Author

Peter Kulifaj

Väčšinu svojho pracovného času venujem dvom svojím veľkým "láskam". Prvou je sociálna práca - od roku 2004 pôsobím v organizácii Mládež ulice, s ktorou som zažil a stále zažívam vysokú školu v hľadaní spôsobov podpory jednotlivcov, rodín aj komunít v ich raste a rozvoji. Druhou oblasťou je efektivita práce a time managment. Rád pátram po nástrojoch a spôsobe fungovania, ktoré pomáhajú zvládať nároky súčasnej doby tak, aby som bol - ako i ľudia okolo mňa, v pohode. Viac o tejto oblasti na www.mojrozvoj.sk

slovensko.social

Zodpovednosť sociálnych pracovníkov v spoločnosti

Koncom mája som prispel do elektronického časopisu socialnaspolocnost.sk príspevkom, o ktorý sa s Vami rád podelím aj tu:

Možno ste už niekedy uvažovali nad tým, akú zodpovednosť na svojich pleciach nesú sociálni pracovníci. Sú tu prijímatelia našich služieb – klienti, kde náš prístup k nim a rady, ktoré im dáme môžu zásadným spôsobom ovplyvniť celý ich život. Svoj prínos potrebujeme prezentovať a obhájiť tiež pred donormi, prípadne štátnymi a samosprávnymi orgánmi, ktoré tieto služby financujú. A napokon je tu zodpovednosť vo vzťahu k našej spoločnosti, ktorá je nemenej dôležitá. Dovoľte mi v krátkosti uviesť pár postrehov a otázok, ktoré sa mi v týchto úvahách objavujú.

Sociálni pracovníci a sprevádzanie klienta

Otázku zodpovednosti by mohlo byť jednoduchšie uchopiť, ak by sme sa na to pozreli očami spoločnosti, ktorá očakáva zmeny (u klientov) v dôsledku nášho pôsobenia na jednej strane, a našej predstavy, že klientov na ceste len sprevádzame na strane druhej. Inak povedané, pri použití všetkých možných (legitímnych) metód, spôsobov vedenia rozhovorov či iných intervencií nejestvuje spôsob, ako človeka prinútiť správať sa inak. Môžeme len inšpirovať a motivovať a toto presvedčenie je jedným z argumentov, ktorý má znižovať našu mieru zodpovednosti za správanie a sociálne prejavy na úrovni jednotlivcov, rodín i komunít. V prostredí v ktorom pôsobím prevláda názor, že k základným pilierom práce, ktoré sa niekedy stávajú cieľmi sami o sebe, je akceptácia a prijatie klientov. Ono sa to aj podarí, klienti zažijú túto pozitívnu skúsenosť a ich pohľad na život dostane nový rozmer, no stále žijú na hranici existenčnej chudoby, sú nezamestnaní, nevidia perspektívu uplatnenia sa v spoločnosti. Narážajú na prekážky, či už v sebe alebo vo vonkajšom svete. Natíska sa otázka, či reflektujeme tento náš prístup a ak sa dostane pod tlak kritiky, budeme ho vedieť obhájiť? Dokážeme reagovať na uštipačnú poznámku sociálnym pracovníkom sa podarilo mať stovky ľudí s pozitívnou skúsenosťou prijatia, no stále v sú v tých istých problémoch. Alebo využijeme direktívnejší prístup a začneme klientov viac „tlačiť“ smerom, ktorý považujeme za správny? Do akej miery sme alebo nie sme zodpovední za zmeny u klientov?

Sociálni pracovníci a napätie v spoločnosti

O zodpovednosti môžeme hovoriť aj v širších súvislostiach. Položme si napríklad jednoduchú otázku – čo robíme preto, aby napätie medzi rómami a majoritou nerástlo? Možno povieterealizujeme rôzne projekty a prostredníctvom nich aktivity, ktoré pomáhajú vytvárať mosty medzi týmito skupinami. A pomáha to? Ak by sme konštatovali, že za posledné roky sa od seba tieto skupiny čoraz viac vzďaľujú, aký je náš podiel zodpovednosti na tejto situácii? Ak by sme sa jej chceli zbaviť, môžeme sa vyhovárať na nedostatok zdrojov, byrokratickú mašinériu EU projektov, rozhodnutia politikov a mnohé ďalšie faktory. Iste, tie sú súčasťou prostredia, v ktorom pôsobíme, ale otázka našej zodpovednosti zostáva otvorená.

Skúsme sa na situáciu pozrieť z trochu odlišného pohľadu. Pre riešenie sociálnych problémov, najmä spolunažívania rôznych skupín, bude pravdepodobne potrebná celková zmena paradigmy. Nie je jednoduché charakterizovať tú súčasnú. Mám pocit, že v sociálnej oblasti, ako aj iných sférach života, sa dostávame sa do roviny akejsi „legislatokracie“. Cesty a riešenia vidíme v dôslednom dodržiavaní čoraz väčšieho počtu zákonov (a nariadení) a to bez ohľadu na sociálnu realitu a efektivitu dôsledkov. Centralisticky riadené projekty taktiež nepomáhajú zachyteniu miestnych špecifík jednotlivých lokalít. Dostávame do situácie, kedy mechanicky čosi robíme a prestávame premýšľať. A teraz to dôležité – koho úlohou je iniciovať zmeny paradigmy? Je to úloha politikou či akademikov? Nemala by byť práve toto zodpovednosťou sociálnych pracovníkov a pracovníčok?

Sociálni pracovníci a inovácie

Treťou oblasťou, kde by sme mali vedieť presnejšie pomenovať našu úlohu sú tzv. „sociálne inovácie“. Nazývam tým postupy, nápady, projekty, ktoré posúvajú hranice výkonu sociálnej práce ďalej, ako sú v súčasnosti. Participácia na tomto procese predpokladá, že budeme schopní vybočiť z rámcov toho, čo o sociálnej práci (sociálnoprávnej ochrane, sociálnych službách) hovorí legislatíva, pretože inovácie predchádzajú ich neskorším ukotveniam v zákonoch. Tak napríklad nikto nevie, ako robiť sociálnu prácu s cieľovou skupinou pravicových extrémistov (priamo medzi nimi a s nimi), i keď v zahraničí existujú organizácie, ktoré v tejto sfére pôsobia. Medzi sociálnymi pracovníkmi a organizáciami by sa mohol nájsť niekto, kto sa pustí do neprebádaných vôd a prinesie v tomto smere niečo nové. To by bolo inovatívne. Rovnako tak by sme mohli premýšľať nad existujúcimi spoločenskými problémami (sociálne vylúčenie, osamelosť seniorov, slabá podpora rodín v núdzi a pod.), ktoré by si vyžadovali nový, svieži a inovatívny prístup. Ak tieto inovácie do spoločnosti nebudú prinášať sociálni pracovníci, kto iný?

