Monthly Archives

december 2012

Investujme!

Možno sa teraz obávate alebo máte radosť z toho, že budem písať o rôznych komoditách ako je ropa, vzácne kovy či štátne dlhopisy. Očakávate tajné tipy o vývoji na svetových trhoch, aby ste tak rýchlo a bezpečne zbohatli. Asi sklamem tých, ktorí ste orientovaní týmto smerom a poteším vás ostatných. Venovať sa budem inej „komodite“. Tá prináša veľa úžitku a šťastím je, že je nevyčerpateľná. Písať budem o investícií do seba – osobnostnom rozvoji.

Investícia verzus výdavok
Je zaujímavé a smutné zároveň, že pojmy výdavok a investícia sa často krát zamieňajú. Či lepšie povedané, obklopení sme ilúziou „zdanlivých“ investícií, ktoré sú v skutočnosti len cestou do stereotypu neustáleho mrhania zdrojov – nášho času (neoceniteľná hodnota), peňazí a životných snov. Smutných scenárov je potom viacero. Odhliadnime na chvíľu od hodnoty času a vlastných snov a zostaňme len pri financiách.

Predstavte si obraz človeka, ktorý tvrdo pracuje a zarába si tak na život. Potrebuje zaplatiť nájomné, aby mal kde prespať. Ráno predsa treba ísť opäť do práce. Potrebuje na auto a náklady s tým spojené, aby sa tam dostal. A samozrejme potrebuje/musí jesť, aby prežil a v práci vládal plniť svoje úlohy. Do značnej miery je niečím dlžníkom. Platí faktúry za telefón, televíziu, elektrinu, internet, plyn. Možno spláca leasing alebo hypotéku. Je sám, tak to má o čosi jednoduchšie. Teraz sa však rozhodol (či skôr rozhodli) pre rodinu a deti, úžasný životný krok. No, všetci vieme, čo to znamená. Náklady stúpli, v práci treba tráviť ešte viac hodín a na to podstatné zostáva ešte menej času. Začína premýšľať, kam táto cesta povedie…

Našťastie, každý scenár by mal mať právo na svoj „rozprávkový“ koniec a nikdy nie je neskoro pozrieť sa na život z iného uhľa pohľadu. Začať možno investovaním do tých správnych vecí – do seba a svojich snov.

Ako však správne odlíšiť investíciu od výdavku? Mohli by sme sa pustiť do ekonomických teórií, ale to nemá v tejto chvíli zmysel. Mierou tohto posúdenia môžete byť v konečnom dôsledku len vy – sám/sama viete o svojich prioritách a túžbach. Akosi vnútorne cítite, ak venujete svoju energiu či peniaze tej-ktorej veci, či vás to robí šťastnými alebo nie. Až také je to jednoduché (alebo naopak zložité).

Je vzdelanie investícia?
Asi nebude žiadnym prekvapením tvrdenie, že jednoznačne ÁNO. I keď skúsenosti mnohých ľudí čoraz viac spochybňujú tvrdenie, že vysoká škola zabezpečí prácu. Osobne veľmi sympatizujem s myšlienkami Roberta Kiyosakiho, ktorý vo viacerých zo svojich kníh uvádza, že rada vyštudujte dobrú školu, nájdite si istú prácu, šetrite a budete mať spokojný život už dávno neplatí. Zároveň hovorí, že najsilnejším aktívom (to čo nám prináša úžitok) je naša myseľ. Preto otázka ani neznie „Je vzdelanie investícia?“ ale skôr „Ktorý tip vzdelávania sa je pre mňa najlepšou investíciou?“.

Informácia, zručnosť, akcia
Je všeobecne známym faktom, že človek si toho zapamätá (naučí sa) oveľa viac pri robení vecí, než pri počúvaní súvislého, ne-interaktívneho prejavu. Zároveň cesta k dokonalosti vedie cez získanie potrebných informácií a poznatkov (aj tieto možno nadobudnúť zážitkovým spôsobom), praktickým nácvikom (nadobúdaním zručností) a realizáciou naučeného. Neváhajte však dlho, než sa pustíte do akcie. Ak totiž čakáte na vhodný čas, kedy už nebude robiť chyby, tak ten nepríde. Skutočným majstrom sa stane len ten, kto sa s plným nadšením pustí do diela a uvedomuje si, že cesta bude sprevádzaná omylmi. Tie sú jednou z najlepších nástrojov učenia sa, pokiaľ im človek načúva.

