O projektoch - v európskych vodách

O projektoch – v európskych vodách

Pracovať v treťom sektore znamená byť neustále v kontakte s rôznymi inštitúciami – plánovať, realizovať a vyhodnocovať svoju činnosť podľa vopred stanovených kritérií, projektov. Na jednom z mojich prvých projektových zámerov som pracoval v roku 2005 a po jednom nevydarenom pokuse to vyšlo. Získali sme prostriedky zo známeho grantového programu Hodina deťom. Pre mňa, začínajúceho študenta VŠ to bol vtedy skvelý pocit. Bolo úžasné pustiť sa do práce. Nápady a myšlienky sme menili na realitu, v tíme sme si užívali všetky klady aj zápory, ktoré projekt so sebou priniesol. O tom, aké skvelé veci sa podarili (i nepodarili) možno v inom článku. Tento krát, keďže sa posledný rok  motám už aj okolo projektov z tzv. EU fondov, rád by som sa s vami podelil o pár postrehov z tejto sféry.

Na čo projekt, kto je donor

Po pravde, moja jediná priama skúsenosť v práci v korporátnom svete je zatiaľ z pôsobenia v spoločnosti, ktorá nemá žiadnych stálych zamestnancov, pretože ich v súčasnosti ani nepotrebuje. Napriek tomu som bol vždy zástancom myšlienky, že ľudia pracujúci v mimovládnych organizáciach majú veľmi veľa spoločného s ľuďmi z biznis prostredia, začínajúcimi podnikateľmi. Tak napríklad neexistuje istota stabilného príjmu. Pokiaľ viete, že o 6-9 mesiacov máte získané prostriedky na výplatu, je to dobrý výsledok. Taktiež musíte byť v MVO spravidla multifunkční – venovať sa propagácii, finančnému plánovaniu, plánovaniu obsahu, rozvoju vzťahov s partnermi, vyúčtovaniam projektov, samozrejme priamej práci (zabudnúť netreba na vynášanie smeti, umývanie podlahy a ostatné obslužné činnosti). Myslím si tiež, že profesionalita by mala byť jedným zo základných pilierov každej neziskovej organizácie. Ostatne, bez nej nie je možné poskytovať kvalitné služby a ani dosiahnuť trvalú udržateľnosť. Vrátane tej finančnej.

Dovoľme si na chvíľu nazrieť na mimovládne organizácie okom obchodníka, predajcu. Všetci sa zhodneme v tom, že firma ponúka svoje služby alebo tovar klientom. Prídete do obchodu, páči sa Vám nový iPhone, sami seba presvedčíte o tom, že ho potrebujte pre svoj život, lebo…vyberáte platobnú kartu a je to. Aj MVO majú svojich klientov, no tento vzťah funguje odlišne.

Isto ste ihneď rozoznali, že obrázok vľavo reprezentuje postavenie neziskovej organizácie, ten vpravo firmy. Organizácia, ktorá funguje v prevažnej mierne projektovým spôsobom tak musí vedieť reagovať na potreby donorov i členov cieľových skupín. Prepojenie týchto dvoch pohľadov do jednej vety by mohlo znieť: donor je zákazník, ktorý zaplatí za službu, ktorá bude poskytnutá cieľovej skupine. V ideálnom efektívne fungujúcom prípade sú záujmy všetkých troch strán v základných bodoch podobné. K tým najdôležitejším patrí prínos pre cieľovú skupinu.

Tu sa dostávam do prvého sporného bodu, ktorý vo mne vyvoláva obavy v projektoch EU. Smutným je konštatovanie, že dochádza k situáciám, kedy stojíme pred voľbou koho potreby uprednostniť – klienta (člena cieľovej skupiny) alebo donora? U väčšiny „pred EU fondových“ donorov s ktorými som mal doposiaľ príležitosť spolupracovať, sme sa pri sporných otázkach a postupoch dostali zväčša k jednému bodu. Dôsledky sme posudzovali vo vzťahu k tomu, aký majú dopad na priamu prácu, na realizáciu aktivít, naplnenie cieľov projektu prirodzeným spôsobom.  Nedovolil by som si tvrdiť, že je v systéme európskych projektov niekto, kto zámerne sabotuje snahy dosiahnuť pozitívny výsledok. Skôr vnímam, že dôležitým sa stáva dodržiavanie veľkého množstva pravidiel, usmernení a sledovanie kvantitatívnych výstupoch – počet zapojených osôb, dosiahnutie takého čísla či onakého na úkor tých kvalitatívnych a procesných.  Príručky a metodické usmernenia sa snažia zachytiť všetky možné (aj nemožné) situácie, ktoré môžu počas realizácie projektu nastať. Určiť správny postup a potom kontrolovať jeho dodržiavanie. Poviete si: Žijeme v demokracii, právnom štáte založenom na písomných normách, ktoré upravujú správanie sa v rozličných sférach života. Toto je len jedna z nich. Možno. Či sa už však aj v tej spoločnosti nedostávame do akejsi formy tyranskej vlády zákona, legislatokracie. Obdobia, keď znenie zákona je postavené nad jeho zmysel, ducha (asi všetci poznáme vyjadrenie: všetko prebehlo v zmysle zákona a pritom cítime, že niečo nie je v poriadku).

