Monthly Archives

február 2014

Dotazníky k diplomovkám a kol.

Opäť raz prišlo obdobie študentských dotazníkov a v mailovej schránke si ich tak nájdem zo 9 – 10 týždenne. Keďže som školu neskončil až tak dávno, zo solidarity vyplním tak 80% z nich. Vynechám iba tie, ktoré sú úplne mimo oblasti môjho/nášho pôsobenia v organizácií alebo tie, ktorých otázky mi neprídu relevantné vo vzťahu k téme, o ktorej chce študent/ka písať. Obávam sa však, že s pribúdajúcim vekom, kilami (to už hádam nie) a šedinami sa toto percento bude výrazne znižovať, a tak mám pár tipov pre študentov, čomu sa vyhnúť:

Chyba č. 1: Dotazník je anonymný, jeho výsledky nebudú nikde zverejnené a bude použitý výhradne na potreby mojej práce

Táto obligatórna veta vyskytujúca sa takmer v každom sprievodnom maili (ktoré sa inak podobajú ako vajce vajcu) je pre mňa úplne nepochopiteľná. Ak chcem predsa niekoho motivovať, aby trávil čas nad otázkami a podelil sa o svoje skúsenosti, vhodnejšie by bolo uviesť niečo v zmysle výsledky dotazníka budú okrem mojej diplomovej práce zverejnené aj na mojom osobnom blogu/študentskom časopise/web stránke organizácie XY a ďalších 10 miestach. Ak chcete byť o výsledkoch informovaný, vyplňte prosím kontaktné údaje na seba. Veru hlboko je zakorenené to, že svoj názor musíme vysloviť anonymne, pretože ak sa naň príde, budeme potrestaní. Alebo? Prečo táto formulka, ktorá sa používa už dlhé roky?

Chyba č. 2: Vyplnený dotazník mi prosím zašlite do piatka (je streda)

Čo povedať – len to, že s blížiacim sa termínom uzávierok diplomových (a iných) prác výrazne stúpa počet žiadostí, a tým klesá pravdepodobnosť, že ten váš bude vyplnený. Nuž, netreba si všetko nechávať na poslednú chvíľu.

Chyba č. 3: Dajte prosím dotazník vyplniť vašim klientom

Tak toto veru nerobíme. Kedysi sme to skúšali a zistili sme, že obvykle majú otázky “akademický” rozmer a decká či mladí mnohým z nich nerozumeli. Snažili sme sa im ich vysvetľovať, išlo však len o našu interpretáciu. Ľudia znalí výskumných metód mi pravdepodobne dajú za pravdu v tom, že z hľadiska metodológie to je zúfalé riešenie. Výnimočne môže človek prísť a dotazník dať klientom vyplniť. Predtým však musí absolvovať niekoľko stretnutí s nimi (bez dotazníka), aby nakoniec aj tak pochopil, že to nebude až také jednoduché. Táto podmienka mnohých odradí (asi to dá veľa práce), ale občas sa nájde niekto, kto sa na to dá a ak vydrží, tak to stojí za to.

Zhrnuté a podčiarknuté – zdôrazňujte, kde všade budú získané poznatky využité, pýtajte si kontakt, aby ste človeka mohli informovať o výsledku, dbajte na správne načasovanie a investujte energiu do spoznania respondentov. Občas sa nájdu študenti a študentky, ktorí vytŕčajú z radu a spôsob, akým na to idú je úplne odlišný od ostatných. Takže to ide 🙂

P.S: k ilustračnému obrázku. Celkom ma prekvapuje, že v tejto dobe je množstvo dotazníkov zasielaných ako príloha v Office, pričom sú medzi nimi aj otázky na škále, prípadne viacnásobný výber. Nechcel by som byť potom tým, ktorý si to ručne prepisuje do excelu, aby mohol vytvoriť napr. grafy. Pritom by stačilo pohrať sa trochu s Google form.