[note color=”#FFCC00″]Pracujete v oblasti, kde kladiete dôraz na neustály rozvoj? Určite si sami, či chcete klásť v tréningoch dôraz na získavanie nových informácií, nadobúdanie potrebných zručností či hľadanie riešení. Viac na P-PROGRESS [/note]

Ostatne, na význam nadobúdania zručností v procese učenia sa (najmä toho praktického) poukazujú mnohí ďalší autori. Svetovo uznávaný spisovateľ, motivátor a rečník Jack Canfield vo svojej knihe Pravidlá úspechu vyzýva čitateľov k tomu, aby sa zaviazali k celoživotnému učeniu sa. Píše “preto musíte zasvätiť svoj život celoživotnému sebazdokonaľovaniu a učeniu sa, zlepšovaniu svojej mysle, rozširovaniu svojich zručností a posilňovaniu svojej schopnosti vstrebávať a aplikovať, čo ste sa naučili“. Niet pochýb o tom, že tieto jednoduché a múdre slová vystihujú mnohé. Dôležité je, že poukazuje na aplikovanie poznatkov, celý proces vníma ako uzavretý kruh rozvoja.

29. decembra 2012 0 comment

Manažment času a efektivita práce

GTD: zaujímavá metóda manažmentu času a úloh

GTD (v angličtine Getting Things Done) je skratka, ktorá sa vkradla do môjho života asi pred necelým rokom mesiacmi. Najprv sme začali spolu trochu flirtovať a v súčasnosti to vyzerá už na vážny vzťah. O pikantnostiach rád napíšem v nasledujúcich článkoch. Tento prvý článok venujem rozsiahlejšiemu popisu samotnejmetódy. Mnohé sa zachytiť nedá, preto isto siahnite po knihe Mať všetko hotové, ktorá vám môže toho priniesť oveľa viac.

Cieľom GTD je zaznamenať všetko, čo musíte/chcete zvládnuť (v ktorejkoľvek oblasti života) a dostať to z hlavy do systému, ktorému by ste dôverovali. Za základné predpoklady pre zvládanie svojich záväzkov (teda s čím musíte alebo chcete niečo robiť) považuje David Allen, autor knihy, tri východiská: Prvým je návyk vyprázdniť si myseľ a vytvoriť si tak voľný priestor na skutočnú prácu. Druhým predpokladom je ujasniť si obsah svojho záväzku a rozhodnúť sa, čo je treba spraviť. A napokon, ak sa rozhodnete o nasledujúcich krokoch, treba ich usporiadať do systému, ku ktorého sa pravidelne vraciate.

Podľa jeho skúsenosti je dôležité vnímať horizontálnu a vertikálnu úroveň kontroly okolností, ktoré máme mať v pozornosti. Horizontálnu kontrola udržuje súdržnosť všetkých aktivít, do ktorých ste zapojení (teda prehľad všetkých otvorených položiek, ktoré existujú a stále prichádzajú). Naopak, vertikálna kontrola predstavuje premýšľanie v línii jednotlivých tém a projektov (ide sa do hĺbky).

V prvom kroku je potrebné rozhodnúť sa, čo záležitosť vo vašom zbernom koši vlastne je. Zberný kôš je jedným z kľúčových pojmov konceptu. Ide o priestor, kde odložíte všetky záležitosti, ktoré sa objavia na vašom “horizontálnom radare”. Môže mať formu fyzického zakladača, priečinka v mailu – možností je viacero. Vo ďalšej fáze tzv. “upratovania” koša sa potrebujete rozhodnúť o tom, či sa s danou záležitosťou dá niečo robiť. Ak je odpoveď “nie”, ponúka sa paleta viacerých možností:

zbavte sa jej (vyhoďte ju),
ak nie je potrebná žiadna akcia, no možno sa tomu bude chcieť téme niekedy venovať (bez aktuálneho záväzku) dostáva sa to do kategórie “niekedy/možno”,
treťou možnosťou je, že ide o potencionálne užitočnú informáciu, s ktorou by ste mohli v budúcnosti pracovať a tak ju založíte do niečoho, čo sa nazýva referenčný/informačný systém.

