosť – pripravovali ho ľudia pôsobiaci v oblasti formálneho vzdelávania.

Neformálne vzdelávanie nie je viac ako formálne a naopak. Obe majú svoj zmysel a význam. Dôležité je využívať ich tak, aby boli k prospechu mladých ľudí a príležitosťou ich sebarealizácie v živote.

Ďakujem za príležitosť zúčastniť sa podujatia Inovatívne fórum učenia.

22. júna 2013 0 comment

slovensko.social

O čom máme vôbec diskutovať?

V ostatnom období sa SME podujalo osloviť široké masy a ukázať, aký je život Rómov v Kecerovciach. Obsah má čosi do seba. Zdá sa, že autori sa snažia zachytiť veci tak ako sú – to pozitívne i negatívne. Isto ste si všimli, diskusia pod článkami je neprístupná. Ako konštatoval aj pán Schwandtner vo svojom článku, je paradoxom zákaz pridávania príspevkov čitateľmi pokiaľ je jedným z cieľov otvoriť celospoločenskú diskusia na túto tému (nieže by sa už neviedla, len nikto nevie kde skončíme).

Čo motivovalo redakciu k tomuto kroku môžem len hádať. Pravdepodobne mali obavy z toho, že sa diskusia vymkne z pod kontroly (čo by sa s vysokou pravdepodobnosťou aj stalo) alebo len “idú” podľa línie interne dohodnutej stratégie práce s rómskou tématikou. Ostatne, aj niektorí autori blogov registrovaní na blog.sme.sk majú osobnú skúsenosť s “razantným” postupom, za všetko aspoň jedna skúsenosť. Osobne nespochybňujem legitímnosť ich rozhodnutia, len sa snažím prísť na to, čo si od tohto prístupu sľubujú.

K celospoločenskej diskusii pravdepodobne nedôjde, isto nie na kvalitatívne odlišnej úrovni. S komentovaním alebo bez, na tom nezáleží. K tomu je potrebné čosi viac, ako len séria reportáží. Dôležitým predpokladom posunu je viera v to, že diskusia o spolunažívaní (nielen) v tejto krajine má zmysel a že naša spoločnosť je už dostatočne zrelá na to, aby sme nachádzali ľudské riešenia. Isto, treba hovoriť o sociálnom systéme, bývaní, vzdelávaní, sporoch…o všetkých tých každodenných okolnostiach, ktoré ovplyvňujú naše životy. Ak sa však chceme odraziť od brehu, potrebujeme si ujasniť kto sme a čo je pre nás dôležité. Možno to vyznie abstraktne ba až absurdne, no myslím si, že táto diskusia sa má byť o hodnotách. Má byť o budúcnosti. O zodpovednosti voči našim deťom – potrebujeme im ukázať, že chyby minulosti sú za nami, poučili sme sa a nedopustíme, aby raz opäť zavládlo nezmyselné a nehumánne nakladanie s ľudským životom. Pre toto všetko a mnoho iných dôvodov je dôležité dávať šancu dialógu. Nemôžeme rezignovať. Pretože ak sa tak stane, skončili sme…

Isto, nebude to pekné. Občas sa dostávame do slepých uličiek, mnoho krát zabudneme na to, čo je elementárna slušnosť. Je náročné nájsť aktéra, ktorý by bol všeobecne rešpektovaným moderátorom tohto procesu. Politici si potrebujú udržať image a tak buď diplomaticky mlčia alebo ponúkajú návrhy len pre to, že odpoveď “neviem, poďme spolu hľadať” nie je dostatočne jasná a je “nehodná lídrov”. Mimovládne organizácie majú potenciál osloviť viaceré zúčastnené strany. Potrebný však bude dôkaz, že sa dokážu pozrieť na veci z nadhľadu a že im záleží na rozvoji celej spoločnosti. Potom tu máme rôzne, viac či menej emocionálne angažované skupiny. Tých zväčša netreba obmedzovať vo vyjadrení svojho názoru. Pretože ak sa tak bude diať, niečo v nich bude vrieť. A z hľadiska možných (nepekných) dôsledkov je jedno, či sú objektívni alebo nie. A potom sú ti tí, ktorých sa diskusia týka bytostne. I keď, aj to možno len preto, že spoločenský diskurz je nastavený na slovné spojenie rómska tematika, rómsky problém atď. Pre nich je tu tiež jedna zásadná otázka na zodpovedanie. Kým sme my a čo je pre nás dôležité?