26. februára 2014 0 comment

slovensko.social

Extrémizmus – kedy vstúpi na scénu sociálna práca?

Začnem úplne na priamo – v diskusii o riešení toho, čo sa nazýva extrémizmom – a to najmä v oblasti prevencie – úplne absentuje hlas sociálnej práce a sociálnych pracovníkov. Súčasný diskurz sa orientuje na myšlienku zdokonaľovania a dôsledného dodržiavania (represívnych) zákonov, čo má isto svoj zmysel. Ale, a to je dôležité, výhradná dôvera v tento spôsob riešenia začne čoskoro, ak sa tak už nestalo, narážať na svoje hranice.

Čo s tým má sociálna práca?

Ak nič iné, tak historickú skúsenosť. Streetwork vznikol USA niekedy v 20. rokoch minulého storočia a bol reakciou na rozširujúcu sa kriminalitu mládeže a vznik gangov. Prešiel si rôznymi fázami (pri pohľade na našu situáciu odhadujem, že máme “meškanie” tak 30-40 rokov) a v 60. rokoch sa začína uplatňovať v Nemecku. Vo vybraných mestách boli spustené programy, ktoré sa primárne venovali futbalovým fanúšikom a niektoré organizácie sa cielene zameriavali na prácu s pravicovo extrémistickými skupinami. Ostatne, ak sa o genéze vývoja terénnej sociálnej práce chcete dočítať viac, odporúčam článok na stránkach Českej asociácie streetwork.

Samozrejme, zostať pri argumente historickej skúsenosti by bolo žalostne málo. Podstatnejším dôvodom je samotné poslanie sociálnej práce, ktorým je o.i. budovanie mostov medzi ľuďmi a podpora sociálnych inovácií. Možno sa vám zdá, že sú to len bezduché pojmy. Ale pozrite sa na to takto: Budovanie mostov – máme tu niekoľko skupín, ktoré sa strácajú kontakt s okolitým svetom. Či už sú to rómske komunity alebo názorovo krajne orientované zoskupenia. Dôležitým je v tomto prípade slovo kontakt, ktoré predstavuje skúsenosť človeka, že žije vo svete s ostatnými ľuďmi, kde je rešpektovaný (on je ok) a zároveň rešpektuje druhých (oni sú ok). Všetko ostatné scenáre, kde je presvedčenie jednotlivca alebo skupiny v duchu “ja som ok, ty nie si ok” alebo “ja nie som ok, ty si ok” či dokonca “ani ja ani ty nie sme ok” mosty rúca. Úlohou nás, sociálnych pracovníkov je aktívne vstupovať do prostredia týchto skupín a podporovať dialóg, ktorý pomôže nadobudnúť dôveru v seba i druhých.

Druhou oblasťou sú sociálne inovácie a naša zodpovednosť za ich iniciovanie. Už som o tom písal v jednom z prechádzajúcich článkov – vstúpili sme na mesiac, technológiami dokážme dosiahnuť nepredstaviteľné veci, start-upy na všetko možné vznikajú ako huby po daždi a napriek tomu nie sme schopní žiť v úcte so svojimi susedmi. Nepríde vám to absurdné? Darmo budeme mať všetky výdobytky doby, keď sa tu napokon (dúfam, že len obrazne povedané), všetci pozabíjame. Preto tu musí byť niekto, komu záleží na hľadaní nových ciest vzájomného spolužitia a realizácii konkrétnych krokov, opäť v teréne. Prosto, tak ako niekto prvý vstúpil do osád, tak bude musieť noha niekoho iného vstúpiť do prostredia, kde na stenách budú zavesené rôzne číselné kombinácie alebo texty piesní nebudú vyzývať práve k bratskej láske. Opäť chápem, ak ste skeptickí, ale príklad Nemecka ukazuje, že to ide.