Ak rozhodnete, že s danou záležitosťou je možné niečo robiť, odporúčaný je nasledujúci postup

buď sa záležitosť dostane na zoznam projektov (ak sú potrebné viac ako dva kroky)
ak je činnosť realizovateľná do 2 minút, tak ju urobte hneď
ak si úloha vyžaduje dlhší čas môžete ju delegovať (existuje niekto vhodnejší na splnenie danej úlohy?) alebo ju odložiť a umiestniť či už do diára (treba vec spraviť v konkrétny deň alebo čas?) alebo do zoznamu ďalších krokov, triedených podľa kontextov.

Dôležitým pre pochopenie vyššie uvedeného je správne vnímanie pojmom “ďalší krok” a “kontext”. Podrobnejší popis nájdete prirodzene v knihe. Stručne sa dá povedať, že ďalší krok je konkrétna fyzická činnosť, ktorú môžete spraviť. Kontext predstavuje okolnosti, ktoré rámcujú možnosti realizácie toho-ktorého ďalšieho kroku. Triedenie podľa kontextu znamená triedenie podľa nástroja, miesta alebo osoby, ktoré sú potrebné k jeho dokončeniu. Obvyklé kontexty sú napríklad telefonáty, na počítači, v meste a ďalšie.

Ako isto tušíte, dôležitou časťou práce je samotný výkon úloh. Pán Allen nám opäť ponúka viacero modelov, ako sa rozhodovať o tom, čo robiť.

1. Model štyroch kritérií pre okamžité rozhodovanie

Tento model predpokladá uplatnenie štyroch kritérií v poradí, ako sú zapísané

kontext,
dostupný čas,
dostupná energia,
priorita.

O tom, ako je ponímaný kontext som sa už zmienil. Dostupný čas pracuje s jednoduchou logikou toho, že niektoré úlohy vyžadujú viac času a iné menej. Dostupnosť energie je o subjektívnom pocite toho či konkrétny typ úlohy je vhodné realizovať v daný čas (s energetickou krivkou pracujú aj iné teórie time managmentu, ostatne ako aj pracujú s väčšinou ostatných aspektov GTD). Napokon ku kritériu priority sa uvádza znenie “ktorá činnosť sa vám v danom kontexte, s dostupným časom a energiou najväčšmi zúročí?”

Ďalšie dva modely už nie sú ani tak o tom, ako sa rozhodovať o tom čo robiť, skôr popisujú to, ako na úlohy nazerať.

2. Trojitý model pre hodnotenie každodennej práce

Popisuje, že počas dňa vykonávame tri druhy činností (a ich hranice si tak môžeme jasne vymedziť v časovom rámci dňa). Ide o výkon úloh, ktoré sú vopred dané (práca so zoznamom ďalších krokov), vykonávanie práce, ktorá sa práve objavila (a povedzme si pravdu, ich podiel nie je častokrát malý a predstavujú veľkú výzvu). Treťou činnosťou sú úlohy, kde definujeme svoju prácu (zjednodušene povedané je to čistenie vstupných schránok, plánovanie projektov a určovanie ďalších krokov).

3. Šesť-úrovňový model pre hodnotenie vlastne práce

Ide o zaujímavý pohľad na úlohy z opačnej strany “pyramídy”, kedy obvyklé modely pracujú s tézou, že na základe životných hodnôt a cieľov prechádzame nižšie a nižšie smerom ku konkrétnym činnostiam. Tento model rešpektuje postupnosť krokov, odporúča sa však nazerať na úlohy z dola – počnúc pohľadom na aktuálne aktivity, cez aktuálne projekty, oblasti zodpovednosti, ciele na budúci rok/dva až po víziu na 3 až 5 rokov a životné ciele. V knihe je veľmi pekne popísané, ako s týmto modelom pracovať a ako vám môže pomôcť nachádzať zmysel (alebo ho nenachádzať a potom sa činnosti vzdať) v každodenných činnostiach.