Isto, média sú jedným z aktérov, ktoré môžu mnohé ovplyvniť. Vo veľkom. Preto oceňujem, ak zodpovedne pristúpia k svojej úlohe. V tomto prípade sa SME rozhodlo o prezentáciu sveta očami jej redaktorov/riek. Spätnú väzbu “z ľudu” nezískajú, možno názory skryté pod anonymnými prezývkami nie sú ani dostatočne reprezentatívne. Je tak teraz na nás ostatných, aby sme tomu trochu pomohli a verejne začali hovoriť o tom, ako to vidíme. Zodpovednosť máme na svojich pleciach…

8. júna 2013 0 comment

slovensko.social

Zahraničné skúsenosti o streetworku

Ako i v mnohých iných oblastiach, aj vo sfére sociálnej práce je užitočné zbieranie zahraničných skúseností. Obzvlášť to platí pre terénnu sociálnu práce alebo ak chcete – streetwork. Aj preto som rád, že na Slovensko zavítali zástupcovia medzinárodnej siete Dynamo International, ktorá združuje platformy terénnych sociálnych pracovníkov vo viac ako 40 krajinách sveta. Ich “návštevu” iniciovala Asociácia nízkoprahových programov pre deti a mládež, ktorá je členskou organizáciu tejto siete. V rámci oficiálneho programu sme mali príležitosť vypočuť si prezentácie na témy “Sociálna politika na úrovni EU: vývoj do budúcnosti – Európa 2020” (prezentovali Mari Fresu a Adelaide Trousselard) a “Predstavenie kampane k využívaniu verejných priestranstiev mladými ľudmi”, kde sa o svoje skúsenosti s nami podelil Helmut Steinkellner zo susedného Rakúska, z organizácie Caritas pôsobiacej v Grazi.

Stretnúť na Slovensku terénneho pracovníka, ktorý by o sebe mohol povedať, že má za sebou viac ako 9-10 rokov praxe je (takmer) nemožné, viacerí sa k tejto méte blížia. Po ´89 mala naša spoločnosť iné témy a oblasti, v ktorých prišlo k prudkému rozvoju. Streetwork prišiel na rad o čosi neskôr, najmä z dôvody potrebnosti práce s ľuďmi bez domova či užívateľmi návykových látok. V zahraničí sa história tohto typu práce začala písať o pár rokov skôr a vďaka tomu máme príležitosť “nasávať” poznatky a know-how od skutočne zaujímavých ľudí, účastných nielen tohto stretnutia (moju “kariéru” naštartoval v roku 2004 Prof. Specht, ktorý má taktiež bohaté skúsenosti, zaujímavé referencie sú aj na chlapíka menom Greame Tiffany). Týmto všetkým chcem povedať len to, že je k úžitku “nehrať sa na svojom piesočku” a aktívne sa zaujímať o to, ako je terénna práca uchopená v iných krajinách sveta. Má to zmysel.