Záverom

Je len otázkou času, kedy budeme musieť jasne pomenovať mieru našej zodpovednosti za prácu, ktorú robíme. Za výsledky, ktoré dosahujeme a tiež za rozvoj komunít, v ktorých pôsobíme. To, že sa venujeme sociálnej práci, a teda v ideálnom prípade pomáhame ľuďom, samo o sebe nestačí. K zvýšeniu nášho statusu je potrebné, aby sme vedeli našu rolu a význam pre spoločnosť, reflektovať dopady a vedieť jasne povedať – tu zlyhávame a potrebujeme na sebe pracovať, a týchto oblastiach sme pre klientov i spoločnosť užitoční.

6. júna 2014 0 comment

slovensko.social

Aj v ČR pripravujú legislatívnu úpravu profesie sociálneho pracovníka

V jednom z predchádzajúcich článkov som písal o tom, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR pripravuje zákon o sociálnej práci. Pár týždňov po tom, čo tento zákon vstúpil do medzirezortného pripomienkového konania, zverejnila Česká asociácia streetwork výzvu pre svoje členské organizácie k pracovným stretnutiam, nakoľko sa v tomto čase objavil podobný návrh aj na stole českého Ministerstva. Jedno z nich sa konalo v Brne, a tak som sa vybral vypočuť si názory zahraničných kolegov a inšpirovať sa v nápadoch pre slovenskú verziu.

Prvé, na čo som bol zvedavý je porovnanie oboch návrhov. Ak si prečítate slovenskú verzia aj českú verziu, možno nadobudnete pocit, že sú v mnohom podobné. Oba sa snažia do istej miery vymedziť činnosť sociálneho pracovníka, zaviesť špecializácie, zriadiť komoru, zdôrazniť význam ďalšieho vzdelávania. Samozrejme, narazíte aj na odlišnosti. Český návrh sa pokúša podrobnejšie definovať pojmy (vrátane toho, čo to tá sociálna práca je), zavádza inštitút sociálnej kliniky a členstvo v komore bude pre sociálnych pracovníkov povinné. Naopak, tvorcovia nášho návrhu sa viac zamerali na akreditované vzdelávacie programy, členstvo ponechali dobrovoľné a používajú menej novotvarov (nestretnete sa v ňom ani so sociálnou klinikou ani napr. sociálnym pracovníkom – tzv. socionomom).

Pre tých z Vás, ktorí sa problematike venujete, uvádzam zopár konkrétnejších postrehov:

Podobné návrhy zákonov, odlišná východisková situácia

Jeden veľký rozdiel v pomeroch v Českej republike a na Slovensku vidím v tom, aký status majú sociálni pracovníci v súčasnosti. U nás stále neprebehol proces jasného pomenovania toho, že pracovníci “dávkových” úradov (teda tých, kde riešia iba a len výhradne štátne sociálne dávky a podporu, kde klient je len stránkou a agenda práce s ním je obmedzená na vypĺňanie papierov a formulárov) nie sú sociálni pracovníci, hoc by mal v názve aj úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. V Českej republike k tomuto oddeleniu už čiastočne došlo a ľudia v systéme chápu, že ste takým istým sociálnym pracovníkom (i keď pôsobíte v občianskom združení), ako ich ľudia pracujúci v tejto oblasti v štátnej/samosprávnej sfére. U nás sa vám ešte stále môže stať, že ako zástupca neziskovej organizácie prídete na mestskú časť vo veci riešenia vecí súvisiacich s klientom, predstavíte sa ako sociálny pracovník a osoba na úrade o vás do telefónu hovorí ako “o aktivistovi”. Bola by veľká škoda, ak by týmto zákonom získali legitimitu tie činnosti a pozície, ktoré nemajú so skutočnou sociálnou prácou až toľko spoločné, no je ich v štátnej správe množstvo, tak sa mylne bude usudzovať, že tých čo je viac, sú meradlom toho, čo majú reprezentovať.

Prídeme o tímy zložené z odborníkov z rôznych profesií?

Na stretnutí zaznela i obava z toho, že tímy prídu o životne dôležitú multi oborovosť. To by bola tragédia, mať v organizácii len samých sociálnych pracovníkov, bez psychológov, špeciálnych či sociálnych pedagógov a ďalších profesii. Táto hrozba je v ČR reálna z dôvodu, že ich činnosť kraje financujú v oveľa vyššej miere ako u nás, no platia iba výkony sociálnych pracovníkov. Teda aj tých, ktorí vyštudovali čosi iné a využívajú tento profesný status (napr. sociálny pedagóg pôsobí na pozícii sociálneho pracovníka), čo by po prijatí zákona nebolo možné. Áno, zástup absolventov sociálnej práce by mohol začať jasať, že budú mať po škole v ponuke oveľa viac pracovných miest, ale povedzme si na rovinu – kto sa tejto práci chce a môže venovať, už to robí. Kto nie, robiť to nebude ani potom.