Ďalšie zaujímavosti z obsahu knihy

Autor sa venuje v ďalšej časti kapitoly tvorivému riešeniu projektov, zlepšeniu “vertikálneho” sústredenia, porovnaniu modelov plánovania. Brainstorming, myšlienkové mapy, organizovanie myšlienok a ďalšie oblasti sú predmetom tejto časti. Zaujal ma najmä tip, ako si lepšie určiť svoje zásady. Ide o veľmi jednoduchú techniku, prostým dokončením vety “Dám ostatným úplne voľnú ruku za predpokladu, že dodržia…“. Schválne, skúste čo by ste doplnili vo vašom prípade, napríklad v pracovnom tíme.

Prirodzene, v tejto časti sa už venuje kniha komplexnejšie projektom, keďže v reálnom živote je potrebné realizovať množstvo úkonov v rýchlom slede. Pre projekty potom platí, že je potrebné rozhodnúť o ďalšom kroku pri každej časti projektu, ktoré aktuálne “bežia”. Tieto úlohy identifikujeme tak, že ich realizácia je možná ihneď (teda, ak by ste teraz mohli všetko nechať tak a nemusíte už na nič čakať, danú činnosť môžete uskutočniť). Opäť autor knihy ponúka jednoduchú pomocnú otázku čo v prípade, že projekt má viacero súbežne realizovaných súčastí: “Existuje niečo, s čím môže niekto niečo spraviť?” Možno je to niekto iný, a tu nastupuje ďalší zaujímavý zoznam, s ktorým sa v koncepte pracuje a to “čakám na” (osobne to vnímam ako ďalší druh kontextu).

Druhá časť knihy nazvaná Produktivita bez stresu v praxi sa usiluje byť sprievodcom, ako metódu zaviesť do života. Na viacerých stranách knihy sa venuje pozornosť spôsobom vymedzenia času, usporiadania priestoru a charakteristike pomôcok, ktoré sú obvykle potrebné pre prácu.

Ak chcete zaviesť metódu do praxe a ste na začiatku cesty, práve táto časť knihy vytvára priestor pre Vás. Začnete pri zbere údajov (otvorených položiek) v absolútne všetkých oblastiach vášho života, budete rozhodovať o tom, čo je alebo nieje spracovateľné a ako s tým naložíte. Naučíte sa stanoviť si rozumné a reálne ďalšie kroky a využívať kontexty. Priznám sa, že po zavedení zoznamov s kontextami som tak nad nimi sedel a zistil som, že veľa z nich vôbec nie sú ďalšie kroky, ale ciele/míľniky, ktoré treba dosiahnuť. Stanovanie skutočného ďalšieho kroku, nech to znie akokoľvek nepochopiteľne, je náročnejšie ako sa môže na prvý pohľad zdať.

Súčasťou systému je prirodzene tiež hodnotenie, kde autor odporúča týždenné hodnotenie. V týždennom hodnotení je užitočné sústrediť sa voľné papiere, spracovanie poznámok, údajov z diára a podobne. Užitočné je tiež vyprázdniť si hlavu a tiež rutinne prechádzať všetky zoznamy.

Sám David Allen upozorňuje, že táto metóda nezaručuje, že sa Vám bude dariť kráčať správnym smerom. Uvádza: “Keď skupiny ľudí ako celok prímu štandard 100% zberu, môžu plávať na lodi bez dier. Neznamená to, že majú správny kurz, ani to, že sú na správnej lodi. Znamená to len, že svoju loď vedú vo zvolenom smere tak efektívne, ako to len je možné.” Myslím, že táto veta by mohla pokojne platiť aj na jednotlivcov.

Kniha bola pre mňa obohatením. Samozrejme, nie je žiadnym tajomným receptom a samotné GTD má aj svojich kritikov. Pomôže však rozšíriť obzory v oblasti práce s časom, a to považujem za veľmi cenné.

RADI BY STE ČÍTALI VIAC ČLÁNKOV O MANAŽMENTE ČASU A EFEKTIVITE? Tak pozrite na stránku:

25. decembra 2012 2 komentáre

Postrehy a komentáre

Účel nemá svätiť prostriedky – ani pri “páchaní dobra”

Užil som si svojich 5 minút slávy a nakoniec zostávam v rozpakoch. V týchto dňoch sa totiž dostal do obehu týždenník Život so svojím článkom “Menia život: Rómske deti zachránili pred feťáckymi partiami“, ktorého súčasťou som sa na chvíľu stal. Upevnil ma v presvedčení, že účel nemá svätiť prostriedky a to ani v prípade, ak ide o veci, ktoré považujem v konečnom dôsledku za správne a užitočné.