Záverom jedna otázka, ktorá mi prišla na um počas rozprávania hostí z Dynama: Akým smerom sa uberá terénna sociálna práca v Európe a kam smeruje Slovensko? Na Slovensku je totiž tak trochu zvláštna situácia, pokiaľ ide o úroveň metodológie, výskumu, aplikácie a kvality terénnej sociálnej práce. Situáciu ovplyvňuje, čiastočne štátom riadená iniciatíva v podobe Národného projektu Terénna sociálna práca. Pre mňa je to “vetva”, ktorej budúcnosť je nie celkom jasná, nakoľko jej “živiteľom” sú prostriedky z Európskych štrukturálnych fondov. Možno aj predbehla dobu v tom, že nie všetci “terénni pracovníci” pôsobiaci v projekte mali dostatok príležitosti získať spomínané zahraničné skúsenosti, vzdelávať sa, uchopiť koncept terénnej sociálnej práce na kvalitatívne vysokej úrovni. Druhou “vetvou” je skupina organizácií, ktoré idú vlastnou cestou a prechádzajúci si vývojovými štádiami, tak ako kedysi naši kolegovia v zahraničí. A tento vývoj môže byť ešte zaujímavý.

2. júna 2013 0 comment

slovensko.social

Ako sa nestať pseudohumanistom?

Tento článok by mohol byť veľmi krátky. Možno by stačilo napísať tri – štyri dobre mienené odporúčania a všetko je vyriešené, téma uzatvorená, všetci sme spokojní. Skúšal som to, nezadarilo sa. A tak sa idem trochu pohrať s témou, ktorej koncept nosím v hlave už niekoľko mesiacov.

Ja osobne, ako i veľa mojich kolegov a kolegýň, sme sa ocitli v rizikovej skupine ľudí, ktorí môžu byť označení pojmom “pseudohumanista” (pre milovníkov definícií – ide o pejoratívne označenie pre prehnanú ochranu ľudských práv a táto skupina ľudí je obviňovaná z toho, že “bojom za ľudské práva” odvádzajú pozornosť od podstaty problému, zviditeľňujú sa a sledujú vlastné záujmy. Zdroj: Wikipedia). Nasledujúce riadky nebudú obranou rečou, ako by ste možno čakali. Práve naopak. Ponúkam niekoľko téz, ako nestratiť vieru v zmysel práce s Rómami (áno, presne o tejto téme hovoríme) a zároveň sa udržať v realite toho, ako sa veci majú.

1. Rešpektujme skutočnosť, že “predsudky” máme všetci

Začnem od seba. Považujem za fakt, že patrím k tým, ktorí občas podľahnú vplyvu predsudkov a podlieham stereotypom. Hodnotím situácie, iných ľudí zaraďujem do rôznych, počas života vytvorených kategórií. Isto sa nájdu ľudia, ktorí o sebe dokážu prehlásiť, že sa ich tento fenomén netýka. Osobne som skeptický. Domnievam sa, a niektoré psychologické poznatky to potvrdzujú, že takéto vytváranie “chlievikov” je nevyhnutnou ľudskou vlastnou. Ľudský mozog nedokáže mať pre každého jedného človeka vlastné “oddelenie”, nedokážeme sa vyhnúť prepájaniu skúseností v kontakte s ľuďmi, ktorí majú čosi spoločné. Titulky blogov, článkov i tvrdení nás ľudí sú plné toho, akí sú tí politici podvodníci, úradníci považujú nás občanov za anonymné “stránky”, lekárovi treba dať pred operáciu nejakú pozornosť, aby mal aspoň aký-taký osobný záujem na dobrom výsledku. Žiadne mená. Len skúsenosť a možno aj obraz toho, čo sa hovorí.

V ostatnom vydaní Týždňa bol článok s nadpisom “Podozriví Čečenci”. Čo si o ňom myslíte? Je podľa Vás príspevkom k tvorbe stereotypu o Čečensku? Pravdepodobne si väčšina z vás dokáže uvedomiť, že ide len o pomenovanie dvoch konkrétnych ľudí, ktorí sú členmi istej skupiny, ktorá ma čosi spoločné. Suchý fakt. Čo sa ale zmení, ak sa (hypoteticky) na inom mieste objaví titulok “Podozriví Rómovia” alebo “Podozriví Bratislavčania” či “Podozriví extrémisti”? Zdá sa, že ak máme osobnú skúsenosť (ešte k tomu negatívnu) s niekým, koho možno zaradiť do širšej komunity, oveľa rýchlejšie strácame schopnosť rozlišovať jednotlivcov.

