Začnem úplne na priamo – v diskusii o riešení toho, čo sa nazýva extrémizmom – a to najmä v oblasti prevencie – úplne absentuje hlas sociálnej práce a sociálnych pracovníkov. Súčasný diskurz sa orientuje na myšlienku zdokonaľovania a dôsledného dodržiavania (represívnych) zákonov, čo má isto svoj zmysel. Ale, a to je dôležité, výhradná dôvera v tento spôsob riešenia začne čoskoro, ak sa tak už nestalo, narážať na svoje hranice.
Čo s tým má sociálna práca?
Ak nič iné, tak historickú skúsenosť. Streetwork vznikol USA niekedy v 20. rokoch minulého storočia a bol reakciou na rozširujúcu sa kriminalitu mládeže a vznik gangov. Prešiel si rôznymi fázami (pri pohľade na našu situáciu odhadujem, že máme “meškanie” tak 30-40 rokov) a v 60. rokoch sa začína uplatňovať v Nemecku. Vo vybraných mestách boli spustené programy, ktoré sa primárne venovali futbalovým fanúšikom a niektoré organizácie sa cielene zameriavali na prácu s pravicovo extrémistickými skupinami. Ostatne, ak sa o genéze vývoja terénnej sociálnej práce chcete dočítať viac, odporúčam článok na stránkach Českej asociácie streetwork.
Samozrejme, zostať pri argumente historickej skúsenosti by bolo žalostne málo. Podstatnejším dôvodom je samotné poslanie sociálnej práce, ktorým je o.i. budovanie mostov medzi ľuďmi a podpora sociálnych inovácií. Možno sa vám zdá, že sú to len bezduché pojmy. Ale pozrite sa na to takto: Budovanie mostov – máme tu niekoľko skupín, ktoré sa strácajú kontakt s okolitým svetom. Či už sú to rómske komunity alebo názorovo krajne orientované zoskupenia. Dôležitým je v tomto prípade slovo kontakt, ktoré predstavuje skúsenosť človeka, že žije vo svete s ostatnými ľuďmi, kde je rešpektovaný (on je ok) a zároveň rešpektuje druhých (oni sú ok). Všetko ostatné scenáre, kde je presvedčenie jednotlivca alebo skupiny v duchu “ja som ok, ty nie si ok” alebo “ja nie som ok, ty si ok” či dokonca “ani ja ani ty nie sme ok” mosty rúca. Úlohou nás, sociálnych pracovníkov je aktívne vstupovať do prostredia týchto skupín a podporovať dialóg, ktorý pomôže nadobudnúť dôveru v seba i druhých.
Druhou oblasťou sú sociálne inovácie a naša zodpovednosť za ich iniciovanie. Už som o tom písal v jednom z prechádzajúcich článkov – vstúpili sme na mesiac, technológiami dokážme dosiahnuť nepredstaviteľné veci, start-upy na všetko možné vznikajú ako huby po daždi a napriek tomu nie sme schopní žiť v úcte so svojimi susedmi. Nepríde vám to absurdné? Darmo budeme mať všetky výdobytky doby, keď sa tu napokon (dúfam, že len obrazne povedané), všetci pozabíjame. Preto tu musí byť niekto, komu záleží na hľadaní nových ciest vzájomného spolužitia a realizácii konkrétnych krokov, opäť v teréne. Prosto, tak ako niekto prvý vstúpil do osád, tak bude musieť noha niekoho iného vstúpiť do prostredia, kde na stenách budú zavesené rôzne číselné kombinácie alebo texty piesní nebudú vyzývať práve k bratskej láske. Opäť chápem, ak ste skeptickí, ale príklad Nemecka ukazuje, že to ide.
Prevencia, prevencia, prevencia
V názore, že prevencii pred extrémizmom treba venovať väčšiu pozornosť sa asi zhodneme viacerí. Aktuálne vydanie Trendu si zobralo na mušku túto tému, uvádza sa tam tiež, že do prevencie by mali byť zapojené viac školy, starostovia a primátori. Ako príklad sa uvádza situácia, keď žiak spraví niečo, čo by mohlo byť klasifikované ako sympatia k radikálnym prúdom. Učiteľ to nahlási a potom mu, aj spolu s pánom policajtom, dohovoria. Tak, a teraz prichádza na rad najsilnejší argument, prečo by mali na scénu nastúpiť sociálni pracovníci a to ten, že oni musia (minimálne tí pracujúci s mládežou) ovládať na ďaleko vyššej úrovni preventívnu prácu, než “no, no, to sa nesmie”. V programoch Mládeže ulice realizujeme preventívne programy na rôzne témy a nad každou s nich sedíme týždne, než ju vhodne nastavíme. Zjednodušene povedané, preventívne pôsobenie musí zohľadňovať hodnoty, postoje a správanie, ktoré sa k danej oblasti vzťahujú. Možno vás to prekvapí, ale tieto tri zložky môžu byť v skutočnom živote v zásadnom rozpore a úspech vášho pôsobenia spočíva v tom, či dokážete správne identifikovať zložku na ktorú sa zamerať a viete ich vzájomne prepájať. A samozrejme, dôležitý je aj vzťah – nie je jedno, či vám “no,no” hovorí policajt, rodič, kamarát, farár, pracovník s mládežou.
V súčasnosti je prevencia zameraná najmä na veľké informačné kampane, ktorých efektivita bude čoraz nižšia. Legitimitu im dáva najmä poznatok, že čím viac toho mladý človek vie (napr. o tom, čo bol holokaust a aké zverstvá boli ľudia napáchať), tým je menšia pravdepodobnosť, že sa pridá k myšlienkovému prúdu, ktorý ho spôsobil. To je síce pravda, ale ak sa pozrieme na vec hlbšie, tak mladí ľudia si v súčasnosti vytvárajú vlastné interpretácie skupín, ku ktorým sa zaraďujú a dokážu sa vymedziť voči tomu, ak ich chce niekto zadefinovať inak. Veľkoplošná kampaň bude vždy neosobná a už vôbec nedokáže flexibilne reagovať na individuálnosť každého jedného človeka, so svojimi hodnotami, postojmi a správaním. Treba streetworkerov, treba ich mať v teréne.
Ako začať?
Zostáva pre mňa trochu záhadou, prečo skúsenosti práce so skupinami o ktorých hovoríme zostali na nemecko-českých hraniciach. Je prekvapujúce, že žiadna vysoká škola vychovávajúca sociálnych pracovníkov nemá ani len predmet, ktorý by sa venoval tejto cieľovej skupine. Učíme sa o práci s ľuďmi bez domova, užívateľmi, osobami pracujúcimi v sexbiznise, rómskymi komunitami a ďalšími skupinami. Pritom táto spoločenská výzva pred nami stojí už niekoľko rokov. Neexistuje jediná organizácia, ktorá by sa na tomto poli aspoň pokúsila o priamu prácu. Na začiatok bude treba vystáť si to na štadiónoch, chodiť po sídliskách, navštevovať koncerty, sledovať virtuálny priestor.
A čo potom? Uvidíme…
