Nízkoprahové programy – výzvy, ktoré zdolávame

Mal som tú česť zúčastniť sa 15 . novembra na konferencii, ktorú organizovalo Združenie STORM pri príležitosti svojho 10-výročia. Naskytla sa mi príležitosť čo-to povedať o nízkoprahových programoch a prispieť do elektronického zborníka. Rád sa s Vami o tento text podelím:

Nízkoprahové programy, koncept založený na vzťahu a dôvere, otvoril dvere možností práce s deťmi a mládežou. Myšlienka „sprevádzania“ mladých obdobím dospievania nebola síce žiadnou revolúciou, no nízkoprahové programy uchopili a spojili do jedného celku viacero dôležitých prvkov. Či už myslíme na princípy, ktoré znižujú bariéry k využívania služieb klientom alebo na široké spektrum metód práce, ktoré umožnia „efektívne sprevádzanie“ klienta v rôznych životných situáciách.

Ako iné systémy, aj tento koncept stál počas svojej približne 15-násť ročnej histórie na rázcestí niekoľko krát. Boli a sú pred nami výzvy, ktoré je potrebné reflektovať a reagovať na ne. Sú to najmä otvorené etické dilemy, otázky z oblasti priamej práce, neustále úvahy o finančnej udržateľnosti a mnohé ďalšie oblasti. V tomto období sa praktikom a teoretikom podarilo na niektoré z otázok uspokojivo zodpovedať. O iných sa diskutovalo bez významnejšieho výsledku (napr. „večná“ téma ohlasovacej povinnosti), o ďalších prebieha diskusia. Domnievam sa tiež, že pred nami sú aj výzvy, ktoré zostávajú v súčasnej dobe zatiaľ len veľmi málo pomenované. Skôr či neskôr však vyplávajú na povrch a významne zasiahnu do toho, akým smerom sa bude myšlienka a realizácia nízkoprahových programov pre deti a mládež uberať.

Rád by som vám predstavil niektoré z týchto výziev a uviedol pri nich pár svojich úvah.

  1. Nízkoprahové programy nie sú len pre deti a mladých žijúcich v sociálnom vylúčení

Tento obraz sa nízkoprahové programu podarilo postupne vybudovať. V prvých rokoch konceptu bola totiž „silným“ argumentom skutočnosť, že práve nízkoprahové princípy umožňujú pritiahnuť deti a mladých, ktorí vykazujú rizikové správanie. Ostatne, aj jedna z prvých definícii nízkoprahu hovorila o cieľovej skupine tých, „ktorí sa vyhýbajú štandardnej inštitucionálnej pomoci alebo ju aktívne nevyhľadávajú a u ktorých je dôvodný predpoklad nutnosti a účelnosti takejto pomoci.“ (A. Herzog. P. Klíma, Éthum, 2003)

Spektrum organizácií, ktoré sa hlásili k nízkoprahovým princípom sa postupne rozširovalo. Tieto organizácie nepracovali len s klientmi, ktorí by explicitne vykazovali znaky uvedené v definícii vyššie. Vďaka tomu sa tvorila nová identita a čoraz častejšie sa šírili myšlienky a možnosti poskytovania služieb pre sídliskovú i vidiecku mládež, pre mladých so špecifickými záujmami a ďalšie skupiny. Slovník pracovníkov sa prirodzene obohatil o častejšie narábanie s pojmami ako primárna prevencia, rozvoj sociálnych zručností, kariérne poradenstvo a ďalšie.

  1. Nízkoprahovosť neznamená bezbrehosť

Častou otázkou a niekedy aj presvedčením odbornej i laickej verejnosti bolo, že nízkoprahové kluby a terénne programy fungujú bez akýchkoľvek pravidiel. Opäť ako v prípade prvej tézy, prax ukázala niečo iné. Existencia vzdelávania v SR i v zahraničí (najmä prostredníctvom Českej asociácie streetwork) umožnila pracovníkom a pracovníčkam lepšie uchopiť prácu s pravidlami a dostať do povedomia, čo znamená princíp „nízkoprahové naladenie pracovníka“. Áno, tento model pracuje s klientom a hranicami inak, ako iné prístupy práce s mládežou. No považovať ho za koncept bez pravidiel s predstavou, že za dverami klubov vládne anarchia bolo a je spôsobené len neznalosťou fungovania nízkoprahových programov pre deti a mládež.