Ak sa mi Vás podarilo presvedčiť o tom, že tejto ľudskej vlastnosti sa nedá celkom vyhnúť, možno vám prišlo na um: Dôležité však je, ako dokážeme s týmito tendenciami pracovať, nenechať sa nimi ovládať a v maximálnej možnej miere vnímať každého človeka ako jedinečnú individuálnu osobnosť. A ja úplne súhlasím.

2. Vyhýbajme sa zbytočnému obviňovaniu

Jeden z najsilnejšie vyznievajúcich hodnotení (predsudkov) je aj nazývať slovenskú spoločnosť rasistickou. Tento “hriech” môže narobiť viac škody ako úžitku a je to jeden z prvkov, ktorým by sme sa mali zďaleka vyhnúť. Tu neobstoja príbehy o odmietnutých uchádzačoch u zamestnávateľov vo chvíli, ako videli vo dverách stáť Róma či veľké množstvo “bežných” ľudí kráčajúcich v rovnakom zástupe ako členovia “extrémistických” skupín. Prečo? Hovoríme ľuďom, že nie je legitímne a ani správne paušalizovanie charakteristík Rómov. Pretože aj títo “bežní” ľudia majú reálne skúsenosti (a často krát spojené s hlbokými emocionálnymi zážitkami) a požadujeme od nich, aby si dokázali udržať nadhľad a nehádzať všetkých do jedného vreca. Zaváňa farizejstvom, ak by sme sa mi správali inak a trúfli si posudzovať spoločnosť ako celok. Rozumiem, že motívy sú u mnohých z vás úprimné. Poukazujeme predsa na sociálnu nespravodlivosť a pracujeme na zmene myslenia ľudí, ktorá môže nám všetkým byť na osoh (paradoxne by to isté mohli povedať aj tí z druhej strany názorového spektra). Ale možno tým robíme “medvediu službu”.

Nikdy nezabudnem na to, keď som sa ako terénny sociálny pracovník venoval mladým ľudom, ktorí žijú v lokalite s nie práve dobrou povesťou. Mnohí z nich správali tak, aby boli v súlade s tým, čo o nich hovorí okolie. Viacerí z nich neboli schopní prvé roky akceptovať tvrdenie, že oni sú plnohodnotné ľudské bytosti (povedané to bolo inými slovami, no s týmto odkazom) a tie hlúposti, ktoré robia, aby bol “obraz” zachovaný vôbec robiť nemusia.

Domnievam sa, že naša spoločnosť je aktuálne v podobnom veku a dokonca v podobnej situácií ako títo mladí. Smutné je, že stretávam čoraz viac ľudí, ktorí prehlásia “ok, tak som rasista, no a čo”. Časť z nich sú tí, ktorí sa snažili hovoriť o svojich skúsenostiach. Bránili sa stotožneniu s tým, že oni nedokážu rozlišovať medzi skupinou a činmi jednotlivcov. Niektorí sme im chceli otvoriť oči – začalo to výčitkami a spochybneniu ich skúsenosti. Nepomohlo. Na rad prišlo to nešťastné označenie, stigma v podobe zaradenia do prúdu ľudí neschopných tolerancie. A ak to takto pôjde ďalej a niekto sa tu začne oháňať xenofóbnou spoločnosťou stále viac a viac, môžeme to rovno zabaliť. Pretože našou úlohou je pravý opak, v ľuďoch máme upevniť vieru, že majú všetky zdroje na to, aby sme v tejto krajine dokázali spolu spokojne žiť a ponúkali spôsoby, ako na to (na mysli mám v tomto prípade najmä sociálnych pracovníkov – áno, náš podiel zodpovednosti na vývoji spoločnosti je vyšší, ako sa možno zdá).