Povinné členstvo v komore sociálnych pracovníkov

Argumenty za aj proti majú svoju logiku. Jedným z názorov, prečo ho postaviť na dobrovoľnosti je myšlienka, že ak nám ide o status, aký zmysel má, aby boli všetci sociálni pracovníci registrovaní? Ak do toho pôjdem dobrovoľne, dobrovoľne tak podstupujem i zvýšenú kontrolu, hrozbu odobratia licencie či pokuty za porušenie etického kódexu. Teoreticky by tak mali mať výhodu registrovaní pracovníci, ktorí slobodne príjmu tieto okolnosti a môžu sa tak pochváliť “som člen/členka komory sociálnych pracovníkov a to už niečo znamená”. Na druhú stranu, ak má byť zákon prostriedkom na to, aby postihoval tých sociálnych pracovníkov, ktorí zanedbávajú svoje povinnosti a robia hanbu profesii, bolo by užitočné, ak by na nich mala takáto inštitúcia dosah. Faktom totiž je, že v prostredí, kde pôsobia (aj) sociálni pracovníci, neexistuje ustálený a dôveryhodný spôsob podávania sťažností na konkrétnych poskytovateľov tejto pomoci. Ak v zariadení sociálnych služieb rozhoduje o námietkach klientov len riaditeľ/riaditeľka tejto inštitúcie, vždy sa môžu stávať prípady zanedbávania, o ktorých sa budeme dozvedať po rokoch, ak vôbec. V nepovinnom scenári sa môže stať, že tí šikovní a dobrovoľní členovia komory sa budú masochisticky kontrolovať, trestať a neviem čo ešte, a tí akože sociálni pracovníci sa im budú smiať.

Očakávania na komoru prítomní pracovníci a pracovníčky spojili so strážením etických pravidiel, úlohou spojovateľa medzi zákonodarcami a praxou, no i hlasom, ktorý bude volať po tom, aby zo škôl vychádzalo iba toľko sociálnych pracovníkov, koľko je treba. Hlavnou obavou je vznik množstva ďalších byrokratických pravidiel a tiež riziko, že v kľúčových orgánoch komory budú chýbať praktici.

Diskusia

Pre mňa osobne bolo veľkým osviežením môcť o sociálnej práci diskutovať s ľuďmi z oboru. Takéto niečo na Slovensku takmer úplne chýba, a to by bolo dobré zmeniť. Na stretnutí som si tiež uvedomil, že nestačí sa tešiť len z toho, že Ministerstvo zverejní výzvu k verejnej diskusii (čo veľmi oceňujem), zašlete pripomienky a potom sa s nimi niečo deje (presne neviete čo). V ČR prebiehajú súbežne viaceré pracovné stretnutia organizácii z praxe k tomuto zákonu, strešné organizácie ich sumarizujú a ďalej s Ministerstvom diskutujú aj osobne. Takýto posun by sa mi páčil…

Mohlo by Vás tiež zaujímať:

Pripravuje sa zákon o sociálnej práci

16. marca 2014 0 comment

Manažment času a efektivita práce

Dotazníky k diplomovkám a kol.

Opäť raz prišlo obdobie študentských dotazníkov a v mailovej schránke si ich tak nájdem zo 9 – 10 týždenne. Keďže som školu neskončil až tak dávno, zo solidarity vyplním tak 80% z nich. Vynechám iba tie, ktoré sú úplne mimo oblasti môjho/nášho pôsobenia v organizácií alebo tie, ktorých otázky mi neprídu relevantné vo vzťahu k téme, o ktorej chce študent/ka písať. Obávam sa však, že s pribúdajúcim vekom, kilami (to už hádam nie) a šedinami sa toto percento bude výrazne znižovať, a tak mám pár tipov pre študentov, čomu sa vyhnúť:

Chyba č. 1: Dotazník je anonymný, jeho výsledky nebudú nikde zverejnené a bude použitý výhradne na potreby mojej práce

Táto obligatórna veta vyskytujúca sa takmer v každom sprievodnom maili (ktoré sa inak podobajú ako vajce vajcu) je pre mňa úplne nepochopiteľná. Ak chcem predsa niekoho motivovať, aby trávil čas nad otázkami a podelil sa o svoje skúsenosti, vhodnejšie by bolo uviesť niečo v zmysle výsledky dotazníka budú okrem mojej diplomovej práce zverejnené aj na mojom osobnom blogu/študentskom časopise/web stránke organizácie XY a ďalších 10 miestach. Ak chcete byť o výsledkoch informovaný, vyplňte prosím kontaktné údaje na seba. Veru hlboko je zakorenené to, že svoj názor musíme vysloviť anonymne, pretože ak sa naň príde, budeme potrestaní. Alebo? Prečo táto formulka, ktorá sa používa už dlhé roky?

Chyba č. 2: Vyplnený dotazník mi prosím zašlite do piatka (je streda)

Čo povedať – len to, že s blížiacim sa termínom uzávierok diplomových (a iných) prác výrazne stúpa počet žiadostí, a tým klesá pravdepodobnosť, že ten váš bude vyplnený. Nuž, netreba si všetko nechávať na poslednú chvíľu.

Chyba č. 3: Dajte prosím dotazník vyplniť vašim klientom

Tak toto veru nerobíme. Kedysi sme to skúšali a zistili sme, že obvykle majú otázky “akademický” rozmer a decká či mladí mnohým z nich nerozumeli. Snažili sme sa im ich vysvetľovať, išlo však len o našu interpretáciu. Ľudia znalí výskumných metód mi pravdepodobne dajú za pravdu v tom, že z hľadiska metodológie to je zúfalé riešenie. Výnimočne môže človek prísť a dotazník dať klientom vyplniť. Predtým však musí absolvovať niekoľko stretnutí s nimi (bez dotazníka), aby nakoniec aj tak pochopil, že to nebude až také jednoduché. Táto podmienka mnohých odradí (asi to dá veľa práce), ale občas sa nájde niekto, kto sa na to dá a ak vydrží, tak to stojí za to.

Zhrnuté a podčiarknuté – zdôrazňujte, kde všade budú získané poznatky využité, pýtajte si kontakt, aby ste človeka mohli informovať o výsledku, dbajte na správne načasovanie a investujte energiu do spoznania respondentov. Občas sa nájdu študenti a študentky, ktorí vytŕčajú z radu a spôsob, akým na to idú je úplne odlišný od ostatných. Takže to ide 🙂

P.S: k ilustračnému obrázku. Celkom ma prekvapuje, že v tejto dobe je množstvo dotazníkov zasielaných ako príloha v Office, pričom sú medzi nimi aj otázky na škále, prípadne viacnásobný výber. Nechcel by som byť potom tým, ktorý si to ručne prepisuje do excelu, aby mohol vytvoriť napr. grafy. Pritom by stačilo pohrať sa trochu s Google form.

26. februára 2014 0 comment

slovensko.social

Extrémizmus – kedy vstúpi na scénu sociálna práca?

