Účel nemá svätiť prostriedky – ani pri „páchaní dobra“

Užil som si svojich 5 minút slávy a nakoniec zostávam v rozpakoch. V týchto dňoch sa totiž dostal do obehu týždenník Život so svojím článkom „Menia život: Rómske deti zachránili pred feťáckymi partiami„, ktorého súčasťou som sa na chvíľu stal. Upevnil ma v presvedčení, že účel nemá svätiť prostriedky a to ani v prípade, ak ide o veci, ktoré považujem v konečnom dôsledku za správne a užitočné.

Povedať pár slov o programe vzdelávania v komunitných centrách Člověk-a v tísni, kde aktuálne pracujem, som považoval za skvelú príležitosť podeliť sa s ľuďmi o jeho význame. Rozprával sa otvorene, no diplomaticky. Viem, že pochopiť kontext v priebehu jednej hodiny rozhovoru je veľakrát len ťažko možné. Snažil som sa, aby vznikol minimálny priestor pre nedorozumenia. Mráz mi však prechádza po chrbte pri vetách „Ak nechceme, aby sa rómske deti v dospelosti pretĺkali tak ťažko životom ako ich nevzdelaní a nezamestnaní rodičia, potom niet inej možnosti, ako sa im postarať o kvalitné vzdelávanie a výchovu bez zlého vplyvu povaľačov, feťákov, alkoholikov z osád.“ alebo „Čo tínedžer, to záškolák, feťák, povaľač. Občas som si pripadal ako naivný samaritán vo vykričanej newyorskej štvrti Bronx, kde žijú samí kriminálnici a kde platí pravidlo, že kto nekradne, nezabíja, nefetuje, neberie drogy, nezaslúži si žiť. Keby som mal trocha pesimistických génov, tak by som si bol po tejto katastrofálnej skúsenosti povedal, že táto práca nemá zmysel. Lenže ja som zaočkovaný optimizmom a výsledky našej organizácie ukazujú, že činnosť komunitných centier má zmysel.

Je to zvláštny pocit – schizofrénia z toho, že by to mali byť slová, ktoré som sám vyslovil, s ktorých znením však zásadne nesúhlasím. Našťastie som ich nepovedal a to je jediná skutočnosť, ktorá ma ako tak upokojuje. Naozaj si nemyslím, že sa veci majú tak, ako sú v článku uvedené. Zásadne mi je proti srsti tvrdenie o tínedžeroch – feťákoch a povaľačoch. Ak pre nič iné, tak z dôvodu, že pravda je niekde úplne inde. Chcem veriť, že úmysel autora bol dobrý (priznám sa, že to aj verím). Žiaľ,  zvíťazila snaha ponúknuť čitateľovi príbeh, ktorý chytí za srdce. Príbeh, ktorého ohýbanie reality je na hranici toho, čo považujem za „fér“. Som presvedčený, že pravdivosť je skutočnou hodnotou. Nikdy by sme nemali v našej práci rezignovať na jej rešpektovanie, a to i za cenu straty zdrojov, ktoré nám výkon tohto povolania umožňujú…

No, každá minca má dve strany. V skutočnosti je skúsenosťou overeným faktom, že vzdelávanie má nezastupiteľnú úlohu v rozvoji detí a mladých ľudí, ktorým sa venujeme. Možno z nich nerobíme zástupy jednotkárov, no kráčame malými krokmi a uvedomujeme si, že je to „beh na dlhé trate“. Dobrá krajina, kde nájdete aj projekt Člověk-a v tísni venujúci sa doučovaniu a tútoringu, je jedinečným projektom s úžasnými  nápadmi ako pomôcť tam, kde to treba. Či už sa rozhodnete podporiť túto alebo akúkoľvek inú organizáciu, pokojne hľadajte, pýtajte sa, buďte v kontakte s tými, ktorých idete podporiť. Vaša podpora je slobodným rozhodnutím, ktoré bude ešte slobodnejšie, ak nebude obdarúvať len na základe ilúzie.