3. Zostaňme úprimní a autentickí, hovorme aj kritické slová

Nasťahujte si vedľa seba neprispôsobivú rodinu a uvidíme, či ste takí frajeri! Častá a obvyklá parafráza argumentu, ktorý má byť “esom v diskusii”. Čo na to povedať? Asi zostanem len úprimný – ak by sa v mojom okolí vyskytli ľudia (a je úplne jedno aké majú pozadie), ktorí by ohrozovali bezpečnosť mojej rodiny, trval by som na dôslednom uplatnení zákonov a intervenciu zo strany obce/mesta, kompetentných orgánov. Zdôrazňujem však, že tu vôbec nerozhoduje príslušnosť k akejkoľvek skupine.

A ešte z iného súdka: Mnohí sociálni pracovníci si uvedomujeme, že súčasný systém vyzýva k pasivite, a tak sa aj samozrejme deje. Mnohé jeho prvky nemotivujú k aktívnemu uchopeniu života. Hovorme o týchto veciach. Otvorene hovorme aj o tom, že mýtus našej “bezhlavej” obhajoby Rómov v každej spornej situácii sa nezakladá celkom na pravde. Vieme byť (a často krát aj sme) v rozhovoroch s nimi poriadne kritickí – k tomu ako sa postavia k okolnostiam svojho života, k rozhodnutiam, ktoré spravia, k spomínanej pasivite. Silný ochranný postoj zachytený médiami je skreslenou realitou toho, aký je skutočný vzťah pracovníkov a pracovníčok vo vylúčených rómskych komunitách.

4. Opatrne s pozitívnou diskrimináciou

Alebo po novom aj dočasné vyrovnávacie opatrenia. Ostatne aj preto, že existujú racionálne názory poukazujúce na riziká zvýhodňovania jednej (etnickej) skupiny obyvateľstva. Zaujímavo sa k tomu vyjadril pán Krivošík v článku Slepá ulička diskriminácie naruby. Okrem iného uvádza ohrozenie v podobe dočasnosti, ktorá bude v skutočnosti dlhodobá a prakticky nezrušiteľná. Tiež upozorňuje na to, že menšina a väčšina sa vďaka týmto “nariadeniam” môže začať menej snažiť, čo môže viesť k rôznym neželaným dôsledkom. Každopádne, stojí za to o tejto téme uvažovať. Veď cieľom nie je vytvoriť jednoliatu masu ľudí či dokonca prispôsobiť obraz spoločnosti na obraz niektorej z jej skupín, ale spájať a vytvárať priestor na dialóg. Pri plnom vedomí toho, že všetci máme v sebe potenciál rozvoja.

5. Berte veci s nadhľadom

Kto nie je schopný zasmiať sa sám sebe či na žarte v téme, ktorá mu je blízka, to má v živote celkom náročné. Preto, ak máte radi Nohavicu, na záver ponúkam jednoduchý test vašej schopnosti brať veci z nadhľadu.

Usmiali ste sa alebo začali sa zlostiť a vo vrecku sa vám otvára nôž. Ak platí pre vás prvá možnosť, gratulujem 🙂

17. mája 2013 0 comment

slovensko.social

O projektoch – v európskych vodách

Pracovať v treťom sektore znamená byť neustále v kontakte s rôznymi inštitúciami – plánovať, realizovať a vyhodnocovať svoju činnosť podľa vopred stanovených kritérií, projektov. Na jednom z mojich prvých projektových zámerov som pracoval v roku 2005 a po jednom nevydarenom pokuse to vyšlo. Získali sme prostriedky zo známeho grantového programu Hodina deťom. Pre mňa, začínajúceho študenta VŠ to bol vtedy skvelý pocit. Bolo úžasné pustiť sa do práce. Nápady a myšlienky sme menili na realitu, v tíme sme si užívali všetky klady aj zápory, ktoré projekt so sebou priniesol. O tom, aké skvelé veci sa podarili (i nepodarili) možno v inom článku. Tento krát, keďže sa posledný rok motám už aj okolo projektov z tzv. EU fondov, rád by som sa s vami podelil o pár postrehov z tejto sféry.