Začnem úplne na priamo – v diskusii o riešení toho, čo sa nazýva extrémizmom – a to najmä v oblasti prevencie – úplne absentuje hlas sociálnej práce a sociálnych pracovníkov. Súčasný diskurz sa orientuje na myšlienku zdokonaľovania a dôsledného dodržiavania (represívnych) zákonov, čo má isto svoj zmysel. Ale, a to je dôležité, výhradná dôvera v tento spôsob riešenia začne čoskoro, ak sa tak už nestalo, narážať na svoje hranice.

Čo s tým má sociálna práca?

Ak nič iné, tak historickú skúsenosť. Streetwork vznikol USA niekedy v 20. rokoch minulého storočia a bol reakciou na rozširujúcu sa kriminalitu mládeže a vznik gangov. Prešiel si rôznymi fázami (pri pohľade na našu situáciu odhadujem, že máme “meškanie” tak 30-40 rokov) a v 60. rokoch sa začína uplatňovať v Nemecku. Vo vybraných mestách boli spustené programy, ktoré sa primárne venovali futbalovým fanúšikom a niektoré organizácie sa cielene zameriavali na prácu s pravicovo extrémistickými skupinami. Ostatne, ak sa o genéze vývoja terénnej sociálnej práce chcete dočítať viac, odporúčam článok na stránkach Českej asociácie streetwork.

Samozrejme, zostať pri argumente historickej skúsenosti by bolo žalostne málo. Podstatnejším dôvodom je samotné poslanie sociálnej práce, ktorým je o.i. budovanie mostov medzi ľuďmi a podpora sociálnych inovácií. Možno sa vám zdá, že sú to len bezduché pojmy. Ale pozrite sa na to takto: Budovanie mostov – máme tu niekoľko skupín, ktoré sa strácajú kontakt s okolitým svetom. Či už sú to rómske komunity alebo názorovo krajne orientované zoskupenia. Dôležitým je v tomto prípade slovo kontakt, ktoré predstavuje skúsenosť človeka, že žije vo svete s ostatnými ľuďmi, kde je rešpektovaný (on je ok) a zároveň rešpektuje druhých (oni sú ok). Všetko ostatné scenáre, kde je presvedčenie jednotlivca alebo skupiny v duchu “ja som ok, ty nie si ok” alebo “ja nie som ok, ty si ok” či dokonca “ani ja ani ty nie sme ok” mosty rúca. Úlohou nás, sociálnych pracovníkov je aktívne vstupovať do prostredia týchto skupín a podporovať dialóg, ktorý pomôže nadobudnúť dôveru v seba i druhých.

Druhou oblasťou sú sociálne inovácie a naša zodpovednosť za ich iniciovanie. Už som o tom písal v jednom z prechádzajúcich článkov – vstúpili sme na mesiac, technológiami dokážme dosiahnuť nepredstaviteľné veci, start-upy na všetko možné vznikajú ako huby po daždi a napriek tomu nie sme schopní žiť v úcte so svojimi susedmi. Nepríde vám to absurdné? Darmo budeme mať všetky výdobytky doby, keď sa tu napokon (dúfam, že len obrazne povedané), všetci pozabíjame. Preto tu musí byť niekto, komu záleží na hľadaní nových ciest vzájomného spolužitia a realizácii konkrétnych krokov, opäť v teréne. Prosto, tak ako niekto prvý vstúpil do osád, tak bude musieť noha niekoho iného vstúpiť do prostredia, kde na stenách budú zavesené rôzne číselné kombinácie alebo texty piesní nebudú vyzývať práve k bratskej láske. Opäť chápem, ak ste skeptickí, ale príklad Nemecka ukazuje, že to ide.

Prevencia, prevencia, prevencia

V názore, že prevencii pred extrémizmom treba venovať väčšiu pozornosť sa asi zhodneme viacerí. Aktuálne vydanie Trendu si zobralo na mušku túto tému, uvádza sa tam tiež, že do prevencie by mali byť zapojené viac školy, starostovia a primátori. Ako príklad sa uvádza situácia, keď žiak spraví niečo, čo by mohlo byť klasifikované ako sympatia k radikálnym prúdom. Učiteľ to nahlási a potom mu, aj spolu s pánom policajtom, dohovoria. Tak, a teraz prichádza na rad najsilnejší argument, prečo by mali na scénu nastúpiť sociálni pracovníci a to ten, že oni musia (minimálne tí pracujúci s mládežou) ovládať na ďaleko vyššej úrovni preventívnu prácu, než “no, no, to sa nesmie”. V programoch Mládeže ulice realizujeme preventívne programy na rôzne témy a nad každou s nich sedíme týždne, než ju vhodne nastavíme. Zjednodušene povedané, preventívne pôsobenie musí zohľadňovať hodnoty, postoje a správanie, ktoré sa k danej oblasti vzťahujú. Možno vás to prekvapí, ale tieto tri zložky môžu byť v skutočnom živote v zásadnom rozpore a úspech vášho pôsobenia spočíva v tom, či dokážete správne identifikovať zložku na ktorú sa zamerať a viete ich vzájomne prepájať. A samozrejme, dôležitý je aj vzťah – nie je jedno, či vám “no,no” hovorí policajt, rodič, kamarát, farár, pracovník s mládežou.

V súčasnosti je prevencia zameraná najmä na veľké informačné kampane, ktorých efektivita bude čoraz nižšia. Legitimitu im dáva najmä poznatok, že čím viac toho mladý človek vie (napr. o tom, čo bol holokaust a aké zverstvá boli ľudia napáchať), tým je menšia pravdepodobnosť, že sa pridá k myšlienkovému prúdu, ktorý ho spôsobil. To je síce pravda, ale ak sa pozrieme na vec hlbšie, tak mladí ľudia si v súčasnosti vytvárajú vlastné interpretácie skupín, ku ktorým sa zaraďujú a dokážu sa vymedziť voči tomu, ak ich chce niekto zadefinovať inak. Veľkoplošná kampaň bude vždy neosobná a už vôbec nedokáže flexibilne reagovať na individuálnosť každého jedného človeka, so svojimi hodnotami, postojmi a správaním. Treba streetworkerov, treba ich mať v teréne.