Povedať pár slov o programe vzdelávania v komunitných centrách Člověk-a v tísni, kde aktuálne pracujem, som považoval za skvelú príležitosť podeliť sa s ľuďmi o jeho význame. Rozprával sa otvorene, no diplomaticky. Viem, že pochopiť kontext v priebehu jednej hodiny rozhovoru je veľakrát len ťažko možné. Snažil som sa, aby vznikol minimálny priestor pre nedorozumenia. Mráz mi však prechádza po chrbte pri vetách „Ak nechceme, aby sa rómske deti v dospelosti pretĺkali tak ťažko životom ako ich nevzdelaní a nezamestnaní rodičia, potom niet inej možnosti, ako sa im postarať o kvalitné vzdelávanie a výchovu bez zlého vplyvu povaľačov, feťákov, alkoholikov z osád.“ alebo “Čo tínedžer, to záškolák, feťák, povaľač. Občas som si pripadal ako naivný samaritán vo vykričanej newyorskej štvrti Bronx, kde žijú samí kriminálnici a kde platí pravidlo, že kto nekradne, nezabíja, nefetuje, neberie drogy, nezaslúži si žiť. Keby som mal trocha pesimistických génov, tak by som si bol po tejto katastrofálnej skúsenosti povedal, že táto práca nemá zmysel. Lenže ja som zaočkovaný optimizmom a výsledky našej organizácie ukazujú, že činnosť komunitných centier má zmysel.“

Je to zvláštny pocit – schizofrénia z toho, že by to mali byť slová, ktoré som sám vyslovil, s ktorých znením však zásadne nesúhlasím. Našťastie som ich nepovedal a to je jediná skutočnosť, ktorá ma ako tak upokojuje. Naozaj si nemyslím, že sa veci majú tak, ako sú v článku uvedené. Zásadne mi je proti srsti tvrdenie o tínedžeroch – feťákoch a povaľačoch. Ak pre nič iné, tak z dôvodu, že pravda je niekde úplne inde. Chcem veriť, že úmysel autora bol dobrý (priznám sa, že to aj verím). Žiaľ, zvíťazila snaha ponúknuť čitateľovi príbeh, ktorý chytí za srdce. Príbeh, ktorého ohýbanie reality je na hranici toho, čo považujem za “fér”. Som presvedčený, že pravdivosť je skutočnou hodnotou. Nikdy by sme nemali v našej práci rezignovať na jej rešpektovanie, a to i za cenu straty zdrojov, ktoré nám výkon tohto povolania umožňujú…

No, každá minca má dve strany. V skutočnosti je skúsenosťou overeným faktom, že vzdelávanie má nezastupiteľnú úlohu v rozvoji detí a mladých ľudí, ktorým sa venujeme. Možno z nich nerobíme zástupy jednotkárov, no kráčame malými krokmi a uvedomujeme si, že je to “beh na dlhé trate”. Dobrá krajina, kde nájdete aj projekt Člověk-a v tísni venujúci sa doučovaniu a tútoringu, je jedinečným projektom s úžasnými nápadmi ako pomôcť tam, kde to treba. Či už sa rozhodnete podporiť túto alebo akúkoľvek inú organizáciu, pokojne hľadajte, pýtajte sa, buďte v kontakte s tými, ktorých idete podporiť. Vaša podpora je slobodným rozhodnutím, ktoré bude ešte slobodnejšie, ak nebude obdarúvať len na základe ilúzie.

16. decembra 2012 2 komentáre

slovensko.social

Nízkoprahové programy – výzvy, ktoré zdolávame

Mal som tú česť zúčastniť sa 15 . novembra na konferencii, ktorú organizovalo Združenie STORM pri príležitosti svojho 10-výročia. Naskytla sa mi príležitosť čo-to povedať o nízkoprahových programoch a prispieť do elektronického zborníka. Rád sa s Vami o tento text podelím:

Nízkoprahové programy, koncept založený na vzťahu a dôvere, otvoril dvere možností práce s deťmi a mládežou. Myšlienka „sprevádzania“ mladých obdobím dospievania nebola síce žiadnou revolúciou, no nízkoprahové programy uchopili a spojili do jedného celku viacero dôležitých prvkov. Či už myslíme na princípy, ktoré znižujú bariéry k využívania služieb klientom alebo na široké spektrum metód práce, ktoré umožnia „efektívne sprevádzanie“ klienta v rôznych životných situáciách.