Na čo projekt, kto je donor

Po pravde, moja jediná priama skúsenosť v práci v korporátnom svete je zatiaľ z pôsobenia v spoločnosti, ktorá nemá žiadnych stálych zamestnancov, pretože ich v súčasnosti ani nepotrebuje. Napriek tomu som bol vždy zástancom myšlienky, že ľudia pracujúci v mimovládnych organizáciach majú veľmi veľa spoločného s ľuďmi z biznis prostredia, začínajúcimi podnikateľmi. Tak napríklad neexistuje istota stabilného príjmu. Pokiaľ viete, že o 6-9 mesiacov máte získané prostriedky na výplatu, je to dobrý výsledok. Taktiež musíte byť v MVO spravidla multifunkční – venovať sa propagácii, finančnému plánovaniu, plánovaniu obsahu, rozvoju vzťahov s partnermi, vyúčtovaniam projektov, samozrejme priamej práci (zabudnúť netreba na vynášanie smeti, umývanie podlahy a ostatné obslužné činnosti). Myslím si tiež, že profesionalita by mala byť jedným zo základných pilierov každej neziskovej organizácie. Ostatne, bez nej nie je možné poskytovať kvalitné služby a ani dosiahnuť trvalú udržateľnosť. Vrátane tej finančnej.

Dovoľme si na chvíľu nazrieť na mimovládne organizácie okom obchodníka, predajcu. Všetci sa zhodneme v tom, že firma ponúka svoje služby alebo tovar klientom. Prídete do obchodu, páči sa Vám nový iPhone, sami seba presvedčíte o tom, že ho potrebujte pre svoj život, lebo…vyberáte platobnú kartu a je to. Aj MVO majú svojich klientov, no tento vzťah funguje odlišne.

Isto ste ihneď rozoznali, že obrázok vľavo reprezentuje postavenie neziskovej organizácie, ten vpravo firmy. Organizácia, ktorá funguje v prevažnej mierne projektovým spôsobom tak musí vedieť reagovať na potreby donorov i členov cieľových skupín. Prepojenie týchto dvoch pohľadov do jednej vety by mohlo znieť: donor je zákazník, ktorý zaplatí za službu, ktorá bude poskytnutá cieľovej skupine. V ~~ideálnom~~ efektívne fungujúcom prípade sú záujmy všetkých troch strán v základných bodoch podobné. K tým najdôležitejším patrí prínos pre cieľovú skupinu.

Tu sa dostávam do prvého sporného bodu, ktorý vo mne vyvoláva obavy v projektoch EU. Smutným je konštatovanie, že dochádza k situáciám, kedy stojíme pred voľbou koho potreby uprednostniť – klienta (člena cieľovej skupiny) alebo donora? U väčšiny “pred EU fondových” donorov s ktorými som mal doposiaľ príležitosť spolupracovať, sme sa pri sporných otázkach a postupoch dostali zväčša k jednému bodu. Dôsledky sme posudzovali vo vzťahu k tomu, aký majú dopad na priamu prácu, na realizáciu aktivít, naplnenie cieľov projektu prirodzeným spôsobom. Nedovolil by som si tvrdiť, že je v systéme európskych projektov niekto, kto zámerne sabotuje snahy dosiahnuť pozitívny výsledok. Skôr vnímam, že dôležitým sa stáva dodržiavanie veľkého množstva pravidiel, usmernení a sledovanie kvantitatívnych výstupoch – počet zapojených osôb, dosiahnutie takého čísla či onakého na úkor tých kvalitatívnych a procesných. Príručky a metodické usmernenia sa snažia zachytiť všetky možné (aj nemožné) situácie, ktoré môžu počas realizácie projektu nastať. Určiť správny postup a potom kontrolovať jeho dodržiavanie. Poviete si: Žijeme v demokracii, právnom štáte založenom na písomných normách, ktoré upravujú správanie sa v rozličných sférach života. Toto je len jedna z nich. Možno. Či sa už však aj v tej spoločnosti nedostávame do akejsi formy tyranskej vlády zákona, legislatokracie. Obdobia, keď znenie zákona je postavené nad jeho zmysel, ducha (asi všetci poznáme vyjadrenie: všetko prebehlo v zmysle zákona a pritom cítime, že niečo nie je v poriadku).