[note color=“#FFCC00″]Aktívne pôsobíte v nízkoprahovom klube alebo terénnom programe? Potom by Vás mohla zaujať ponuka tréningov a školení k témam ako etika práce s klientom, princípy nízkoprahových programov, zvládanie náročných situácií, pomáhajúci rozhovor atď. Viac info na tejto stránke. [/note]

  1. Nie každý priestor pre mladých, ktorý je ľahko dostupný je nízkoprahovým klubom/programom

Túto tézu považujem za dôležitú a zároveň stále veľmi problematickú. Stav, kedy pomenujeme priestor nízkoprahových klubom, a on ním z hľadiska metodológie nie je (t.z. nie je dodržané uplatnenie základných princípov), je systémovým problémom. Predstavte si situáciu, že máte nápad vytvoriť priestor pre mladých (alebo ste aktívnym mladým človekom, ktorý sa na túto úlohu podujme). Zabezpečíte priestory, prvé vybavenie – pravdepodobne pomôcky na voľný čas. Ako tento priestor nazvete? Možno klubovňa či mládežnícke centrum. Začnete si vytvárať vzťahy s ľuďmi, ktorí robia podobnú činnosť. Postupne sa obzeráte po grantových výzvach, aby ste mohli uskutočniť zaujímavé podujatia. Zistíte, že potrebujete jasnejšiu identitu, zaradiť sa k niečomu, čo už existuje. Pátranie vás privedie k pojmu nízkoprahový klub. Poviete si: „Veď aj k nám môžu chodiť mladí „len-tak“. Budeme aj my nízkoprahovým klubom“. Ak ste sa začali hlbšie zaujímať o tento program, vzdelávať sa, snažíte sa pochopiť význam jednotlivých princípov – výborne. Ak ste však ostali iba pri názve odhliadnuc od toho, že dôležitou súčasťou je napríklad kontaktná práca, poskytovanie sociálnych služieb či realizácia preventívnych programov, bude to málo. A teraz to dôležité. Nemali toho veľa na výber, pretože v systéme chýba pomenovanie širšieho spektra programov pre mladých. Výzvou pre nás tak je pomenovanie odtieňov, viacerých foriem práce a programov, ktoré by definovali odlišnú zodpovednosť vo vzťahu ku klientovi a spoločnosti, než majú nízkoprahové programy spĺňajúce väčšinu odborných štandardov.

  1. Sociálne služby sú dôležitým aspektom konceptu, voľnočasové aktivity podporným nástrojom

Z vlastnej skúsenosti viem, že túto myšlienku je potrebné často si uvedomovať. Tendencia ostať len pri ponuke voľnočasových aktivít je silná. Dôvodov je viacero. Prvým z nich je presvedčenie niektorých pracovníkov a pracovníčok, že nízkoprahový program je len o poskytnutí priestoru pre zmysluplné trávenie voľného času (tento dôvod čiastočne súvisí s predchádzajúcou tézou). Iným dôvodom býva náročnosť poskytovania sociálnych služieb alebo tiež náročnosť využitia voľnočasových aktivít ako nástroja na rozvoj sociálnych či iných zručností. V tomto smere sa vyžaduje skúsenosť ľudí pôsobiacich v programoch, tiež kvalitné teoretické zázemie i samotná schopnosť „kontaktnej práce“. Iste môže, najmä v prvých mesiacoch či rokoch existencie programu ponuka voľnočasových aktivít prevažovať. Postupom času by sa však tento pomer mal vyrovnávať. Perspektívou programu by nemalo byť pôsobenie kvôli voľnočasovým aktivitám ako takým, ale možnosti sprevádzania klienta životom vďaka vybudovanej dôvere a profesionálnemu vzťahu.

  1. Legislatívne vymedzenie a prax nízkoprahových programov pre deti a mládež by mali byť v maximálnom možnom súlade

Služba Nízkoprahové denné centrum pre deti a rodinu je definovaná Zákonom o sociálnych službách. Táto definícia len z veľmi malej časti odzrkadľuje skutočnosť nízkoprahových programov tak, ako ich vidia dlhoroční praktici i odborná literatúra. Pre klienta to môže byť menej podstatné, pre samotné organizácie by potencionálne dôsledky mohli znamenať veľa. V tomto smere je obrovskou výzvou a budúcou témou otázka vzťahu nízkoprahových denných centier pre deti a rodinu, ktoré sú oficiálne registrované a tých, ktoré síce pracujú v súlade s nízkoprahovou filozofiou, no registrované nie sú. Už v súčasnej dobe vzniká paradoxná situácia, kedy je v registri zapísaných viac verejných poskytovateľov (teda miest a obcí) ako neverejných poskytovateľov (občianske združenia, neziskové organizácie). I keď organizácii, ktoré pracujú týmto spôsobom je výrazne viac. Napríklad v Bratislavskom samosprávnom kraji, kde pôsobia prvé nízkoprahové kluby a terénne nízkoprahové programy, ktoré vznikli skôr ako zákon tento pojem vôbec poznal, nie je v súčasnosti registrovaný ani jeden poskytovateľ – či už verejný alebo neverejný.

