Výlety

Toto leto sme si s doma s manželkou povedali, že skúsime s deťmi zájsť do kempu a v rámci toho absolvovať primerane náročnú turistiku. Keďže som srdcom plánovač, pustil som sa do príprav. Dlho to vyzeralo, že skončíme niekde v Čechách. Na portály dokempu.cz majú mnohé z nich desiatky recenzií, takže je možné spraviť si ako-taký prehľad. Bol pre nás dôležitejší väčšmi les ako voda (bezprostredná blízkosť jazera bola skôr značnou nevýhodou), ideálne s turistickými značkami smerujúcimi do týchto lesov. Keďže najmladší syn nemá ešte ani rok, hľadali sme chatku v kempe, nech neprestrelíme začiatok tohto dobrodružstva.

Napokon sme predsa len skončili na Slovensku a našli kemp, ktorý mohol tieto kritéria spĺňať. Vybrali sme sa do kempu Hodruša. Toto miesto som mal v hľadáčiku už skôr, no najprv ma odradili niektoré fotografie na ich web stránke, kde to miestami vyzeralo ako kempovanie na parkovisku. Napriek tomu, že sme tam boli cez víkend, táto moja obava sa nenaplnila. Miesta bolo dostatok a deti – ktorých tu bolo dosť – sa mali kde hrať a behať.

Okolnosti to zariadili inak a na cestu sme sa vybrali len dvaja – ja s Lukášom (5 rokov). Dali sme si za úlohu zmapovať kemp a okolie, aby sme mohli správu podať doma a byť pripravení, až na budúce spoločne vyrazíme všetci spoločne.

Kemp Hodruša

Ide o menší kemp, ktorý je kúsok za Žarnovicou, pár minút od zjazdu z rýchlostnej cesty. I keď sme šli napokon v užšej zostave, ubytovali sme sa v chatke. V podstate to bola upravená unimobunku, v ktorej sa nachádzali tri postele, polička a chladnička (a teda aj elektrina). Pre výlet s malými deťmi, resp. ako predpríprava na stanovanie super začiatok. Z pohľadu plánovania je menšou prekážkou, že web stránka kempu neobsahuje modul, kde by bolo možné pozrieť si aktuálnu obsadenosť a tak je potrebné zariadenie kontaktovať.

Kemp Hodruša je obkolesený krásnym lesom. Hodrušské jazero sa nachádza niekoľko minút cesty pešo, takže ak máte dieťa “utekáča”, netreba sa báť, že by zo stanu nasmeroval rovno do jazera. Na druhú stranu, z oboch strán kempu je celkom prudký zráz, a teda tento typ detí treba mať pod dohľadom (u nás aktuálne Marek). Kemp nie je oplotený, takže ciest ako sa vydať na vlastné detské dobrodružstvo je dosť.  Mobilný signál v tejto lokalite som mal na roamingu, ani lokátor by nemusel poslúžiť, ako poistka v prípade “straty”. Samozrejme, v kempe je WC (keramické splachovacie) aj sprcha s teplou vodou a teda o hygienu detí netreba mať obavy. Oba naše večeri boli pokojné bez nočných párty – vlastne väčšina prítomných tu bola s deťmi, čo asi aj určuje vysvetľuje nočný kľud.

Ako som spomínal, kritérium lesa bola splnené, ani jazero nebolo v bezprostrednej blízkosti. Zároveň ubytovať sa v tomto kempe znamenalo prisľúb zaujímavej turistiky, prechod cez les do mesta Banská Štiavnica. A to bol náš hlavný program na sobotu.

Trasa Hodrušské jazero – Banská Štiavnica

Vzdušnou čiarou ide o nedlhú trasu (cca 7 km), ani profil trasy nevyzeral vyčerpávajúco. Otázka bola, či to bude vnímať podobne aj Lukáš a zvládne toto naše spoločné putovanie. Už teraz Vám prezradím, že po príchode do Banskej Štiavnice som mal celkom obavy, ako to zvládneme späť. A to sme si ešte vybrali inú, ako sa neskôr ukázalo, oveľa zložitejšiu trasu. Ale pekne po poriadku…