Ako začať?

Zostáva pre mňa trochu záhadou, prečo skúsenosti práce so skupinami o ktorých hovoríme zostali na nemecko-českých hraniciach. Je prekvapujúce, že žiadna vysoká škola vychovávajúca sociálnych pracovníkov nemá ani len predmet, ktorý by sa venoval tejto cieľovej skupine. Učíme sa o práci s ľuďmi bez domova, užívateľmi, osobami pracujúcimi v sexbiznise, rómskymi komunitami a ďalšími skupinami. Pritom táto spoločenská výzva pred nami stojí už niekoľko rokov. Neexistuje jediná organizácia, ktorá by sa na tomto poli aspoň pokúsila o priamu prácu. Na začiatok bude treba vystáť si to na štadiónoch, chodiť po sídliskách, navštevovať koncerty, sledovať virtuálny priestor.

A čo potom? Uvidíme…

24. februára 2014 0 comment

Manažment času a efektivita práce

Prečo donorom už nápad nestačí a témou číslo 1 sa stáva propagácia?

Jednu z ostatných sobôt som mal možnosť porozprávať čosi o tom, ako písať (kvalitné) projekty. Na seminári v Tvrdošíne sa stretla skupina šikovných ľudí, ktorí ma inšpirovali k niektorým novým úvahám o projektovom manažmente “mimovládok”.

Svoj prvý projekt som napísal pred takmer desiatimi rokmi. Spomínam si, že už vtedy sme sa celkom vytrápili s projektovými formulármi. Živo sme diskutovali o obsahu, stále dokola upravovali jednotlivé odseky, do detailu spracovali rozpočet nevediac ešte vôbec nič o takom niečom, ako je účtovná klasifikácia. Bol založený na myšlienke rozvoja sociálnych zručností u detí z málo podnetného prostredia, ktorej sme všetci dobrovoľníci a dobrovoľníčky úplne verili. To bolo radosti, keď nám prišlo rozhodnutie o schválení…

Úspešne sme zvládli tak realizáciu, ako i administratívu. Nemali sme žiadnych platených zamestnancov, ani skúsenosť s vyúčtovaním projektov. Ešte aj dnes som tak vďačný za dôveru, ktorú sme dostali od Nadácie pre deti Slovenska. Práve tento prvý projekt nás naštartoval a v ďalších rokoch sme realizovali množstvo iných aktivít (a realizovali desiatky projektov).

Za tie roky sa toho veľa zmenilo. Offline formuláre (Word) nahradili on-line aplikácie, bez znalostí účtovníctva sa ďaleko nepohnete, pomer medzi časom venovaným cieľovým skupinám a tým stráveným nad požiadavkami donorov sa mení v neprospech týchto skupín. Čo tento stav spôsobuje a aké sú možné dôsledky?

Už len nadšenie a nápad nestačí

Nasledujúce riadky sú len mojimi hypotézami, prosím vnímajte ich tak. Možno som sa v niektorom z bodov “sekol”, no taktiež je tu šanca, že vám pomôžu lepšie pochopiť čo sa deje.

Neziskový sektor sa stáva čoraz profesionalizovanejším

Z veľkého množstva organizácií fungujúcich výhradne na báze dobrovoľníctva sa postupne začali vyčleňovať tie, ktoré si mohli dovoliť zamestnať aspoň jedného človeka na čiastočný, neskôr plný úväzok. Netreba asi veľa “filozofovať” nad tým, čo táto zmena spôsobila. Keď sme boli všetci dobrovoľníci, nedalo sa na nikoho ukázať prstom a povedať “ty budeš vypĺňať tabuľky, písať správy, hľadať ďalšie zdroje”. Všetci sme chceli byť zapojení do priamych aktivít, nie robiť administratívu. A tak sa jej venoval niekto z nás po nociach a “na kolene”, alebo sme sa museli zmieriť s tým, že na rozvoj nezostáva čas. V podobe zamestnancov sa však situácia posunula ďalej. V reči obchodu by sme mohli povedať, že to bola investícia. A to zásadná. Už nebolo len “tu a teraz”, začalo sa premýšľať aj nad budúcnosťou. A teraz to podstatné – pred 10. rokmi sme mali všetci podobnú východiskovú situáciu a k tejto transformácií prichádzalo u viacerých organizácií súčasne. Kto nasadol na vlak, vezie sa. Kto zmeškal alebo ešte si ešte len teraz kupuje lístok, bude to mať o čosi ťažšie.

Konkurenčná situácia medzi (nadačnými) donormi mení stratégie

Vyzerá to tak, že pred vážnymi výzvami stoja aj samotné nadácie. Za posledné roky sa ich počet markantne nezvýšil, no cítiť, že prichádza k istým zmenám. Zatiaľ čo váš projekt prechádza schvaľovacím procesom cez ruky odborníkov, ktorí sa (našťastie) ešte vždy sústredia na dopad aktivít na cieľovú skupinu (obsah projektu), po jeho schválení sa situácia mení. Počas celej doby realizácie budete pravdepodobne vnímať, že dôležitými pre donora sú dve veci – správne vykazovanie účtovných dokladov a propagácia. Malé a nové iniciatívy to môže celkom prekvapiť – veď ste chceli len spraviť niečo pre svoju komunitu a zrazu zistíte, že potrebujete úplne iné zručnosti, aké by ste potrebovali k úspešnej realizácii projektu.

Ako si vysvetľujem to, že sa vás už nik nespýta (neformálne) ako vám to v aktivitách ide, či netreba s niečim pomôcť, poradiť (po obsahovej stránke)? Nie je čas, vzťahy nahrádzajú zmluvy. Nadácie musia zvládnuť marketing podporených aktivít, ktorého vy ste hlavným nositeľom. V poslednom období vznikli viaceré nové darcovské portály, kde niektoré z nich zdôrazňujú nevyhnutnosť prinášať zaujímavé ľudské príbehy (niekedy až na hranici “Modrého z neba” a etiky), niektoré nadácie “bojujú” s poklesom darcov (napr. čistý výnos zbierky Hodina deťom postupne klesal z 464 851 € v 1. ročníku až na súčasných 191 218 € v poslednom 14. ročníku).