Prevencia, prevencia, prevencia

V názore, že prevencii pred extrémizmom treba venovať väčšiu pozornosť sa asi zhodneme viacerí. Aktuálne vydanie Trendu si zobralo na mušku túto tému, uvádza sa tam tiež, že do prevencie by mali byť zapojené viac školy, starostovia a primátori. Ako príklad sa uvádza situácia, keď žiak spraví niečo, čo by mohlo byť klasifikované ako sympatia k radikálnym prúdom. Učiteľ to nahlási a potom mu, aj spolu s pánom policajtom, dohovoria. Tak, a teraz prichádza na rad najsilnejší argument, prečo by mali na scénu nastúpiť sociálni pracovníci a to ten, že oni musia (minimálne tí pracujúci s mládežou) ovládať na ďaleko vyššej úrovni preventívnu prácu, než “no, no, to sa nesmie”. V programoch Mládeže ulice realizujeme preventívne programy na rôzne témy a nad každou s nich sedíme týždne, než ju vhodne nastavíme. Zjednodušene povedané, preventívne pôsobenie musí zohľadňovať hodnoty, postoje a správanie, ktoré sa k danej oblasti vzťahujú. Možno vás to prekvapí, ale tieto tri zložky môžu byť v skutočnom živote v zásadnom rozpore a úspech vášho pôsobenia spočíva v tom, či dokážete správne identifikovať zložku na ktorú sa zamerať a viete ich vzájomne prepájať. A samozrejme, dôležitý je aj vzťah – nie je jedno, či vám “no,no” hovorí policajt, rodič, kamarát, farár, pracovník s mládežou.

V súčasnosti je prevencia zameraná najmä na veľké informačné kampane, ktorých efektivita bude čoraz nižšia. Legitimitu im dáva najmä poznatok, že čím viac toho mladý človek vie (napr. o tom, čo bol holokaust a aké zverstvá boli ľudia napáchať), tým je menšia pravdepodobnosť, že sa pridá k myšlienkovému prúdu, ktorý ho spôsobil. To je síce pravda, ale ak sa pozrieme na vec hlbšie, tak mladí ľudia si v súčasnosti vytvárajú vlastné interpretácie skupín, ku ktorým sa zaraďujú a dokážu sa vymedziť voči tomu, ak ich chce niekto zadefinovať inak. Veľkoplošná kampaň bude vždy neosobná a už vôbec nedokáže flexibilne reagovať na individuálnosť každého jedného človeka, so svojimi hodnotami, postojmi a správaním. Treba streetworkerov, treba ich mať v teréne.

Ako začať?

Zostáva pre mňa trochu záhadou, prečo skúsenosti práce so skupinami o ktorých hovoríme zostali na nemecko-českých hraniciach. Je prekvapujúce, že žiadna vysoká škola vychovávajúca sociálnych pracovníkov nemá ani len predmet, ktorý by sa venoval tejto cieľovej skupine. Učíme sa o práci s ľuďmi bez domova, užívateľmi, osobami pracujúcimi v sexbiznise, rómskymi komunitami a ďalšími skupinami. Pritom táto spoločenská výzva pred nami stojí už niekoľko rokov. Neexistuje jediná organizácia, ktorá by sa na tomto poli aspoň pokúsila o priamu prácu. Na začiatok bude treba vystáť si to na štadiónoch, chodiť po sídliskách, navštevovať koncerty, sledovať virtuálny priestor.

A čo potom? Uvidíme…

24. februára 2014 0 comment

Manažment času a efektivita práce

Prečo donorom už nápad nestačí a témou číslo 1 sa stáva propagácia?

Jednu z ostatných sobôt som mal možnosť porozprávať čosi o tom, ako písať (kvalitné) projekty. Na seminári v Tvrdošíne sa stretla skupina šikovných ľudí, ktorí ma inšpirovali k niektorým novým úvahám o projektovom manažmente “mimovládok”.