Späť k téme. Všimol som si, že som sám so sebou ako projektový manažér nespokojný. Prišiel som na minimálne dve východiská, ktoré na to majú vplyv:

1. Prestávam tvoriť a zodpovednosť prenášam na systém

V prvých mesiacoch som sa za túto tendenciu veľmi hneval. Predtým som žil v systéme, kde donori predpokladali, že pred problémy sa postavíme, odborne a profesionálne ich vyriešime. Úžasné očakávanie, skvelý priestor na produktívnu spoluprácu. Zrazu prišiel model, v ktorom treba hľadať na všetko odpovede v usmerneniach. Ak som ich nenašiel, pochopil som, že najlepšie bude nerobiť nič. Teda, v skutočnosti niečo áno a to osloviť riadiaci orgán (pod týmto si predstavte napríklad „úsek“ na Ministerstve práce) s otázkou, čo robiť. A čakať. Podľa môjho názoru a pozorovania, tento postu spôsobuje častokrát ťažkosti aj tým, ktorí tieto odpovede majú dávať. Nezávidím im, ak majú posudzovať procesy od stola, bez podrobnej znalosti okolností (a žiadna oficiálna žiadosť ich nikdy nedokáže celkom obsiahnuť).

2. Reprodukujem/e systém, ktorému nie celkom dôverujem/e

Toto je „úžasný“ fenomén. Žiaľ, v negatívnom zmysle slova. Čoraz častejšie som vnímal momenty, kedy od kolegov a kolegýň požadujem úkony, ktoré odborne celkom neobstoja (napr. dávať k podpisu prezenčné listiny aj vtedy, ak to brzdí prácu s klientom alebo to nie je vhodné – skupinové poradenstvo v teréne). Zdá sa mi, že v tom tiež nie som sám a absurdnosť niektorých postupov vnímajú tak ľudia z terénu ako i tí na úradoch. Úprimne, nerozumiem tomu. Ani u seba samého.

Mohli by sme sa tiež baviť o ich efektivite a o tom, koľko % zdrojov (finančných, časových, personálnych) zhltne administratívne zaťaženie. Uvažovať, ako tieto prostriedky dostať k menším (občianskym) iniciatívam, ktoré nemajú vybudované kapacity schopné vysporiadať sa s týmito papierovými výzvami. Bol by som však veľmi nerád, ak by ste z tohto článku nadobudli presvedčenie, že európske projekty sú cestou do záhuby. Je pravdou, že mnohým organizáciám spôsobujú problémy. Na druhú stranu, vždy je tu nádej, že začneme opäť budovať Európu postavenú na dôvere (niektorí múdri ľudia tvrdia, že to je jedna z mála ciest zo súčasnej krízy).  Uvidíme, čo so systémom spravia nové prvky, ako napríklad Integrovaná územná investícia, ktorá je pre mňa zatiaľ veľkou neznámou. Táto proklamujeme okrem iného dôraz na flexibilitu systému. Dúfam tiež, že pozitívnym príkladom efektívnej spolupráce medzi donorom a mimovládnymi organizáciami sa stanú Blokový grant na podporu MVO a podporu partnerstiev švajčiarsko-slovenskej spolupráce alebo finančný mechanizmus Európskeho hospodárskeho priestoru a Nórsky finančný mechanizmus. V oboch pôsobia na koordinačnej úrovni nadácie a tak verím, že ukážu ako to môže fungovať k maximálnemu prospechu cieľových skupín.

[note color=“#FFCC00″]Mohlo by Vás zaujímať tiež: Ako písať kvalitné projekty?[/note]