Odchádzame z tábora, cieľ je jasný. Potrebujeme sa dostať do Banskej Štiavnice. Lukáš asi po 400 metroch prvý krát poznamenáva, že už nevládze – asi aby ma pripravil na to, že toto slovné spojenie povie dnes ešte asi 100 krát. Vybrali sme sa po turistickej trase s záchytnými bodmi Hodruššké jazero, Sedlo pod Cukmantlom, Sedlo Červená studňa, Banská Štiavnica. Najdlhší úsek k Sedlu pod Cukmantlom ideme po žltej značke, ktorá vedie neustále miernym stúpaním po širokej lesnej ceste. Počas celého putovania až pod toto Sedlo sme sa nestretli so žiadnym iným turistom, čo ma miestami znepokojovalo. Nebol som si celkom istý, ako sú tu medvede na nich zvyknutí 🙂

Cesta ubiehala, pri Sedle pod Cukmantlom sme si plánovali dať prvú občerstvovaciu prestávku. Pár metrov pred rázcestníkom sme narazili na pomník pripomínajúci, že ľudia sa nie vždy správajú ako ľudia. Nahlas som prečítal text a tak sme na najbližších 5 minút mali tému na diskusiu s Lukášom. Vtedy si len uvedomíte, aké ťažké je vysvetľovať – malému dieťaťu – občasnú nezmyselnosť ľudského správania.

Každopádne, S. pod Cukmantlom nebolo vhodným miestom na oddych. Sľub však bol sľub a tak sme si, sediac na slnku a zemi, dali prvú väčšiu prestávku. Na budúce by som to isto potiahol až k Červenej studni, tých 15 minút na viac by sa už dal zvládnuť. I keď, nepríjemným prekvapením pre rodinný výlet môže byť skutočnosť, že turistická značka medzi Sedlami pod Cekmantlom a Sedlom pod Červenou studňou vedie po hlavnej ceste, bez krajnice s neprehľadnými zákrutami. Po návrate domov som pozeral online mapy a pri menšej zachádzke by sa mal dať využiť paralelne vedený cyklistický lesný chodník.

Konečne sa po ceste dostávame k Červenej studni a opäť nasleduje pauza. Tých bude stále viac a viac. Prechádzame okolo krásneho jazera a nasleduje prudké klesanie a uvedomenie si skutočnosti, že toto budeme šliapať naspäť hore. Po viac ako polhodine vchádzame do Banskej Štiavnice. Hľadáme miesto na obed (pizza bola motorom, tak nič iné už neprichádzalo do úvahy) a skočíme si ešte na zmrzlinu. Veľa iného sme z Banskej Štiavnice nevideli, no Lukáš je spokojný s tým, čo je. Vyrážame naspäť do kempu…

Trasa Banská Štiavnica – Hodrušské jazero

Stúpanie k Červenej studni dalo zabrať. Rozkúskovali sme si ho na asi päť kratších úsekov poprepletaných prestávkami. Opäť nás čakal rizikový úsek po ceste k Sedlu pod Cekmlantom. Zvládli sme ho a rozhodli sa ďalej pokračovať inou trasou, ako sme prišli. Nasmerovali sme si to po modrej k Hadovej a odtiaľ priamo k Hodrušskému jazeru. Pri výhľadoch, ktoré nás čakali som už v hlave dávala dokopy oslavné ódy na tento objav. Hlboko som sa však mýlil. Pre deti je táto trasa celkom náročná a priznávam sa, aj sme mierne poblúdili.

Po rázcestie Hadová išlo všetko ako po masle. Na ňom sme z modrej odbočili na zelenú trasu a tu sa to celé začalo. Cesta sa postupne zužovala až miestami zanikala medzi stromami. Po jednom z klesaní sme dorazili na lesnú cestu. Najprv sme sa vybrali jedným smerom, potom druhým a ani jeden nebol správny. V oboch prípadoch značky zmizli, takže na rad prišla pomoc online turistickej mapy. Stále to nedávalo logiku, podľa mapy sme mali ísť dolu lesom a skutočne – zrazu sme zazreli uzučkú cestičku spojenú s prudkým klesaním a s ňou aj vytúženú zelenú. Našťastie.

Už takmer v závere sme sa museli vyrovnať s tým, že tento chodníček ústil do hlavnej cesty v nie práve najvhodnejšom mieste. Z oboch strán neprehľadná zákruta a autá, samozrejme bez krajnice a to ešte tak, že bolo potrebné do cesty preskočiť cez jarok. Opäť hľadanie skrytej značky (za zvodidlami) a ďalšie klesanie. Konečne sme dorazili, sme späť pri Hodrušskom jazere.

A na záver ešte zopár technických informácií

Trasa tam:

Trasa späť: