9. júla 2014 bol v parlamente schválený návrh zákona o sociálnej práci, ktorý zo sebou prináša viacero noviniek pre sociálnych pracovníkov v oblastiach používania profesného titulu, ďalšieho vzdelávania, združovania sa v profesnej komore, výkonu samostatnej praxe a ďalších. Od januára 2015 sa tak môžeme pripraviť na množstvo zmien. O čo konkrétne ide?
Pôvodný návrh, o ktorom som písal v jednom z predchádzajúcich článkov, bol prijatý s niekoľkými zmenami, väčšími i kozmetickými, podstata však zostala zachovaná. Sociálnym pracovníkom a asistentom sociálnej práce (pozor: nie asistent sociálneho pracovníka) budú môcť byť len osoby s vysokoškolským vzdelaním druhého, resp. prvého stupňa v odbore sociálna práca. Medzi kolegami panujú rozdielne názory na takéto obmedzenie. Prax skutočne ukazuje, že nájsť kvalitných sociálnych pracovníkov na túto pozíciu nie je jednoduché a zároveň sa zdá, že úloh sa vedia plnohodnotne chopiť aj ľudia s iným vzdelaním – psychológovia, sociálni či špeciálni pedagógovia a ďalší. Z druhej strany zaznievala otázka: môže vyštudovaný sociálny pracovník pôsobiť ako psychológ, i keď by mohol mať na to všetky predispozície? Nemôže. V čom je to teda iné? Ak by sme fungovali v rýdzo trhovom prostredí, nebolo by potrebné vôbec riešiť kto môže/nemôže byť sociálnym pracovníkom. Keďže v ňom však nie sme, v hre sú rôzne národné projekty a dotácie, skúsme to týmto spôsobom a dúfajme, že to oboru a najmä klientom sociálnych pracovníkov bude k prospechu.
Okrem vysokoškolského vzdelania budú na sebe musieť pracovníci a pracovníčky ďalej pracovať, nakoľko sa na nich bude vzťahovať povinnosť ďalšieho kontinuálneho vzdelávania, ktoré je v pozmeňovacom návrhu aj definované (aby nedošlo k zámene pojmu s “ďalším vzdelávaním”, ktoré je pomenované v iných zákonoch) a tvoria ho samoštúdium, jednorázové vzdelávacie aktivity, odborné stáže a tiež publikačná činnosť ako i vedeckovýskumná činnosť. Samostatnou oblasťou je špecializované vzdelávanie a akreditované vzdelávanie pod “krídlami” zákona o sociálnej práci, ktoré bude vyžadované od pracovníkom na vybraných pozíciách. Súčasťou zabezpečenia odbornej kvality má byť aj nevyhnutnosť supervízie (najmä pre ľudí vykonávajúcich samostatnú prax), ktorú môže poskytovať len fyzická osoba, ktorá má absolvovaný akreditovaný kurz v rozsahu min. 240 hodín.
Dôležitou novinkou bude zriadenie komory, ktorej členmi sa budú môcť stať sociálni pracovníci a asistenti sociálnej práce. Dobrovoľne. Prvotný vládny návrh zákona počítal s tým, že povinné členstvo bude pre osoby, ktoré budú vykonávať samostatnú prax na tejto pozícií, pozmeňujúci návrh od tohto upustil. Komore zostane široké pole pôsobnosti, od vydávania povolení na výkon tejto praxe, cez poradenstvo praktikom, prípadne ich právne zastupovanie až po vydanie etického kódexu a disciplinárne konania. Ak bude komora fungovať tak ako má, bude nezávislá od Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a zložená bude z aktívnych praktikov a praktičiek, obavy z dôsledkov toho, že sa konštituuje “zhora” by nemuseli byť naplnené. Osobne dúfam, že sa čo najviac mojich kolegov a kolegýň zapojí do činnosti komory hneď od jej vzniku. Financovanie komory bude v prvých troch rokoch zabezpečené z kapitoly MPSVaR. V ďalších rokoch sa počíta s tým, že sa bude financovať sama, napríklad cez členské príspevky či poplatky za zákonom definované úlohy (napríklad vydanie povolenia na výkon samostatnej praxe).
