Zodpovednosť sociálnych pracovníkov v spoločnosti

Koncom mája som prispel do elektronického časopisu socialnaspolocnost.sk príspevkom, o ktorý sa s Vami rád podelím aj tu:

Možno ste už niekedy uvažovali nad tým, akú zodpovednosť  na svojich pleciach nesú sociálni pracovníci. Sú tu prijímatelia našich služieb – klienti, kde náš prístup k nim a rady, ktoré im dáme môžu zásadným spôsobom ovplyvniť celý ich život. Svoj prínos potrebujeme prezentovať a obhájiť tiež pred donormi, prípadne štátnymi a samosprávnymi orgánmi, ktoré tieto služby financujú. A napokon je tu zodpovednosť vo vzťahu k našej spoločnosti, ktorá je nemenej dôležitá. Dovoľte mi v krátkosti uviesť pár postrehov a otázok, ktoré sa mi v týchto úvahách objavujú.

Sociálni pracovníci a sprevádzanie klienta

Otázku zodpovednosti by mohlo byť jednoduchšie uchopiť, ak by sme sa na to pozreli očami spoločnosti, ktorá očakáva zmeny (u klientov) v dôsledku nášho pôsobenia na jednej strane, a našej predstavy, že klientov na ceste len sprevádzame na strane druhej. Inak povedané,  pri použití všetkých možných (legitímnych) metód, spôsobov vedenia rozhovorov či iných intervencií nejestvuje spôsob, ako človeka prinútiť správať sa inak.  Môžeme len inšpirovať a motivovať a toto presvedčenie je jedným z argumentov, ktorý má znižovať našu mieru zodpovednosti za správanie a sociálne prejavy na úrovni jednotlivcov, rodín i komunít.  V prostredí v ktorom pôsobím prevláda názor, že k základným pilierom práce, ktoré sa niekedy stávajú cieľmi sami o sebe, je akceptácia a prijatie klientov. Ono sa to aj podarí, klienti zažijú túto pozitívnu skúsenosť a ich pohľad na život dostane nový rozmer, no stále žijú na hranici existenčnej chudoby, sú nezamestnaní, nevidia perspektívu uplatnenia sa v spoločnosti. Narážajú na prekážky, či už v sebe alebo vo vonkajšom svete. Natíska sa otázka, či reflektujeme tento náš prístup a ak sa dostane pod tlak kritiky, budeme ho vedieť obhájiť? Dokážeme reagovať na uštipačnú poznámku sociálnym pracovníkom sa podarilo mať stovky ľudí s pozitívnou skúsenosťou prijatia, no stále v sú v tých istých problémoch.  Alebo využijeme direktívnejší prístup a začneme klientov viac „tlačiť“ smerom, ktorý považujeme za správny? Do akej miery sme alebo nie sme zodpovední za zmeny u klientov?

Sociálni pracovníci a napätie v spoločnosti

O zodpovednosti môžeme hovoriť aj v širších súvislostiach. Položme si napríklad jednoduchú otázku – čo robíme preto, aby napätie medzi rómami a majoritou nerástlo? Možno  povieterealizujeme rôzne projekty a prostredníctvom nich aktivity, ktoré pomáhajú vytvárať mosty medzi týmito skupinami. A pomáha to? Ak by sme konštatovali, že za posledné roky sa od seba tieto skupiny čoraz viac vzďaľujú, aký je náš podiel zodpovednosti na tejto situácii? Ak by sme sa jej chceli zbaviť, môžeme sa vyhovárať na nedostatok zdrojov, byrokratickú mašinériu EU projektov, rozhodnutia politikov a mnohé ďalšie faktory. Iste, tie sú súčasťou prostredia, v ktorom pôsobíme, ale otázka našej zodpovednosti zostáva otvorená.

Skúsme sa na situáciu pozrieť z trochu odlišného pohľadu. Pre riešenie sociálnych problémov, najmä spolunažívania rôznych skupín, bude pravdepodobne potrebná celková zmena paradigmy. Nie je jednoduché charakterizovať tú súčasnú. Mám pocit, že v sociálnej oblasti, ako aj iných sférach života, sa dostávame sa do roviny akejsi „legislatokracie“. Cesty a riešenia vidíme v dôslednom dodržiavaní čoraz väčšieho počtu zákonov (a nariadení) a to bez ohľadu na sociálnu realitu a efektivitu dôsledkov. Centralisticky riadené projekty taktiež nepomáhajú zachyteniu miestnych špecifík jednotlivých lokalít. Dostávame do situácie, kedy mechanicky čosi robíme a prestávame premýšľať. A teraz to dôležité – koho úlohou je iniciovať zmeny paradigmy? Je to úloha politikou či akademikov? Nemala by byť práve toto zodpovednosťou sociálnych pracovníkov a pracovníčok?

Sociálni pracovníci a inovácie

Treťou oblasťou, kde by sme mali vedieť presnejšie pomenovať našu úlohu sú tzv. „sociálne inovácie“. Nazývam tým postupy, nápady, projekty, ktoré posúvajú hranice výkonu sociálnej práce ďalej, ako sú v súčasnosti. Participácia na tomto procese predpokladá, že budeme schopní vybočiť z rámcov toho, čo o sociálnej práci (sociálnoprávnej ochrane, sociálnych službách) hovorí legislatíva, pretože inovácie predchádzajú ich neskorším ukotveniam v zákonoch. Tak napríklad nikto nevie, ako robiť sociálnu prácu s cieľovou skupinou pravicových extrémistov (priamo medzi nimi a s nimi), i keď v zahraničí existujú organizácie, ktoré v tejto sfére pôsobia. Medzi sociálnymi pracovníkmi a organizáciami by sa mohol nájsť niekto, kto sa pustí do neprebádaných vôd a prinesie v tomto smere niečo nové. To by bolo inovatívne. Rovnako tak by sme mohli premýšľať nad existujúcimi spoločenskými problémami (sociálne vylúčenie, osamelosť seniorov, slabá podpora rodín v núdzi a pod.), ktoré by si vyžadovali nový, svieži a inovatívny prístup. Ak tieto inovácie do spoločnosti nebudú prinášať sociálni pracovníci, kto iný?

Záverom

Je len otázkou času, kedy budeme musieť jasne pomenovať mieru našej zodpovednosti za prácu, ktorú robíme. Za výsledky, ktoré dosahujeme a tiež za rozvoj komunít, v ktorých pôsobíme. To, že sa venujeme sociálnej práci, a teda v ideálnom prípade pomáhame ľuďom, samo o sebe nestačí. K zvýšeniu nášho statusu je potrebné, aby sme vedeli našu rolu a význam pre spoločnosť, reflektovať dopady a vedieť jasne povedať – tu zlyhávame a potrebujeme na sebe pracovať, a týchto oblastiach sme pre klientov i spoločnosť užitoční.