Kdesi som dávnejšie čítal, že ak by sme chceli nájsť paralely medzi virtuálnym priestorom a reálnym svetom, nebolo by to až také náročné. Potreby ľudí sa nezmenili, len sa zmenila forma, akou sú napĺňané. Myslím, že to bol článok venovaný firemným webovým stránkam, ktoré prirovnávali k výkladom obchodov na uliciach miest. Niektorí ľudia ich len obídu, iní sa nakrátko zastavia a napokon sú tu tí, ktorých ponuka zaujme a čosi si kúpia. Blogy sú možno predsa len o niečom inom, no aj pri nich platia podobné východiská.
Prečo o tom píšem? V poslednom čase som premýšľal nad tým, že blog na vlastnej doméne je ako mať malý obchodík niekde v bočnej uličke. Niektorí sa uchytia, píšu roky a navštevujú ich stovky ľudí. Spravidla však máte čo robiť, aby ste sa dostali do pozornosti a obvykle máte len úzku skupinu čitateľov, obzvlášť ak sa venujete špecifickým témam. Prišlo tak aj mne na chuť, nasťahovať sa do veľkého nákupného centra. Tie majú v súčasnej dobe názvy blog.sme.sk či blog.pravda.sk. Chvíľu trvalo registrovať sa, no podarilo sa.
No, a to bola celkom blbosť. To som si povedal asi po 2 minútach. Keby mi to nebolo hlúpe, najmä potom čo mi admini venovali dosť pozornosti, hneď by som aj písal späť, že ho môžu opäť zrušiť. Za prvé, hneď som si uvedomil, že toto nie je váš blog (obchod). Prenajali ste si priestor, kde máte množstvo bonusových prvkov, ktoré robia toto centrum takým atraktívnym pre návštevníkov. Na druhú stranu, vlastný obchodík musíte budovať od základov (pre znalých veci a WordPressu – už pár mesiacov si neviem poradiť s tým, ako zobraziť počet komentárov nad perexom článku či ako dostať na hlavnú stránku peknú ikonku ponúkajúcu možnosť odoberať články cez RRS), venujete sa všetkému, sami maľujete steny, vynášate smeti, máte k nemu vzťah. Aj k ľuďom, hoc ich nie je veľa, ktorí ho navštevujú. Keď píšem tieto riadky, mám v predstave konkrétnych ľudí, ktorí ich myslím budú čítať a ktorých sa môžem pýtať na ich názor.
Druhú “facku” som si dal po tom, čo som zverejnil dva najstaršie články z tohto blogu. Sú ešte z mojich študentských čias a venujú sa polemikám o budúcnosti komunít a vzťahu chudoby a sociálneho vylúčenia. Tiež dobrá blbosť. Kto to bude čítať počas krátkeho “odskočenia” si v práci na blog? Nikto. Mňa samého by odradilo, ak nie dĺžka článkov, tak spôsob akým je text napísaný. To je ako otvoriť si predajnú s vozíčkami pre zdravotne postihnutých na treťom poschodí centra, a aj to bez výťahov. Na tejto stránke majú príspevky zmysel, napr. študenti sa k nemu dostanú cez google vďaka kľúčovým slovám. A to stačí.
Potom je to asi celé o tom, že čo uprednostňujete v reálnom živote, budete pravdepodobne vyhľadávať aj v tom virtuálnom. Niektorí chceme rozhodovať o každom detaile, iní hľadáme priestor, kde sa nemusíme starať o každodenných chod (systému) a riešiť len tú, podľa niektorých podstatnú časť práce (v tomto prípade blogovanie). Alebo či nám ide o kvantitu alebo kvalitu a samozrejme rozhodujúce je tiež to, ktorú svoju potrebu si napĺňame.
Tak teraz neviem, padla by mi vhod rada. Čo myslíte – ostať či neostať?
1 comment
Vdaka za spomenutie. Ano mozno prvoradym meritkom je citanost resp. navstevnost blogu, ale ja by som to az tak tragicky nevidel. Pri clankoch mas vysoke pocty lajkov a to hovori o tom, ze clovek to len neotvori a nezavrie ale aj precita.
Urcite dalej pis – kdekolvek 🙂