Tento článok by mohol byť veľmi krátky. Možno by stačilo napísať tri – štyri dobre mienené odporúčania a všetko je vyriešené, téma uzatvorená, všetci sme spokojní. Skúšal som to, nezadarilo sa. A tak sa idem trochu pohrať s témou, ktorej koncept nosím v hlave už niekoľko mesiacov.
Ja osobne, ako i veľa mojich kolegov a kolegýň, sme sa ocitli v rizikovej skupine ľudí, ktorí môžu byť označení pojmom “pseudohumanista” (pre milovníkov definícií – ide o pejoratívne označenie pre prehnanú ochranu ľudských práv a táto skupina ľudí je obviňovaná z toho, že “bojom za ľudské práva” odvádzajú pozornosť od podstaty problému, zviditeľňujú sa a sledujú vlastné záujmy. Zdroj: Wikipedia). Nasledujúce riadky nebudú obranou rečou, ako by ste možno čakali. Práve naopak. Ponúkam niekoľko téz, ako nestratiť vieru v zmysel práce s Rómami (áno, presne o tejto téme hovoríme) a zároveň sa udržať v realite toho, ako sa veci majú.
1. Rešpektujme skutočnosť, že “predsudky” máme všetci
Začnem od seba. Považujem za fakt, že patrím k tým, ktorí občas podľahnú vplyvu predsudkov a podlieham stereotypom. Hodnotím situácie, iných ľudí zaraďujem do rôznych, počas života vytvorených kategórií. Isto sa nájdu ľudia, ktorí o sebe dokážu prehlásiť, že sa ich tento fenomén netýka. Osobne som skeptický. Domnievam sa, a niektoré psychologické poznatky to potvrdzujú, že takéto vytváranie “chlievikov” je nevyhnutnou ľudskou vlastnou. Ľudský mozog nedokáže mať pre každého jedného človeka vlastné “oddelenie”, nedokážeme sa vyhnúť prepájaniu skúseností v kontakte s ľuďmi, ktorí majú čosi spoločné. Titulky blogov, článkov i tvrdení nás ľudí sú plné toho, akí sú tí politici podvodníci, úradníci považujú nás občanov za anonymné “stránky”, lekárovi treba dať pred operáciu nejakú pozornosť, aby mal aspoň aký-taký osobný záujem na dobrom výsledku. Žiadne mená. Len skúsenosť a možno aj obraz toho, čo sa hovorí.
V ostatnom vydaní Týždňa bol článok s nadpisom “Podozriví Čečenci”. Čo si o ňom myslíte? Je podľa Vás príspevkom k tvorbe stereotypu o Čečensku? Pravdepodobne si väčšina z vás dokáže uvedomiť, že ide len o pomenovanie dvoch konkrétnych ľudí, ktorí sú členmi istej skupiny, ktorá ma čosi spoločné. Suchý fakt. Čo sa ale zmení, ak sa (hypoteticky) na inom mieste objaví titulok “Podozriví Rómovia” alebo “Podozriví Bratislavčania” či “Podozriví extrémisti”? Zdá sa, že ak máme osobnú skúsenosť (ešte k tomu negatívnu) s niekým, koho možno zaradiť do širšej komunity, oveľa rýchlejšie strácame schopnosť rozlišovať jednotlivcov.
Ak sa mi Vás podarilo presvedčiť o tom, že tejto ľudskej vlastnosti sa nedá celkom vyhnúť, možno vám prišlo na um: Dôležité však je, ako dokážeme s týmito tendenciami pracovať, nenechať sa nimi ovládať a v maximálnej možnej miere vnímať každého človeka ako jedinečnú individuálnu osobnosť. A ja úplne súhlasím.
2. Vyhýbajme sa zbytočnému obviňovaniu
Jeden z najsilnejšie vyznievajúcich hodnotení (predsudkov) je aj nazývať slovenskú spoločnosť rasistickou. Tento “hriech” môže narobiť viac škody ako úžitku a je to jeden z prvkov, ktorým by sme sa mali zďaleka vyhnúť. Tu neobstoja príbehy o odmietnutých uchádzačoch u zamestnávateľov vo chvíli, ako videli vo dverách stáť Róma či veľké množstvo “bežných” ľudí kráčajúcich v rovnakom zástupe ako členovia “extrémistických” skupín. Prečo? Hovoríme ľuďom, že nie je legitímne a ani správne paušalizovanie charakteristík Rómov. Pretože aj títo “bežní” ľudia majú reálne skúsenosti (a často krát spojené s hlbokými emocionálnymi zážitkami) a požadujeme od nich, aby si dokázali udržať nadhľad a nehádzať všetkých do jedného vreca. Zaváňa farizejstvom, ak by sme sa mi správali inak a trúfli si posudzovať spoločnosť ako celok. Rozumiem, že motívy sú u mnohých z vás úprimné. Poukazujeme predsa na sociálnu nespravodlivosť a pracujeme na zmene myslenia ľudí, ktorá môže nám všetkým byť na osoh (paradoxne by to isté mohli povedať aj tí z druhej strany názorového spektra). Ale možno tým robíme “medvediu službu”.