Pod svetlom týchto skutočností je jasné, prečo sú nadácie čoraz viac riadené manažérsky a prečo sa vec dejú tak, ako sa dejú. Zmyslom ich existencie je síce robiť svet lepším miestom na život, no prostriedkom je získavanie finančných zdrojov a ich následné prerozdeľovanie. Bez nich nebudú môcť napĺňať svoje poslanie. Preto, ak realizujete svoj prvý projekt a máte pocit, že toho PR je akosi veľa, možno toto vám pomôže pochopiť dôvod, prečo tomu tak je.

Osobne si myslím, že kvantita mediálnych výstupov nič negarantuje. Treba asi skúsiť a uvidí sa, či bude treba hľadať neformálnejšie a ľuďom bližšie formy propagácie, než ako sú dlhé a zmluvne zakotvené znenia o tom, kto vás podporil.

Raz som bol na jednom podujatí, kde pán zaujímavo rozprával o ich aktivitách, keď si v jednom momente vytiahol papier, prečítal dlhú vetu o tom, že “tento projekt podporili…” a pokračoval ďalej. Bolo cítiť, že to treba niekedy povedať, tak to povedal, kedy mu prišlo na um. Že by som si však pomyslel “vau, oni podporili túto skvelú vec” – čo aj bola, tak to nie. Možno ak by dostal šancu kreatívne zakomponovať znenie o podpore (myslím, že na to rečnícky mal) do svojej prezentácie (a upustiť od zmluvnej formulácie), malo by to šancu.

Nové občianske iniciatívy budú vyhľadávať nové/alternatívne formy financovania

A čo teraz s tým? Ste menšia organizácia alebo združenie, možno bez ľudí na administratívu a predsa chcete robiť aktivity, na ktoré je potrebné získať zdroje. Napriek tomu, že už je sformovaná istá skupina organizácií, ktoré majú svoje inštitucionálne zázemie, nič nie je stratené. Zdá sa mi, že napriek očakávaniam nadácií na isté marketingové a účtovnícke kapacity je taktiež stále prítomná silná potreba podporovať široké spektrum iniciatív po celom Slovensku a rôzneho druhu. Takže, mať schválený projekt sa dá. Už ale viete, že treba medzi vami nájsť ľudí, ktorí sú nie len zapálení pre plánované aktivity, ale zvládnu plniť i očakávania donorov v oblasti propagácie a “papierov”.

Pravdepodobne raz nastane moment, kedy bude existovať dostatočné množstvo vyspelých organizácií, ktoré budú schopné naplniť očakávania donorov a zdroje sa tak budú deliť najmä medzi ne. A čo bude potom, netuším. Predpokladám, že sa na scéne objaví opäť niekto, kto povie “my vieme, že to čo robíte robíte pomáha druhým, my to vieme, a to nateraz stačí”.

P.S: podpora z dotačných schém Úradu vlády a iných štátnych subjektov je zase o niečom úplne inom. Ale o tom možno nabudúce…

14. februára 2014 0 comment

Manažment času a efektivita práce

Názov pre občianske združenie? S iným ako slovenským nemusíte uspieť…

Ak uvažujete o založení občianskeho združenia, okrem dodržania náležitostí vyplývajúcich zo zákona o združovaní občanov, mali by ste spozornieť aj pri výbere vhodného názvu. Na Slovensku je síce registrovaných niekoľko tisíc občianskych združení, z ktorých viaceré majú anglické, latinské, inojazyčné pomenovania (napr. aj tie v jazyku národnostných menšín) či dokonca symbolické pomenovania. Ani by vám tak možno neprišlo na um, že by ste sa mali v úvahách obmedziť len na názvy v našom rodnom jazyku. Prečo? Pred pár týždňami sa ku mne dostalo rozhodnutie Ministerstva vnútra SR, ktoré pozastavilo registráciu s odôvodnením, že navrhovaný názov nie je v súlade s Ústavou SR (čl. 6 ods. 1) a zákonom o štátnom jazyku (270/1995, §8). Trochu som tomu nerozumel a tiež sa mi to celkom nezdalo (najmä ak mi v prvom momente prišlo na um, či by sa takáto interpretácia zákona mohla vzťahovať aj iné neziskové organizácie či dokonca obchodné spoločnosti). Poslal som tak otázky Ministerstvu vnútra, ako i Ministerstvu kultúry, pod ktoré uvedený zákon patrí. A aký je výsledok?

Vyjadrenie Ministerstva kultúry SR

“Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky žiadateľovi oznamuje, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, neupravuje postup ani podmienky registrácie občianskych združení, ale určuje povinnosť používať štátny jazyk v stanovách združení, spolkov, politických strán, politických hnutí a obchodných spoločností (§ 8 ods. 3 zákona o štátnom jazyku). Názov združenia, resp. inej spoločnosti, sa ako súčasť stanov spravidla uvádza v slovenskej jazykovej verzii. Výnimkou sú vlastné mená, všeobecne zaužívané výrazy v cudzom jazyku, bežne zrozumiteľné slová cudzieho pôvodu, vymyslené (fantazijné) výrazy a iné názvy a cudzie slová, ktorých preklad nie je možný ani účelný. Do tejto kategórie slov možno zaradiť aj výrazy galea a abacus, ktoré sa v slovenskom jazyku používajú aj v iných kontextoch.”

Pre upresnenie, pojmy Galea, o.z. a Abacus, s.r.o. som použil ako vymyslené príklady (latinčina), aby som sa priamo spýtal, či ich použitie je porušením zákon, resp. dôvodom pre neregistrovanie.

Odpoveď Ministerstva vnútra SR

“V prípade, že názov združenia nie je v súlade so zákonom č. 270/1995 Z.z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky, ministerstvo je oprávnené na to združenie upozorniť s tým, že pokiaľ vady nebudú odstránené, konanie o registrácii sa nezačne. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 270/1995 Zb. o štátnom jazyku Slovenskej republiky sa vyhotovujú v štátnom jazyku okrem iného aj stanovy združení. Vychádzajúc z § 6 ods. 2 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov Ministerstvo vnútra SR zastáva právny názor, že keď je názov združenia súčasťou stanov, je potrebné ho uviesť v štátnom jazyku tiež. Ministerstvo vnútra SR nie je oprávnené sa vyjadrovať, či v minulosti registrované občianske združenia (nadácie) s anglickým, resp. latinským názvom boli zaregistrované v rozpore so zákonom.”