Svoj prvý projekt som napísal pred takmer desiatimi rokmi. Spomínam si, že už vtedy sme sa celkom vytrápili s projektovými formulármi. Živo sme diskutovali o obsahu, stále dokola upravovali jednotlivé odseky, do detailu spracovali rozpočet nevediac ešte vôbec nič o takom niečom, ako je účtovná klasifikácia. Bol založený na myšlienke rozvoja sociálnych zručností u detí z málo podnetného prostredia, ktorej sme všetci dobrovoľníci a dobrovoľníčky úplne verili. To bolo radosti, keď nám prišlo rozhodnutie o schválení…

Úspešne sme zvládli tak realizáciu, ako i administratívu. Nemali sme žiadnych platených zamestnancov, ani skúsenosť s vyúčtovaním projektov. Ešte aj dnes som tak vďačný za dôveru, ktorú sme dostali od Nadácie pre deti Slovenska. Práve tento prvý projekt nás naštartoval a v ďalších rokoch sme realizovali množstvo iných aktivít (a realizovali desiatky projektov).

Za tie roky sa toho veľa zmenilo. Offline formuláre (Word) nahradili on-line aplikácie, bez znalostí účtovníctva sa ďaleko nepohnete, pomer medzi časom venovaným cieľovým skupinám a tým stráveným nad požiadavkami donorov sa mení v neprospech týchto skupín. Čo tento stav spôsobuje a aké sú možné dôsledky?

Už len nadšenie a nápad nestačí

Nasledujúce riadky sú len mojimi hypotézami, prosím vnímajte ich tak. Možno som sa v niektorom z bodov “sekol”, no taktiež je tu šanca, že vám pomôžu lepšie pochopiť čo sa deje.

Neziskový sektor sa stáva čoraz profesionalizovanejším

Z veľkého množstva organizácií fungujúcich výhradne na báze dobrovoľníctva sa postupne začali vyčleňovať tie, ktoré si mohli dovoliť zamestnať aspoň jedného človeka na čiastočný, neskôr plný úväzok. Netreba asi veľa “filozofovať” nad tým, čo táto zmena spôsobila. Keď sme boli všetci dobrovoľníci, nedalo sa na nikoho ukázať prstom a povedať “ty budeš vypĺňať tabuľky, písať správy, hľadať ďalšie zdroje”. Všetci sme chceli byť zapojení do priamych aktivít, nie robiť administratívu. A tak sa jej venoval niekto z nás po nociach a “na kolene”, alebo sme sa museli zmieriť s tým, že na rozvoj nezostáva čas. V podobe zamestnancov sa však situácia posunula ďalej. V reči obchodu by sme mohli povedať, že to bola investícia. A to zásadná. Už nebolo len “tu a teraz”, začalo sa premýšľať aj nad budúcnosťou. A teraz to podstatné – pred 10. rokmi sme mali všetci podobnú východiskovú situáciu a k tejto transformácií prichádzalo u viacerých organizácií súčasne. Kto nasadol na vlak, vezie sa. Kto zmeškal alebo ešte si ešte len teraz kupuje lístok, bude to mať o čosi ťažšie.

Konkurenčná situácia medzi (nadačnými) donormi mení stratégie

Vyzerá to tak, že pred vážnymi výzvami stoja aj samotné nadácie. Za posledné roky sa ich počet markantne nezvýšil, no cítiť, že prichádza k istým zmenám. Zatiaľ čo váš projekt prechádza schvaľovacím procesom cez ruky odborníkov, ktorí sa (našťastie) ešte vždy sústredia na dopad aktivít na cieľovú skupinu (obsah projektu), po jeho schválení sa situácia mení. Počas celej doby realizácie budete pravdepodobne vnímať, že dôležitými pre donora sú dve veci – správne vykazovanie účtovných dokladov a propagácia. Malé a nové iniciatívy to môže celkom prekvapiť – veď ste chceli len spraviť niečo pre svoju komunitu a zrazu zistíte, že potrebujete úplne iné zručnosti, aké by ste potrebovali k úspešnej realizácii projektu.