Významnou kapitolou zákona je akreditované a špecializované vzdelávanie. Sám som zvedavý, či po schválení zákona začnú vznikať nové vzdelávacie programy a rozbehne sa celá mašinéria prevzdelávania sociálnych pracovníkov. Veľa v tomto smere naznačí nariadenie vlády SR, ktoré určí rozsah sústavy týchto programov.
A napokon sú tu pracovníci a pracovníčky, ktorí doposiaľ vykonávali sociálnu prácu a po schválení zákona by nespĺňali podmienku odbornej spôsobilosti, teda nemajú ju vyštudovanú. Zákon, prijatím pozmeňujúceho návrhu ráta s tým, že pracovníci, ktorí ku dňu 1. januára 2015 budú vykonávať prácu na tejto pozícií budú mať možnosť v tom pokračovať, a to dokonca aj po zmene zamestnávateľa. O tomto probléme, kvalitných ľuďoch, ktorí to robia už roky a nemajú vyštudovanú sociálnu prácu, sa najviac diskutovalo aj v našich kruhoch. Upozorňovala na to aj Asociácia nízkoprahových programov pre deti a mládež a tak sme radi, že došlo k takémuto kompromisnému riešeniu situácie.
Záverom ešte pár slov k procesu. V októbri 2013 bola na stránkach MPSVaR zverejnená výzva na verejnú odbornú diskusiu k návrhu zákona. Zverejnený bol prvotný návrh (ešte nie v úplne paragrafovom znení), ku ktorému bolo možné posielať pripomienky. Viaceré som zaslal a mnohé z nich boli zohľadnené. Pozitívne som zostal prekvapený z toho, do akej miery bolo Ministerstvo pripravené diskutovať, i osobne. Snažil som sa zákon sprevádzať, spolu s kolegami a kolegyňami sme pripravili diskusiu, ktorej sa zúčastnili pracovníci Ministerstva, ľudia z akademického prostredia, pani podpredsedkyňa parlamentu Jurinová i pani (už) poslankyňa Šípošová, a najmä viacerí ľudia z terénu – sociálni pracovníci a pracovníčky. A diskutovalo sa. Potom prišlo rokovanie parlamentného výboru pre sociálne veci, kde sa veci začali lámať a nabrali trochu nepredvídateľný spád. Musím sa priznať, že v tejto fáze som chvíľu začal pochybovať o tom, či zastupiteľská demokracia je práve to, čo nám treba. Nakoniec som si to interpretoval tak, že som len zažil “kultúrny šok”, kde je normou skôr iná, než vecná diskusia.
Dnes som sedel celý deň v parlamente na rokovaní k druhému čítaniu…a čo dodať. Zákon nie je ideálny. Niektoré veci sú skutočne nedoriešené a nie je možné sa na nich dohodnúť (ako napríklad definícii sociálnej práce v zákone), časť pripomienok bolo mierne “mimo”. Napríklad nie je pravdou, že poplatok za vydanie povolenia na výkon samostatnej praxe je 66 € – je to maximálna možná suma, presnú určí komora. Ani nie je v zákone napísané, že sa do roku 2020 musia všetci sociálni pracovníci bez VŠ prevzdelávať, ak chcú ďalej vykonávať svoju profesiu (prechodné ustanovenie hovorí o tom, že naďalej môžu pracovať na svojej pozícií, v podstate až do dôchodku). A tak ďalej. Chápem, že pri tom množstve zákonov nie je možné v pripomienkach vnímať každý zákon komplexne od “a” do “z”, ale to neznamená, že treba vyvolávať zbytočnú paniku.
Zákon je schválený a tak držme palce, aby priniesol pozitívne zmeny pre sociálnu prácu. A nezabúdajme pri tom na to, že loptička je teraz na našej strane – sociálnych pracovníkoch a pracovníčkach – aby sme sa aktívne zapojili do budovania komory a zlepšenia statusu sociálnej práce.
Prílohy:
Schválený zákon o sociálnej práci (so zapracovanými schválenými pozmeňujúcimi návrhmi)