Tak, čo myslíte vy? Ja, samozrejme ovplyvnený svojim očakávaním, považujem odpoveď Ministerstva kultúry za takmer jasné vyjadrenie názoru, že názvy môžu byť aj v inom jazyku.

Isto, nie je to problém, ktorého vyriešením posunieme niekam ďalej našu spoločnosť. Áno, nahradiť anglický názov slovenským by nemuselo bolieť, o čosi viac by som bol na pochybách pri združeniach, ktoré pôsobia v prostredí menšín. Aby sme však vedeli na čom sme (a to ešte netreba zabúdať, že obchodné spoločnosti sa zvyknú oveľa častejšie nazývať “inak” a táto otázka sa týka aj ich), pre poriadok by bolo vhodné dopracovať sa ku konzistentným stanoviskám.

19. januára 2014 12 komentárov

Manažment času a efektivita práce

Pozvanie na seminár Ako písať kvalitné projekty

Žiadateľov v rôznych grantových programoch je čoraz viac a nároky na kvalitu projektových zámerov sú tak vyššie. Nápad je dôležitý, no rovnako podstatným sa stáva porozumenie toho ako formulovať východiskovú situáciu, identifikovať ciele či pripraviť rozpočet. Ak vás tieto a ďalšie oblasti z prípravy projektových zámerov zaujímajú, budete 8. februára na Orave (konkrétne v Tvrdošíne), tak ešte stále máte možnosť registrovať sa. Na stretnutie sa teším osobne 🙂

15. januára 2014 0 comment

Postrehy a komentáre

Krátko o blogovaní a trochu tiež o obchodných centrách

Kdesi som dávnejšie čítal, že ak by sme chceli nájsť paralely medzi virtuálnym priestorom a reálnym svetom, nebolo by to až také náročné. Potreby ľudí sa nezmenili, len sa zmenila forma, akou sú napĺňané. Myslím, že to bol článok venovaný firemným webovým stránkam, ktoré prirovnávali k výkladom obchodov na uliciach miest. Niektorí ľudia ich len obídu, iní sa nakrátko zastavia a napokon sú tu tí, ktorých ponuka zaujme a čosi si kúpia. Blogy sú možno predsa len o niečom inom, no aj pri nich platia podobné východiská.

Prečo o tom píšem? V poslednom čase som premýšľal nad tým, že blog na vlastnej doméne je ako mať malý obchodík niekde v bočnej uličke. Niektorí sa uchytia, píšu roky a navštevujú ich stovky ľudí. Spravidla však máte čo robiť, aby ste sa dostali do pozornosti a obvykle máte len úzku skupinu čitateľov, obzvlášť ak sa venujete špecifickým témam. Prišlo tak aj mne na chuť, nasťahovať sa do veľkého nákupného centra. Tie majú v súčasnej dobe názvy blog.sme.sk či blog.pravda.sk. Chvíľu trvalo registrovať sa, no podarilo sa.

No, a to bola celkom blbosť. To som si povedal asi po 2 minútach. Keby mi to nebolo hlúpe, najmä potom čo mi admini venovali dosť pozornosti, hneď by som aj písal späť, že ho môžu opäť zrušiť. Za prvé, hneď som si uvedomil, že toto nie je váš blog (obchod). Prenajali ste si priestor, kde máte množstvo bonusových prvkov, ktoré robia toto centrum takým atraktívnym pre návštevníkov. Na druhú stranu, vlastný obchodík musíte budovať od základov (pre znalých veci a WordPressu – už pár mesiacov si neviem poradiť s tým, ako zobraziť počet komentárov nad perexom článku či ako dostať na hlavnú stránku peknú ikonku ponúkajúcu možnosť odoberať články cez RRS), venujete sa všetkému, sami maľujete steny, vynášate smeti, máte k nemu vzťah. Aj k ľuďom, hoc ich nie je veľa, ktorí ho navštevujú. Keď píšem tieto riadky, mám v predstave konkrétnych ľudí, ktorí ich myslím budú čítať a ktorých sa môžem pýtať na ich názor.

Druhú “facku” som si dal po tom, čo som zverejnil dva najstaršie články z tohto blogu. Sú ešte z mojich študentských čias a venujú sa polemikám o budúcnosti komunít a vzťahu chudoby a sociálneho vylúčenia. Tiež dobrá blbosť. Kto to bude čítať počas krátkeho “odskočenia” si v práci na blog? Nikto. Mňa samého by odradilo, ak nie dĺžka článkov, tak spôsob akým je text napísaný. To je ako otvoriť si predajnú s vozíčkami pre zdravotne postihnutých na treťom poschodí centra, a aj to bez výťahov. Na tejto stránke majú príspevky zmysel, napr. študenti sa k nemu dostanú cez google vďaka kľúčovým slovám. A to stačí.

Potom je to asi celé o tom, že čo uprednostňujete v reálnom živote, budete pravdepodobne vyhľadávať aj v tom virtuálnom. Niektorí chceme rozhodovať o každom detaile, iní hľadáme priestor, kde sa nemusíme starať o každodenných chod (systému) a riešiť len tú, podľa niektorých podstatnú časť práce (v tomto prípade blogovanie). Alebo či nám ide o kvantitu alebo kvalitu a samozrejme rozhodujúce je tiež to, ktorú svoju potrebu si napĺňame.

Tak teraz neviem, padla by mi vhod rada. Čo myslíte – ostať či neostať?