Ako si vysvetľujem to, že sa vás už nik nespýta (neformálne) ako vám to v aktivitách ide, či netreba s niečim pomôcť, poradiť (po obsahovej stránke)? Nie je čas, vzťahy nahrádzajú zmluvy. Nadácie musia zvládnuť marketing podporených aktivít, ktorého vy ste hlavným nositeľom. V poslednom období vznikli viaceré nové darcovské portály, kde niektoré z nich zdôrazňujú nevyhnutnosť prinášať zaujímavé ľudské príbehy (niekedy až na hranici “Modrého z neba” a etiky), niektoré nadácie “bojujú” s poklesom darcov (napr. čistý výnos zbierky Hodina deťom postupne klesal z 464 851 € v 1. ročníku až na súčasných 191 218 € v poslednom 14. ročníku).

Pod svetlom týchto skutočností je jasné, prečo sú nadácie čoraz viac riadené manažérsky a prečo sa vec dejú tak, ako sa dejú. Zmyslom ich existencie je síce robiť svet lepším miestom na život, no prostriedkom je získavanie finančných zdrojov a ich následné prerozdeľovanie. Bez nich nebudú môcť napĺňať svoje poslanie. Preto, ak realizujete svoj prvý projekt a máte pocit, že toho PR je akosi veľa, možno toto vám pomôže pochopiť dôvod, prečo tomu tak je.

Osobne si myslím, že kvantita mediálnych výstupov nič negarantuje. Treba asi skúsiť a uvidí sa, či bude treba hľadať neformálnejšie a ľuďom bližšie formy propagácie, než ako sú dlhé a zmluvne zakotvené znenia o tom, kto vás podporil.

Raz som bol na jednom podujatí, kde pán zaujímavo rozprával o ich aktivitách, keď si v jednom momente vytiahol papier, prečítal dlhú vetu o tom, že “tento projekt podporili…” a pokračoval ďalej. Bolo cítiť, že to treba niekedy povedať, tak to povedal, kedy mu prišlo na um. Že by som si však pomyslel “vau, oni podporili túto skvelú vec” – čo aj bola, tak to nie. Možno ak by dostal šancu kreatívne zakomponovať znenie o podpore (myslím, že na to rečnícky mal) do svojej prezentácie (a upustiť od zmluvnej formulácie), malo by to šancu.

Nové občianske iniciatívy budú vyhľadávať nové/alternatívne formy financovania

A čo teraz s tým? Ste menšia organizácia alebo združenie, možno bez ľudí na administratívu a predsa chcete robiť aktivity, na ktoré je potrebné získať zdroje. Napriek tomu, že už je sformovaná istá skupina organizácií, ktoré majú svoje inštitucionálne zázemie, nič nie je stratené. Zdá sa mi, že napriek očakávaniam nadácií na isté marketingové a účtovnícke kapacity je taktiež stále prítomná silná potreba podporovať široké spektrum iniciatív po celom Slovensku a rôzneho druhu. Takže, mať schválený projekt sa dá. Už ale viete, že treba medzi vami nájsť ľudí, ktorí sú nie len zapálení pre plánované aktivity, ale zvládnu plniť i očakávania donorov v oblasti propagácie a “papierov”.

Pravdepodobne raz nastane moment, kedy bude existovať dostatočné množstvo vyspelých organizácií, ktoré budú schopné naplniť očakávania donorov a zdroje sa tak budú deliť najmä medzi ne. A čo bude potom, netuším. Predpokladám, že sa na scéne objaví opäť niekto, kto povie “my vieme, že to čo robíte robíte pomáha druhým, my to vieme, a to nateraz stačí”.

P.S: podpora z dotačných schém Úradu vlády a iných štátnych subjektov je zase o niečom úplne inom. Ale o tom možno nabudúce…

14. februára 2014 0 comment