Späť k téme. Všimol som si, že som sám so sebou ako projektový manažér nespokojný. Prišiel som na minimálne dve východiská, ktoré na to majú vplyv:

1. Prestávam tvoriť a zodpovednosť prenášam na systém

V prvých mesiacoch som sa za túto tendenciu veľmi hneval. Predtým som žil v systéme, kde donori predpokladali, že pred problémy sa postavíme, odborne a profesionálne ich vyriešime. Úžasné očakávanie, skvelý priestor na produktívnu spoluprácu. Zrazu prišiel model, v ktorom treba hľadať na všetko odpovede v usmerneniach. Ak som ich nenašiel, pochopil som, že najlepšie bude nerobiť nič. Teda, v skutočnosti niečo áno a to osloviť riadiaci orgán (pod týmto si predstavte napríklad “úsek” na Ministerstve práce) s otázkou, čo robiť. A čakať. Podľa môjho názoru a pozorovania, tento postu spôsobuje častokrát ťažkosti aj tým, ktorí tieto odpovede majú dávať. Nezávidím im, ak majú posudzovať procesy od stola, bez podrobnej znalosti okolností (a žiadna oficiálna žiadosť ich nikdy nedokáže celkom obsiahnuť).

2. Reprodukujem/e systém, ktorému nie celkom dôverujem/e

Toto je “úžasný” fenomén. Žiaľ, v negatívnom zmysle slova. Čoraz častejšie som vnímal momenty, kedy od kolegov a kolegýň požadujem úkony, ktoré odborne celkom neobstoja (napr. dávať k podpisu prezenčné listiny aj vtedy, ak to brzdí prácu s klientom alebo to nie je vhodné – skupinové poradenstvo v teréne). Zdá sa mi, že v tom tiež nie som sám a absurdnosť niektorých postupov vnímajú tak ľudia z terénu ako i tí na úradoch. Úprimne, nerozumiem tomu. Ani u seba samého.

Mohli by sme sa tiež baviť o ich efektivite a o tom, koľko % zdrojov (finančných, časových, personálnych) zhltne administratívne zaťaženie. Uvažovať, ako tieto prostriedky dostať k menším (občianskym) iniciatívam, ktoré nemajú vybudované kapacity schopné vysporiadať sa s týmito papierovými výzvami. Bol by som však veľmi nerád, ak by ste z tohto článku nadobudli presvedčenie, že európske projekty sú cestou do záhuby. Je pravdou, že mnohým organizáciám spôsobujú problémy. Na druhú stranu, vždy je tu nádej, že začneme opäť budovať Európu postavenú na dôvere (niektorí múdri ľudia tvrdia, že to je jedna z mála ciest zo súčasnej krízy). Uvidíme, čo so systémom spravia nové prvky, ako napríklad Integrovaná územná investícia, ktorá je pre mňa zatiaľ veľkou neznámou. Táto proklamujeme okrem iného dôraz na flexibilitu systému. Dúfam tiež, že pozitívnym príkladom efektívnej spolupráce medzi donorom a mimovládnymi organizáciami sa stanú Blokový grant na podporu MVO a podporu partnerstiev švajčiarsko-slovenskej spolupráce alebo finančný mechanizmus Európskeho hospodárskeho priestoru a Nórsky finančný mechanizmus. V oboch pôsobia na koordinačnej úrovni nadácie a tak verím, že ukážu ako to môže fungovať k maximálnemu prospechu cieľových skupín.