19. decembra 2013 1 comment

Postrehy a komentáre

Nemávnuť rukou…o dopravných zmenách v DNV

Pred pár týždňami sa vo mne začali ozývať zvláštne výčitky svedomia. Z nejakého dôvodu (aj tuším z akého) sa mi začalo zdať, že miesto kde žijem, Devínsku Novú Ves (sídlisko pre “starousadlíkov” známe pod označením “Bazka”) zanedbávam. Presnejšie povedané, na toto som prišiel až neskôr. To úplne prvé čo sa vo mne ozývalo bol hlas hovoriaci “toto bol tvoj domov, od malička si tu vyrastal a zrazu akoby o všetkom čo sa tu deje rozhodoval niekto iný“. Na vchodoch sa stále objavujú viac či menej anonymné odkazy o tom čo sa bude/nebude diať, voľnosť a sloboda pre aktivity detí sa za tie roky kdesi stratili (o tom budem písať v samostatnom článku). Vo svojej práci sa venujeme rozvoju komunít a z tej vlastne, ani neviem ako, sa zatiaľ stalo “miesto na prespanie”. A viete, keď ste sami, možno len mávnete rukou nad tým, čo sa deje okolo vás (máme predsa kopec iných povinností). Keď však príde na svet niekto ďalší, začnete premýšľať o tom, ako to bude vyzerať na vašom sídlisku, v meste či obci o 5, 10 či 15 rokov. A možno si uvedomíte, tak ako ja, že s aktivitou treba začať hneď, pretože tých pár rokov ubehne ako voda…

Možno z pocitu, že som veľa zameškal som sa bez dlhšieho plánovania (čo je pre mňa neobvyklé) pustil do riešenia prvej veci, ktorá mi udrela do očí. Problému, o ktorom by som si pred pár týždňami asi povedal – len v hlave – “toto celkom nedomysleli” a tým by to skončilo. Ide o zmenu v doprave, ktorá síce pomôže plynulosti v tejto lokalite (veľké +), no zároveň sme prišli o jeden priechod pre chodcov, čo asi celkom neprospeje bezpečnosti. A tak sa začal príbeh, o ktorý by som sa s Vami rád podelil.

Na úvod musím prezradiť, že v dopravnom plánovaní som úplný laik. Povedal som si však, že to v tomto prípade nerozhoduje. Väčšina obyvateľov je na tom podobne a nie je dôvod na to, aby sme mlčali a nepýtali sa kompetentných. Vychádzal som zo skutočnosti, že existujúci priechod bol logickým a prirodzeným vyústením chodníka pre väčšinu domov (viď obrázok – červené šípky znázorňujú východy):

Zároveň daná cesta už nie je dvoj, ale troj prúdová. Preto ak sa niekto rozhodne (najmä deti ráno cestou do školy) prejsť cez cestu, je vyššie riziko, že dôjde ku kolízii. Toto bola moja základná obava a preto som skúsil podniknúť niekoľko krokov.

1. Oslovil som hovorcu VW, ktorý je kontaktnou osobou pre nás obyvateľov. Pravidelne nám totiž do schránok prichádzajú letáky s titulkom Dobrí susedia, kde sa okrem iného dozvedáme o postupe stavebných prác, ktorých je za posledný rok v našej blízkosti dostatok. Tu narazíte aj na ponuku posielať otázky či pripomienky. Dozvedel som sa, že priechod nebude, nebol schválený príslušnými orgánmi.

Žijem v presvedčení, že za každou inštitúciou treba hľadať konkrétne mená a snažiť sa zhovárať i vzájomne pochopiť. Pátral som preto ďalej.

2. Súbežne som kontaktoval Magistrát (na všeobecný mail, keďže som z informácie na web stránke nevedel presne určiť, na koho sa obrátiť) a tiež mestskú časť DNV. Oslovil som ich mailom a zašiel som tam aj osobne. Zistil som si, že cesta síce nie je v ich správe, ale je to predsa moja mestská časť (a isto im záleží na potrebách občanov). Oni sa tiež obrátili na Magistrát, z ktorého mi prišli nezávisle na sebe dve vyjadrenia. Boli síce trochu odlišné, ale to sme si neskôr vyjasnili.

3. Premýšľal som, ako do diskusie zapojiť aj ostatných obyvateľov. Čo si k téme sa tak objavilo na Facebook-u, vyšiel aj krátky článok v Devex-e. Vymenil som si informácie s pánom Tešovičom z iniciatívy Devínska inak. Ťažko povedať, či sa o tejto otázke zhovárali moji susedia doma pri večeri. Poznajúc fázy komunitného rozvoja, bolo mi jasné, že nemôžem preskočiť niekoľko podstatných krokov a očakávať búrlivú diskusiu. Na tom treba ešte popracovať.

4. Prvé kolo zamietavých odpovedí (pre mňa stále trochu všeobecných) ma dostalo viac do obrazu. Poprosil som teda ešte o radu pracovníka Magistrátu: ako má postupovať občan, ak chce danú situáciu zmeniť. Dostal som zopár odporúčaní, no najmä som sa ešte viac dostal do obrazu o tom, ako veci fungujú.

5. O radu som poprosil aj MČ. Zaujímalo by ma, či môže/chce iniciovať zmeny v tomto smere, prípadne vydať podporné stanovisko. Ako neprichádzala odpoveď, uvažoval som nad tým, že svoju otázku vezmem späť. Nakoniec sa ale veci opäť posunuli ďalej (neviem presne na koho podnet) a spoločnosť CEMOS, s.r.o. (projektant stavených úprav na ulici Jána Jonáša) podala na Krajský dopravný inšpektorát KR PZ v BA žiadosť o opätovné zriadenie priechodu aj na pôvodnom mieste, čo bolo zamietnuté. Kto je vlastne ten kompetentný orgán? Tu sa dopracovať k menu či telefónu dalo len veľmi ťažko, až pečiatka na neskoršom rozhodnutí niečo napovedala. Predstavoval som si, že v takýchto prípadoch existuje niečo ako komisia, ktorá zasadne a rozhodne a na ktorej prítomní majú právo byť (a teda sú aj pozvaní) všetci účastníci konania, vrátane obyvateľov. Tak ďaleko sme sa ešte nedopracovali, takže moja nová vedomosť v tejto oblasti je, že čo povie dopravný inšpektorát je “sväté”.

Tak, týmto moja snaha v tejto veci nateraz končí. Sám seba sa pýtam, či som práve symbolicky mávol rukou. Možno. Tiež som si však v rozhovor s ľuďmi okolo uvedomil, že je ešte množstvo iných vecí, ktoré môžu pomôcť kvalite života obyvateľov na našom sídlisku. Či už ide o aktivity ako malé knižnice, komunitné záhrady, výsadba zelene či získanie nových preliezok na detské ihrisko. Tak skúsme pokračovať tam…

5. decembra 2013 2 komentáre