Ako iné systémy, aj tento koncept stál počas svojej približne 15-násť ročnej histórie na rázcestí niekoľko krát. Boli a sú pred nami výzvy, ktoré je potrebné reflektovať a reagovať na ne. Sú to najmä otvorené etické dilemy, otázky z oblasti priamej práce, neustále úvahy o finančnej udržateľnosti a mnohé ďalšie oblasti. V tomto období sa praktikom a teoretikom podarilo na niektoré z otázok uspokojivo zodpovedať. O iných sa diskutovalo bez významnejšieho výsledku (napr. „večná“ téma ohlasovacej povinnosti), o ďalších prebieha diskusia. Domnievam sa tiež, že pred nami sú aj výzvy, ktoré zostávajú v súčasnej dobe zatiaľ len veľmi málo pomenované. Skôr či neskôr však vyplávajú na povrch a významne zasiahnu do toho, akým smerom sa bude myšlienka a realizácia nízkoprahových programov pre deti a mládež uberať.

Rád by som vám predstavil niektoré z týchto výziev a uviedol pri nich pár svojich úvah.

Nízkoprahové programy nie sú len pre deti a mladých žijúcich v sociálnom vylúčení

Tento obraz sa nízkoprahové programu podarilo postupne vybudovať. V prvých rokoch konceptu bola totiž „silným“ argumentom skutočnosť, že práve nízkoprahové princípy umožňujú pritiahnuť deti a mladých, ktorí vykazujú rizikové správanie. Ostatne, aj jedna z prvých definícii nízkoprahu hovorila o cieľovej skupine tých, „ktorí sa vyhýbajú štandardnej inštitucionálnej pomoci alebo ju aktívne nevyhľadávajú a u ktorých je dôvodný predpoklad nutnosti a účelnosti takejto pomoci.“ (A. Herzog. P. Klíma, Éthum, 2003)

Spektrum organizácií, ktoré sa hlásili k nízkoprahovým princípom sa postupne rozširovalo. Tieto organizácie nepracovali len s klientmi, ktorí by explicitne vykazovali znaky uvedené v definícii vyššie. Vďaka tomu sa tvorila nová identita a čoraz častejšie sa šírili myšlienky a možnosti poskytovania služieb pre sídliskovú i vidiecku mládež, pre mladých so špecifickými záujmami a ďalšie skupiny. Slovník pracovníkov sa prirodzene obohatil o častejšie narábanie s pojmami ako primárna prevencia, rozvoj sociálnych zručností, kariérne poradenstvo a ďalšie.

Nízkoprahovosť neznamená bezbrehosť

Častou otázkou a niekedy aj presvedčením odbornej i laickej verejnosti bolo, že nízkoprahové kluby a terénne programy fungujú bez akýchkoľvek pravidiel. Opäť ako v prípade prvej tézy, prax ukázala niečo iné. Existencia vzdelávania v SR i v zahraničí (najmä prostredníctvom Českej asociácie streetwork) umožnila pracovníkom a pracovníčkam lepšie uchopiť prácu s pravidlami a dostať do povedomia, čo znamená princíp „nízkoprahové naladenie pracovníka“. Áno, tento model pracuje s klientom a hranicami inak, ako iné prístupy práce s mládežou. No považovať ho za koncept bez pravidiel s predstavou, že za dverami klubov vládne anarchia bolo a je spôsobené len neznalosťou fungovania nízkoprahových programov pre deti a mládež.