[note color=”#FFCC00″]Mohlo by Vás zaujímať tiež: Ako písať kvalitné projekty?[/note]

19. marca 2013 0 comment

slovensko.social

Inovácie pri budovaní mostov (medzi ľuďmi)

Inovácie sú základom budúcej prosperity, dočítal som sa v aktuálnom vydaní .týždňa . Isto by sme nemali všetky tie high-tech vychytávky, sofistikované medicínske technológie či alternatívne zdroje energie nebyť odvahy ľudí vyplávať do neznámych a neistých vôd. Vezmime ešte do úvahy “čarovanie” s vplyvom na HDP a iné zázračné slová a skratky, niet pochýb o tom, že zanedbanie výskumu a vývoja môže byť nie práve rozumné rozhodnutie.

Už dlhšie nad touto témou premýšľam. Spolu s tímom v Mládeži ulice sme si dávnejšie kládli otázky, čo znamená výskum, vývoj a inovácie v sociálnej oblasti. Predsa len, posun spoločnosti nemôžeme posudzovať len z hľadiska technologickej vyspelosti. Je tu aj rozmer schopnosti žiť vo vzájomnej tolerancii a rešpekte odlišností. Potrebujeme vyvíjať nástroje, ktoré by zmierňovali sociálne konflikty, vytvárali priestor pre rovnosť príležitostí a prekonávali dôsledky vylúčenia (či už v dôsledku choroby, veku, sociálneho statusu – čohokoľvek predstaviteľného). Uvedomili sme si, že aj organizácia, ktorá má neziskové ciele potrebuje mať na zreteli túto oblasť. Pre vieru vo vyššie spomenuté východiská a súčasne aj z dôvodu prevencie stagnácie, odkiaľ je už len kúsok k zániku.

Aké nástroje by to mohli byť?

Pri tejto otázke to všetko len začína. Možno by to mohli byť akési alternatívy vedecko-technických parkov (použijem pracovný názov “spoločensko-rozvojové” parky). V technologickej oblasti predsa chápu, že pre dosiahnutie skvelého výsledku je potrebné zapojenie vysokých škôl, výskumných pracovísk, organizácií (firiem) pôsobiacich priamo “v teréne”, zahraničná spolupráca i legislatívna podpora. Prečo by to malo v oblasti pomáhajúcich a podporných služieb fungovať úplne odlišne? Ďalšou príležitosťou, opäť si pomôžem slovom z inej sféry, je podpora vzniku star-up projektov v tejto oblasti. Množstvo šikovných (nielen) mladých ľudí by malo cítiť podporu v zakladaní iniciatív, ktorých cieľom bude zlepšenie podmienok vzájomného spolužitia (skvelou a konkrétnou platformou by mohli byť napríklad centrá komunitného rozvoja). Netreba zabúdať ani na výskum rôznorodej palety tém. Či už ako podkladu pre priamu prácu (napr. potreby tej-ktorej skupiny klientov) alebo evaluácia aktuálnych prístupov a riešení. Opäť platí, výskumy majú zmysel, len ak sú využiteľné a má z nich úžitok prax. Preto množstvo analýz, ktoré vznikajú len preto, aby boli, nepovažujem za prínos k inovácii. Ak je výsledkom vytvorenie praktických metodík, je to výborný výsledok.

Osobne mi veľmi záleží na tom, aby svoje služby kvalitne poskytovali organizácie, ktoré riešia dôležité spoločenské “výzvy”. Či už ide o prácu s ľuďmi bez domova, nízkoprahové programy pre deti a mládež, podporu ľudí s hendikepom, pôsobenie vo vylúčených komunitách atď. Už sme ako ľudstvo toho dokázali veľa, pristáli sme na mesiaci, vo vreckách nosíme stále modernejšie hračky, dokážeme sa presúvať nadzvukovou rýchlosťou – ešte vždy však nedokážeme žiť v pokoji so susedmi. Preto za veľmi podstatné považujem profesionálny manažment týchto organizácií, vrátané tých mimovládnych (o tomto viac v samostatnom článku niekedy v budúcnosti).

A úplne na záver, i keď je to začiatok pri každej inovácii, je potrebné mať odvahu hľadať, aplikovať nájdené, počítať aj so zlyhaniami a mať preto dostatok odhodlania a sebadisciplíny vytrvať.

14. februára 2013 1 comment