Dovoľte krátku poznámku bokom: Túto situáciu „prorokovali“ už pred pár rokmi niektorí pracovníci, ktorí sa každoročne zúčastňovali konferencií Českej asociácie streetwork a boli s ňou intenzívnejšie v kontakte. Kopírujeme totiž len situáciu, ktorá nastala v Českej republike. Obdobne by sme v týchto časoch mohli hovoriť o tom, že čoskoro nás čaká uzatváranie kontraktov a organizácie by sa mali pomaly obzerať po evidenčných programoch, ktoré by efektívne zaznamenávali priebeh práce s klientom. Sú tu aj ďalšie témy, o ktorých sa môžeme počuť zo skúsenosti našich kolegov a dokonca predísť niektorým veciam, ktoré viac či menej poškodili programom v ČR.

Táto skutočnosť znamená výzvu nie len pre jednotlivé organizácie, ale tiež Asociáciu NPDM. Treba sa intenzívnejšie venovať tomu, ako bude vyzerať legislatíva v tejto oblasti, s dôrazom na maximálny súlad s praxou. V neposlednom rade by mohlo byť jej úlohou asistovať nízkoprahovým programom v procese registrácie či nadväzovania spolupráce s mestami a obcami, ktoré majú tento typ programu registrovaný. Nakoľko verejní poskytovatelia sú len v malom kontakte so sieťou nízkoprahových programov (ak vôbec), je len veľmi ťažké posúdiť ako vnímajú nízkoprahovú filozofiu a uplatnenie jej princípov. Tento stav je príležitosťou dostať myšlienku nízkoprahovosti ešte viac na verejnosť. Nesie zo sebou však aj riziko, že verejní poskytovatelia uchopia koncept spôsobom, ktorý sa odkloní od pôvodného poslania.

Záverom

Pomenovať by bolo možné viacero ďalších výziev. Viaceré organizácie si napríklad uvedomujú, že by mohli poskytovať služby aj rodičom detí a mladých, ktorí sú klientmi programu. Práca s rodinou nie je aktuálne dostatočne rozpracovaná, diskusia sa práve začína. Jednou z prvých otázok je aj to, či je vôbec zapojenie rodičov vôbec žiadúce a čo by to znamenalo pre klientov? Otázok je viacero a je skvelé, že sa kladú. To je to, čo pre rozvoj oboru isto potrebujeme.

Inou nemenej podstatnou výzvou je oblasť merateľnosti efektivity poskytovaných služieb. Téma, ktorá trápi nielen nízkoprahové programy, ale i iné formy práce, ktorých ciele sú definované skôr kvalitatívne a najmä v dlhodobejšom horizonte. Osobne vidím životy viacerých mladých ľudí, ktorí vyťažili z programu, teda skôr zo vzťahu pre ktorý program vytvára priestor, a posunuli sa výrazne ďalej. V OZ Mládež ulice, kde som 7 rokov pôsobil ako terénny pracovník ich bolo nespočetne veľa. Pravdou je, že sme sa vždy snažili hľadať kritéria, ktoré by nám umožnili posúdiť význam našich služieb. Do istej miery sa nám to podarilo. V tomto smere je však stále na čom pracovať.

Poslednou tézou, ktorú si Vám dovoľujem ponúknuť bez bližšieho popisuje je názor, že nízkoprahové programy by mali byť schopné definovať svoju zodpovednosť v sociálnom systéme vo vzťahu k iným inštitúciám a klientovi. Predstavu toho, čo by to mohlo znamenať ponechávam na Vás (napríklad vo vzťahu ku školám, sociálnej kuratele atď.).

Iste by bolo možné písať o množstve iných výziev. Možno sa vám práve vynárajú ďalšie, špecifické pre vaše prostredie. Nízkoprahové programy pre deti a mládež sú živím systémom, a toto je toho dôkazom. Budem veľmi rád, ak sa budú otvárať stále nové témy, ktoré nám umožnia poskytovať stále lepšie a lepšie služby.