[note color=”#FFCC00″]Aktívne pôsobíte v nízkoprahovom klube alebo terénnom programe? Potom by Vás mohla zaujať ponuka tréningov a školení k témam ako etika práce s klientom, princípy nízkoprahových programov, zvládanie náročných situácií, pomáhajúci rozhovor atď. Viac info na tejto stránke. [/note]

Nie každý priestor pre mladých, ktorý je ľahko dostupný je nízkoprahovým klubom/programom

Túto tézu považujem za dôležitú a zároveň stále veľmi problematickú. Stav, kedy pomenujeme priestor nízkoprahových klubom, a on ním z hľadiska metodológie nie je (t.z. nie je dodržané uplatnenie základných princípov), je systémovým problémom. Predstavte si situáciu, že máte nápad vytvoriť priestor pre mladých (alebo ste aktívnym mladým človekom, ktorý sa na túto úlohu podujme). Zabezpečíte priestory, prvé vybavenie – pravdepodobne pomôcky na voľný čas. Ako tento priestor nazvete? Možno klubovňa či mládežnícke centrum. Začnete si vytvárať vzťahy s ľuďmi, ktorí robia podobnú činnosť. Postupne sa obzeráte po grantových výzvach, aby ste mohli uskutočniť zaujímavé podujatia. Zistíte, že potrebujete jasnejšiu identitu, zaradiť sa k niečomu, čo už existuje. Pátranie vás privedie k pojmu nízkoprahový klub. Poviete si: „Veď aj k nám môžu chodiť mladí „len-tak“. Budeme aj my nízkoprahovým klubom“. Ak ste sa začali hlbšie zaujímať o tento program, vzdelávať sa, snažíte sa pochopiť význam jednotlivých princípov – výborne. Ak ste však ostali iba pri názve odhliadnuc od toho, že dôležitou súčasťou je napríklad kontaktná práca, poskytovanie sociálnych služieb či realizácia preventívnych programov, bude to málo. A teraz to dôležité. Nemali toho veľa na výber, pretože v systéme chýba pomenovanie širšieho spektra programov pre mladých. Výzvou pre nás tak je pomenovanie odtieňov, viacerých foriem práce a programov, ktoré by definovali odlišnú zodpovednosť vo vzťahu ku klientovi a spoločnosti, než majú nízkoprahové programy spĺňajúce väčšinu odborných štandardov.

Sociálne služby sú dôležitým aspektom konceptu, voľnočasové aktivity podporným nástrojom

Z vlastnej skúsenosti viem, že túto myšlienku je potrebné často si uvedomovať. Tendencia ostať len pri ponuke voľnočasových aktivít je silná. Dôvodov je viacero. Prvým z nich je presvedčenie niektorých pracovníkov a pracovníčok, že nízkoprahový program je len o poskytnutí priestoru pre zmysluplné trávenie voľného času (tento dôvod čiastočne súvisí s predchádzajúcou tézou). Iným dôvodom býva náročnosť poskytovania sociálnych služieb alebo tiež náročnosť využitia voľnočasových aktivít ako nástroja na rozvoj sociálnych či iných zručností. V tomto smere sa vyžaduje skúsenosť ľudí pôsobiacich v programoch, tiež kvalitné teoretické zázemie i samotná schopnosť „kontaktnej práce“. Iste môže, najmä v prvých mesiacoch či rokoch existencie programu ponuka voľnočasových aktivít prevažovať. Postupom času by sa však tento pomer mal vyrovnávať. Perspektívou programu by nemalo byť pôsobenie kvôli voľnočasovým aktivitám ako takým, ale možnosti sprevádzania klienta životom vďaka vybudovanej dôvere a profesionálnemu vzťahu.

Legislatívne vymedzenie a prax nízkoprahových programov pre deti a mládež by mali byť v maximálnom možnom súlade

Služba Nízkoprahové denné centrum pre deti a rodinu je definovaná Zákonom o sociálnych službách. Táto definícia len z veľmi malej časti odzrkadľuje skutočnosť nízkoprahových programov tak, ako ich vidia dlhoroční praktici i odborná literatúra. Pre klienta to môže byť menej podstatné, pre samotné organizácie by potencionálne dôsledky mohli znamenať veľa. V tomto smere je obrovskou výzvou a budúcou témou otázka vzťahu nízkoprahových denných centier pre deti a rodinu, ktoré sú oficiálne registrované a tých, ktoré síce pracujú v súlade s nízkoprahovou filozofiou, no registrované nie sú. Už v súčasnej dobe vzniká paradoxná situácia, kedy je v registri zapísaných viac verejných poskytovateľov (teda miest a obcí) ako neverejných poskytovateľov (občianske združenia, neziskové organizácie). I keď organizácii, ktoré pracujú týmto spôsobom je výrazne viac. Napríklad v Bratislavskom samosprávnom kraji, kde pôsobia prvé nízkoprahové kluby a terénne nízkoprahové programy, ktoré vznikli skôr ako zákon tento pojem vôbec poznal, nie je v súčasnosti registrovaný ani jeden poskytovateľ – či už verejný alebo neverejný.