Nikdy nezabudnem na to, keď som sa ako terénny sociálny pracovník venoval mladým ľudom, ktorí žijú v lokalite s nie práve dobrou povesťou. Mnohí z nich správali tak, aby boli v súlade s tým, čo o nich hovorí okolie. Viacerí z nich neboli schopní prvé roky akceptovať tvrdenie, že oni sú plnohodnotné ľudské bytosti (povedané to bolo inými slovami, no s týmto odkazom) a tie hlúposti, ktoré robia, aby bol “obraz” zachovaný vôbec robiť nemusia.
Domnievam sa, že naša spoločnosť je aktuálne v podobnom veku a dokonca v podobnej situácií ako títo mladí. Smutné je, že stretávam čoraz viac ľudí, ktorí prehlásia “ok, tak som rasista, no a čo”. Časť z nich sú tí, ktorí sa snažili hovoriť o svojich skúsenostiach. Bránili sa stotožneniu s tým, že oni nedokážu rozlišovať medzi skupinou a činmi jednotlivcov. Niektorí sme im chceli otvoriť oči – začalo to výčitkami a spochybneniu ich skúsenosti. Nepomohlo. Na rad prišlo to nešťastné označenie, stigma v podobe zaradenia do prúdu ľudí neschopných tolerancie. A ak to takto pôjde ďalej a niekto sa tu začne oháňať xenofóbnou spoločnosťou stále viac a viac, môžeme to rovno zabaliť. Pretože našou úlohou je pravý opak, v ľuďoch máme upevniť vieru, že majú všetky zdroje na to, aby sme v tejto krajine dokázali spolu spokojne žiť a ponúkali spôsoby, ako na to (na mysli mám v tomto prípade najmä sociálnych pracovníkov – áno, náš podiel zodpovednosti na vývoji spoločnosti je vyšší, ako sa možno zdá).
3. Zostaňme úprimní a autentickí, hovorme aj kritické slová
Nasťahujte si vedľa seba neprispôsobivú rodinu a uvidíme, či ste takí frajeri! Častá a obvyklá parafráza argumentu, ktorý má byť “esom v diskusii”. Čo na to povedať? Asi zostanem len úprimný – ak by sa v mojom okolí vyskytli ľudia (a je úplne jedno aké majú pozadie), ktorí by ohrozovali bezpečnosť mojej rodiny, trval by som na dôslednom uplatnení zákonov a intervenciu zo strany obce/mesta, kompetentných orgánov. Zdôrazňujem však, že tu vôbec nerozhoduje príslušnosť k akejkoľvek skupine.
A ešte z iného súdka: Mnohí sociálni pracovníci si uvedomujeme, že súčasný systém vyzýva k pasivite, a tak sa aj samozrejme deje. Mnohé jeho prvky nemotivujú k aktívnemu uchopeniu života. Hovorme o týchto veciach. Otvorene hovorme aj o tom, že mýtus našej “bezhlavej” obhajoby Rómov v každej spornej situácii sa nezakladá celkom na pravde. Vieme byť (a často krát aj sme) v rozhovoroch s nimi poriadne kritickí – k tomu ako sa postavia k okolnostiam svojho života, k rozhodnutiam, ktoré spravia, k spomínanej pasivite. Silný ochranný postoj zachytený médiami je skreslenou realitou toho, aký je skutočný vzťah pracovníkov a pracovníčok vo vylúčených rómskych komunitách.
4. Opatrne s pozitívnou diskrimináciou
Alebo po novom aj dočasné vyrovnávacie opatrenia. Ostatne aj preto, že existujú racionálne názory poukazujúce na riziká zvýhodňovania jednej (etnickej) skupiny obyvateľstva. Zaujímavo sa k tomu vyjadril pán Krivošík v článku Slepá ulička diskriminácie naruby. Okrem iného uvádza ohrozenie v podobe dočasnosti, ktorá bude v skutočnosti dlhodobá a prakticky nezrušiteľná. Tiež upozorňuje na to, že menšina a väčšina sa vďaka týmto “nariadeniam” môže začať menej snažiť, čo môže viesť k rôznym neželaným dôsledkom. Každopádne, stojí za to o tejto téme uvažovať. Veď cieľom nie je vytvoriť jednoliatu masu ľudí či dokonca prispôsobiť obraz spoločnosti na obraz niektorej z jej skupín, ale spájať a vytvárať priestor na dialóg. Pri plnom vedomí toho, že všetci máme v sebe potenciál rozvoja.
5. Berte veci s nadhľadom
Kto nie je schopný zasmiať sa sám sebe či na žarte v téme, ktorá mu je blízka, to má v živote celkom náročné. Preto, ak máte radi Nohavicu, na záver ponúkam jednoduchý test vašej schopnosti brať veci z nadhľadu.
Usmiali ste sa alebo začali sa zlostiť a vo vrecku sa vám otvára nôž. Ak platí pre vás prvá možnosť, gratulujem 🙂