Dovoľte krátku poznámku bokom: Túto situáciu „prorokovali“ už pred pár rokmi niektorí pracovníci, ktorí sa každoročne zúčastňovali konferencií Českej asociácie streetwork a boli s ňou intenzívnejšie v kontakte. Kopírujeme totiž len situáciu, ktorá nastala v Českej republike. Obdobne by sme v týchto časoch mohli hovoriť o tom, že čoskoro nás čaká uzatváranie kontraktov a organizácie by sa mali pomaly obzerať po evidenčných programoch, ktoré by efektívne zaznamenávali priebeh práce s klientom. Sú tu aj ďalšie témy, o ktorých sa môžeme počuť zo skúsenosti našich kolegov a dokonca predísť niektorým veciam, ktoré viac či menej poškodili programom v ČR.

Táto skutočnosť znamená výzvu nie len pre jednotlivé organizácie, ale tiež Asociáciu NPDM. Treba sa intenzívnejšie venovať tomu, ako bude vyzerať legislatíva v tejto oblasti, s dôrazom na maximálny súlad s praxou. V neposlednom rade by mohlo byť jej úlohou asistovať nízkoprahovým programom v procese registrácie či nadväzovania spolupráce s mestami a obcami, ktoré majú tento typ programu registrovaný. Nakoľko verejní poskytovatelia sú len v malom kontakte so sieťou nízkoprahových programov (ak vôbec), je len veľmi ťažké posúdiť ako vnímajú nízkoprahovú filozofiu a uplatnenie jej princípov. Tento stav je príležitosťou dostať myšlienku nízkoprahovosti ešte viac na verejnosť. Nesie zo sebou však aj riziko, že verejní poskytovatelia uchopia koncept spôsobom, ktorý sa odkloní od pôvodného poslania.

Záverom

Pomenovať by bolo možné viacero ďalších výziev. Viaceré organizácie si napríklad uvedomujú, že by mohli poskytovať služby aj rodičom detí a mladých, ktorí sú klientmi programu. Práca s rodinou nie je aktuálne dostatočne rozpracovaná, diskusia sa práve začína. Jednou z prvých otázok je aj to, či je vôbec zapojenie rodičov vôbec žiadúce a čo by to znamenalo pre klientov? Otázok je viacero a je skvelé, že sa kladú. To je to, čo pre rozvoj oboru isto potrebujeme.

Inou nemenej podstatnou výzvou je oblasť merateľnosti efektivity poskytovaných služieb. Téma, ktorá trápi nielen nízkoprahové programy, ale i iné formy práce, ktorých ciele sú definované skôr kvalitatívne a najmä v dlhodobejšom horizonte. Osobne vidím životy viacerých mladých ľudí, ktorí vyťažili z programu, teda skôr zo vzťahu pre ktorý program vytvára priestor, a posunuli sa výrazne ďalej. V OZ Mládež ulice, kde som 7 rokov pôsobil ako terénny pracovník ich bolo nespočetne veľa. Pravdou je, že sme sa vždy snažili hľadať kritéria, ktoré by nám umožnili posúdiť význam našich služieb. Do istej miery sa nám to podarilo. V tomto smere je však stále na čom pracovať.

Poslednou tézou, ktorú si Vám dovoľujem ponúknuť bez bližšieho popisuje je názor, že nízkoprahové programy by mali byť schopné definovať svoju zodpovednosť v sociálnom systéme vo vzťahu k iným inštitúciám a klientovi. Predstavu toho, čo by to mohlo znamenať ponechávam na Vás (napríklad vo vzťahu ku školám, sociálnej kuratele atď.).

Iste by bolo možné písať o množstve iných výziev. Možno sa vám práve vynárajú ďalšie, špecifické pre vaše prostredie. Nízkoprahové programy pre deti a mládež sú živím systémom, a toto je toho dôkazom. Budem veľmi rád, ak sa budú otvárať stále nové témy, ktoré nám umožnia poskytovať stále lepšie a lepšie služby.

2. decembra 2012 0 comment